Meditácia na 12.12.2011
"Meditácie sú pre každého človeka dobrej vôle, aby zažil lásku Boha, silu spoločenstva uvažujúcich o cieli, zmysle či kráse života." Ľubomír Stanček
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Pondelok po 3. adventnej nedeli | Mt 21, 23 - 27
Keď Ježiš prišiel do chrámu a učil, pristúpili k nemu veľkňazi a starší ľudu a pýtali sa: „Akou mocou toto robíš? A kto ti dal túto moc?" Ježiš im povedal: „Aj ja sa vás na niečo spýtam. Ak mi odpoviete, i ja vám poviem, akou mocou toto robím. Odkiaľ bol Jánov krst? Z neba, či od ľudí?" Oni rozmýšľali a hovorili si: „Ak povieme: ‚Z neba,` povie nám: ‚Prečo ste mu teda neuverili?` Ale ak povieme: ‚Od ľudí,` máme sa čo obávať zástupu, lebo Jána pokladajú všetci za proroka." Odpovedali teda Ježišovi: „Nevieme." A on im odvetil: „Ani ja vám nepoviem, akou mocou toto robím."
Kto dal moc Ježišovi?
Vieme, že s každou funkciou, hodnosťou a postavením sú spojené presne ohraničené povinnosti, úlohy, ale aj ďalšie veci vyplývajúce z postavenia. Prekračovanie svojich právomocí nie je dovolené, je zakázané a trestá sa. Toto vedia i veľkňazi a starší z ľudu, a preto sa pýtajú Ježiša: „Akou mocou toto robíš? A kto ti dal túto moc?“ (Mt 21,23).
Ježiš vedel, že je prísne sledovaný. Každé jeho slovo, zázrak je pod prísnym pohľadom donášačov, a to nielen svetskej moci rímskeho Poncia Piláta, ale aj náboženských sliedičov, ktorých za Ježišom vysielajú Annáš s Kajfášom, ale i ostatné skupiny starších z ľudu. Ježiš si však počína so všetkou samozrejmosťou ako taký, ktorý má moc, a nie ako si počínajú vodcovia národa – mocou, ktorá vyplýva z ich postavenia.
Ježiš učí, hoci nikdy a nikde ho nevideli študovať. Vieme to už od času, keď sa stratil v Jeruzalemskom chráme ako 12-ročný, keď si mnohí učení kládli otázku: „Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo...?“ (Mk 6,2). Keby boli pozornejšie počúvali Ježišove slová, pochopili by jeho počínanie. Viackrát im Ježiš povedal: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10,30). Oni aj keď počuli tieto slová a im podobné z Ježišových úst, posúdili ich ako slová rúhania, že sa pokladá za Syna Božieho. Áno, Ježiš je Boží Syn. Je pravý Boh s Otcom i Duchom Svätým. Vieme to z hory Premenenia, kde apoštoli počuli slová: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie. Jeho počúvajte!“ (Mt 17,5). Podobný obsah slov poznáme i od rieky Jordán po krste Jánom Krstiteľom. Tieto a ďalšie dôkazy – odkiaľ Ježiš má moc, prečo si takto počína, neuspokojili vodcov národa.
Vidíme to aj v dnešnom evanjeliu. Ježiš ich však postaví do zvláštnej situácie a vtipne postavenou protiotázkou im dáva odpoveď, ktorú oni nechcú prijať. Jána Krstiteľa si mnohí veľmi vážili. Prijali Jánov krst pri rieke Jordán, hovorili o ňom ako o mužovi Božom, ako o prorokovi. Ján bol človek vážený, uznávaný, a predsa ani jeho kázanie neprijali tak, ako mali. Preto sa dnes v evanjeliu prítomných spýta: „Odkiaľ bol Jánov krst? Z neba, či od ľudí?“ A vidíme, že oni rozmýšľali a hovorili si: „Ak povieme: - Z neba, - povie nám: - Prečo ste mu teda neuverili? – Ale ak povieme: - Od ľudí, - máme sa čo obávať zástupu, lebo Jána pokladajú všetci za proroka.“ Odpovedali teda Ježišovi: „Nevieme.“ A on im odvetil: „Ani ja vám nepoviem, akou mocou toto robím“ (Mt 21,24-27). Veľavravná protiotázka. Ježiš im dokázal ich nečestnosť, zaujatosť voči nemu.
Čo to znamená pre nás? Veľakrát naše vlastné myšlienky, slová hovoria proti nám. Chceme sa postaviť proti Kristovi, jeho učeniu a vidíme, že jeho učenie je: cesta, pravda a život. Čo je príčinou nášho často tak nesprávneho postoja? Je to naša slabosť celkom sa odovzdať do rúk Ježiša. On nás volá za sebou. Vieme však, že by sme sa museli zrieknuť istých dobier, ktoré považujeme za podstatné v našom živote. Aj keď vieme, že Ježiš nám chce dať svoje dobrá, my ich aj uznávame, vieme, že sú cennejšie, a predsa z nás hovorí ľudská slabosť.
Toto evanjelium chce v nás prebudiť v čase prípravy na narodenie Ježiša Krista túžbu dať sa celkom Ježišovi, otvoriť mu zadnú komôrku srdca, zatvoriť dvierka, ktoré sme si chceli nechať pootvorené pre prípad... Chceme dnes prijať Ježišove slová: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba...“(Mt 16,24). Pretože vieme, že Ježiš má moc, ktorá prevyšuje naše poznanie, akúkoľvek ľudskú silu, pretože on je Boh. Takýto postup v našom živote vždy vyzneje len v náš prospech a úžitok. Náš život hoci pre niekoho bude ťažký, ale zaiste bude bohatý na milosti, ktoré z našich skutkov budú plynúť. Je to zvláštny pocit, že môžem tu na zemi prísť o všetko. Môžu mi zobrať moc, zničiť kariéru, môžem prísť o úspory, o zdravie, a predsa, keď som spojený s Bohom, všetko mi je ziskom. On má moc, ktorá vysoko prevyšuje naše poznanie. Aj ten najvyššie postavený hodnostár, funkcionár, dôstojník vie, že nie je pánom všetkého.
Rozumný človek vie, že raz bude tomuto koniec a budeme sa raz za všetko zodpovedať. Preto vždy a všade chceme plniť vôľu Božiu a zostať mu verní. Amen.