Meditácia na 22.12.2011
Meditácie Ľubomíra Stančeka
22. 12. adventná féria | Lk 1, 46 - 56
Mária hovorila: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja. Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno. Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo, ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky." Mária zostala pri Alžbete asi tri mesiace a potom sa vrátila domov.
Mária je plná vďaky k Bohu
Zaiste poznáte slová: „Z plnosti srdca hovoria ústa“ (Mt 12,34). Veď neraz sme svedkami pravdivosti i ďalšieho výroku: „Pokiaľ si mlčal, myslel som si, že si filozof, keď si však prehovoril, vidím, že si hlupák“. Iné príslovie hovorí zasa toto: „Vtáka poznáš po perí a človeka po reči“. Pravdivosť týchto slov poznáme každý zo svojho súkromia i spoločnosti, v ktorej žijeme. A o ich pravdivosti sa presviedčame i v evanjeliu.
Alžbetu pri návšteve Márii, ktorá sa ponáhľa ju pozdraviť a pomôcť, naplní Duch Svätý. Mária oslavuje Boha a naplnená Duchom Svätým zvolá nádherný hymnus, ktorý voláme M a g n i f i k a t. Máriine slová Magnifikatu znejú ako ozvena a dozvuk hlbokej kontemplácie. O nič neprosí, len ďakuje a chváli Božie milosrdenstvo, moc, spravodlivosť, štedrosť, vernosť. Je to prvá veľpieseň a najvelebnejší akord chvály Božej, ktorý vytryskuje z hĺbky jej vzrušeného srdca, ktoré prekypuje vďačnosťou a láskou. Prorockým duchom preniknutá, preniká i do šera budúcich vekov, predvída, že to, čo sa odohralo v nazaretskej izbičke, bude postavené do stredu svetového záujmu a ona bude do konca sveta predmetom pozornosti a úcty. „Mária zostala u Alžbety asi tri mesiace a potom sa vrátila domov“ (Lk 1,56).
Mária vo svojom krásnom M a g n i f i k a t e predovšetkým ďakuje Bohu a chváli ho za jeho veľké činy, ktoré spôsobil v jej živote.
Aj keď nikto z nás sa nechce a nemôže prirovnať k Panne Márii, predsa môžeme sa od nej učiť a nasledovať ju i vo vďakyvzdávaní Bohu, pretože aj nás Boh obdarúva mnohými milosťami a požehnaním. Mnohé veci berieme so všetkou samozrejmosťou, a preto nám zovšedneli. Nielenže sa nevieme poďakovať, ale keď nám ich Boh na čas odoberie, správame sa ako malé deti: trucujeme, reptáme, prejavujeme svoju nespokojnosť voči nemu. A či si Boh od nás nezaslúži, aby sme si ho patrične uctili? Pozrime sa na svoj život. Začnime svojím prebudením. Koľkokrát je nám bližšie zostať v posteli o dve minúty dlhšie, ako nájsť si čas a poďakovať sa, hoci i krátko, za prežitú noc, odpočinok, za nový deň. Poprosiť o posilu pre seba a svojich najdrahších. Z osobnej praxe sami vieme, že veľmi záleží, ako začneme nový deň. Nie ľavou či pravou nohou zísť z postele, ale uvedomiť si: Som dieťa Božie a aj tento deň mám ako dar od Boha, aj tento deň mám využiť na oslavu Boha a na spásu svojej nesmrteľnej duše. Zabúdame, že nie všetci mali spokojnú noc, nie všetci si odpočinuli. Koľko ľudí prežilo noc v bdení pri chorých, na cestách, na pracovisku, koľko chorých trpelo! Koľko bratov a sestier sa nedožilo tohoto rána a zomrelo! Nestojí pre nás veriacich nový deň za to, aby sme sa vedeli pravidelne ovládať a pokľaknúť si na krátky rozhovor s Bohom pri modlitbe? Nespoliehajme sa, že si to vykonáme cestou.... Takéto stretnutie vyžaduje svoje miesto a svoj čas.
Nepodceňujme rannú modlitbu, ktorá sa má niesť v duchu poďakovania a prosieb. Deň je plný povinností, vzruchu, napätia. Ak si vieme nájsť miesto a čas na urážku Boha, miesto na hriech, na vyslovenie mena Božieho nadarmo, prečo si nevieme nájsť miesto a čas na stretnutie s Bohom v krátkej strelnej modlitbe? Prečo si nenájdeme čas prežehnať sa, keď ideme z domu, keď začíname prácu, či čas na strelnú modlitbu, keď ideme okolo cintorína alebo kríža: Odpočinutie večné daj im, Pane, a svetlo večné nech im svieti. Ukrižovaný Kriste, zmiluj sa nad nami! Namiesto hnevu, poprosme slovami: Bože, príď mi na pomoc! Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať! Zaiste nájde sa i taká príležitosť, že počujeme urážať Boha nemiestnymi poznámkami a výrazmi. Skúsme vtedy odprosiť Boha za tú urážku hoci aj takto: Bože, odpusť mu, veď nevie, čo robí! Bože, buď milostivý mne hriešnemu! A deň končiť znova stretnutím s Bohom. Najlepšie v spoločnej modlitbe. Keď to nejde, tak v osobnej. Zaiste máte to vyskúšané, aký dopad majú na kvalitu odpočinku myšlienky, v ktorých zaspávate. Pre nás veriacich je krásne ukončiť deň spytovaním svedomia a odprosením nielen za svoje hriechy, ale i za zanedbanie dobra. Uložiť si predsavzatie a na druhý deň viac si všímať nedostatky a odstraňovať ich.
Toto sú krátke minúty, a predsa tak veľmi obohacujú náš život nielen po duševnej, ale i po telesnej stránke. Sú to malé stretnutia, ale s veľkým požehnaním a bohatým ovocím.
Čím je naplnené naše vnútro, tým sa prejavujeme i navonok. Amen.