Meditácia na 13.12.2011
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Utorok po 3. adventnej nedeli | Mt 21, 28 - 32
Ježiš povedal veľkňazom a starším ľudu: „Čo poviete na toto? Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal mu: ‚Syn môj, choď dnes pracovať do vinice!` Ale on odpovedal: ‚Nechce sa mi.` No potom to oľutoval a šiel. Išiel k druhému a povedal mu to isté. Ten odpovedal: ‚Idem, pane!` Ale nešiel. Kto z týchto dvoch splnil otcovu vôľu?" Odpovedali: „Ten prvý." Ježiš im povedal: „Veru, hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. Lebo k vám prišiel Ján cestou spravodlivosti, a neuverili ste mu. Ale mýtnici a neviestky mu uverili. A vy, hoci ste to videli, ani potom ste sa nekajali a neuverili ste mu."
Uverme Jánovým slovám
V rodinách, kde žijú vedľa seba aspoň dve deti, často vidíme, že hoci majú tých istých rodičov, vyrastajú za tých istých okolností, a predsa sú často rozdielne ich povahy, názory, prístup k povinnostiam. Veda – genetika nám hovorí, že sú to zdedené vlohy, talenty, nadanie po našich predkoch. Často si môžeme používaním svojho rozumu a slobodnou vôľou nadobudnúť ďalšie, rovnako kladné, ale i záporné vlastnosti.
Toto využil pre svoje poučenie Ježiš v evanjeliu. Poukázal na človeka, ktorý má dvoch synov. Ich prístupom k prosbe otca – ísť pracovať do vinice, môžeme pochopiť mnohé ďalšie duchovné udalosti. Evanjelium je namierené proti tej časti židovského národa, ktorá bola presvedčená o svojej dokonalosti. Boli to farizeji a vodcovia národa, ktorí si mysleli, že stačí povedať na Božiu výzvu tak, ako to povedal syn otcovi, keď ho posielal pracovať do vinice: "Áno, idem!" Ale nešiel. Pán Ježiš stavia túto časť národa, tzv. lepších veriacich ľudí oproti tým, ktorými sa pohŕdalo. A predpovedá týmto sebavedomým Izraelitom, že tí pohŕdaní mýtnici a neviestky ich predídu do Božieho kráľovstva.
Ak sa vážne a úprimne zamyslíme nad sebou, veľmi rýchlo prídeme na to, že tu ide aj o nás. Toto je presný obraz mnohých kresťanov, ktorí na otcovu výzvu: "Choď pracovať do vinice," odpovedajú: "Idem, Pane!", ale potom nejdú. Len si to dobre uvážme a zhodnoťme. Pri sviatosti krstu sme sľúbili, že sa zriekneme zla, budeme žiť ako sa patrí na Božie deti v spojení s Bohom, budeme uskutočňovať Božiu vôľu a žiť podľa zákonov Božích. Všetci sme teda povedali: "Áno."
Pozrime, aká je skutočnosť? Často veľmi smutná. Stáva sa, že mnohí nepovedia túto odpoveď Bohu pravdivo. Sklamali, zradili. O Bohu hovoríme, že je Láska. O platnosti týchto slov sa presviedčame i teraz, pretože Boh sa o nás neprestáva zaujímať, volá nás späť. Niektorí sa zbadajú, spytujú si svedomie a po sviatosti zmierenia, ku ktorej pristúpia, chcú poopraviť svoj život. Potom idú pracovať do vinice a oni mu odpovedajú mnohými dobrými predsavzatiami. Majú dobrú vôľu. Sú však slabí. Rýchlo sa vracajú do starých koľají svojho života. Sú však aj takí, ktorým akákoľvek dobrá vôľa chýba.
Sú aj takí, čo Bohu sľúbili nápravu a neberú ju vážne. Potom ich slová sú falošné, nepravdivé, a tak chápeme aj celý ich život. Stane sa, že Boh ich chce vo svojom milosrdenstve vyburcovať zo smrtonosného spánku a prehovoriť ku nim cez nejakú udalosť. Môže to byť choroba, nešťastie, smrť blížneho, neúspech a podobne. Často je to posledná výzva, aby šli pracovať do jeho vinice. Stane sa, že niektorí sa naozaj zbadajú, poslúchnu a začnú žiť novým životom. Mnohí však zostávajú hluchí, nevšímaví, a to na svoju vlastnú škodu a záhubu.
Z toho plynie pre nás poučenie, aby sme sa snažili byť pravdiví v zmýšľaní, ale predovšetkým v konaní. Úctu si zasluhuje ten človek, ktorý myslí a súdi na základe správnych zásad a podľa nich aj žije. A opravdivý kresťan je ten, ktorý myslí a súdi na základe zásad Evanjelia a podľa týchto právd aj dôsledne žije. Verne a nekompromisne uskutočňuje na každom kroku svoje krstné sľuby, uvádza do života svoje predsavzatie, vie zachytiť v srdci Boží hlas a snaží sa podľa neho konať. Odpovedá na Boží hlas súhlasom a podľa toho aj koná. A takého kresťana si každý váži, pretože sa dá na neho spoľahnúť. Vie byť úprimný k Bohu i k ľuďom. Je vždy taký, aký v skutočnosti je. Preto je milý Bohu i ľuďom.
Najväčším vzorom je nám Ježiš Kristus. Častejšie sa obracajme a zaujímajme sa o jeho učenie. Potom viďme vzor i v našich svätcoch, ktorí odpovedali Bohu: "Idem, Pane," a skutočne, aj keď cesta k svätosti bola ťažká a dlhá, vytrvali. Príklad v tomto predvianočnom čase máme i v Jánovi Krstiteľovi, ktorý svojím životom priviedol na správnu cestu hriešnikov, neviestky, ktoré mu uverili. Ale takzvaní „zbožní“ neuverili. Ich škoda.
Áno, v rodinách ako v malej Cirkvi je to najlepšie vidieť. Jedno dieťa uverí, a druhé odchádza. To znamená pre všetkých zintenzívniť pomoc. Nie násilne, donucovacím spôsobom, rozkazom, ale láskou, príkladom života a a najmä vytrvalou modlitbou. Nech nám v tom pomáha naša nebeská Panna Mária. Amen.