Meditácia na 26.12.2011
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Svätého Štefana, prvého mučeníka | Sk 6 a 7 hl. Mt 10,17-22
Ježiš povedal svojim apoštolom: „Chráňte sa ľudí, lebo vás vydajú súdom, budú vás bičovať vo svojich synagógach a pre mňa vás budú vláčiť pred vladárov a kráľov, aby ste vydali svedectvo im aj pohanom. Ale keď vás vydajú, nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte povedať. Veď to už nie vy budete hovoriť, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás. Brat vydá na smrť brata a otec dieťa. Deti povstanú proti rodičom a pripravia ich o život. Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale kto vytrvá do konca, bude spasený.
Čo alebo kto hovorí z nás
Dnes sa veľa píše a hovorí o ideách, ideáloch, vzoroch. Zároveň môžeme sledovať, že nielen jednotlivci, ale i celé skupiny ľudí opúšťajú, zrádzajú, alebo sa vzďaľujú od vznešených ideálov, nevšímajú si a nepripomínajú vzory, ktoré ich môžu obohatiť.
Nepatríme aj my medzi tých, ktorí keď počujú slová: pravda, dobro, láska, krása, spravodlivosť a sloboda – krčia ramenami? Alebo patríme medzi tých, ktorí ich síce uznávajú, ale nie sú ochotní pre ne priniesť obetu? Musíme si uvedomiť, že nás neospravedlní doba, miesto, kde žijeme. Tu a v týchto podmienkach nás chce mať Boh, aby sme tu a v týchto podmienkach o Bohu hlásali, svedčili, učili a toto rozhodne aj o našej odmene, alebo aj o našom treste. Vianočné sviatky sú aj dňami vážneho zamyslenia sa nad naším vzťahom, ako plníme slová Ježiša Krista v našom živote. A na to poukazuje i dnešný sviatok svätého Štefana. Na druhý deň po spomienke, že Boh prišiel medzi nás, Cirkev nám pripomína prvé svedectvo vernosti ku Kristovi, a to preliatím krvi mladého muža, diakona svätého Štefana, na ktorom sa splnili slová Pána Ježiša z evanjelia: „A keď vás vydajú, nestarajte sa, ako a čo máte hovoriť, lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte povedať. Veď to už nie vy budete hovoriť, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás“ (Mt 10,19-20).
Na prvý pohľad sa to zdá veľmi jednoduché, a predsa hlbší pohľad hovorí, že je to ťažké, ale zároveň cítime, že sa to vyplatí. Dnešný sviatok hovorí cez príklad svätého Štefana, že učenie, ktoré priniesol Ježiš, má najvyššiu hodnotu a vyžaduje z našej strany, aby sme mu venovali patričnú pozornosť. Sväté písmo vydáva o Štefanovi ten najpriaznivejší kádrový posudok, keď hovorí, že Štefan bol plný milosti a sily. Štefan poznal dokonale Kristovu náuku. Zaľúbil si večnú pravdu a svoje vynikajúce schopnosti, svoj život a seba samého bezvýhradne a raz navždy postavil do služby nekonečného Boha. Stal sa horlivým a oduševneným hlásateľom evanjelia. Keď si lepšie pozrieme jeho život, nájdeme v ňom i pre seba povzbudenie. Štefan bol plný ohňa, to znamená, že o Krista sa nechcel deliť so žiadnym stvorením, pretože si uvedomuje, že je dieťa Božie. Rozpráva o Ježišovi a o tom, že zomrel za nás, aby sme mali večný život. Túto pravdu nemohli niektorí zniesť, a preto keď ho počuli, veľmi sa rozzúrili a škrípali zubami. Aj vtedy im pripomína veľké prikázanie lásky, a to nielen slovami, ale i skutkami. Prináša posolstvo pokoja. Keď ho kameňujú, on sa za nich modlí: "Pane, nezapočítaj im tento hriech." Toto je najväčší dôkaz, že bol plný Ducha Svätého, pretože dokázal povedať pravdu i pre pravdu zomrieť.
Možno sa niekto z vás zamyslel, prečo Pán Ježiš dovolil, prečo pripustil, aby jeho verný žiak Štefan zahynul takou strašnou smrťou. Lenže potom sa možno taktiež pýtať, prečo sám Ježiš sa dal zajať a prečo trpel, aby ho jeho nepriatelia ponižovali, vysmievali a aby ho potupne ukrižovali. Vieme, že hriech plodí krivdy, utrpenie, bolesti, žiale, a aj smrť. Hriech človeka zotročuje, zatemňuje mu myseľ, ochromuje mu vôľu a zráža ho až na dno. Láska človeka oslobodzuje, zbavuje bolestí, strastí sníma mu z pliec ťarchu slabostí, uvoľňuje mu sily k smelému rozletu rozumu a túžby k výšinám. A nad týmto musíme uvažovať. Toto musí ovplyvniť náš život, naše skutky, slová i myšlienky, vzťah k Bohu, blížnemu i k sebe samému. Tragická smrť Štefana je pre nás výstrahou. V tomto evanjeliu nám Pán Ježiš pripomína: „Chráňte sa ľudí“ (Mt 10,17). Zrejme mal na mysli ľudí hriešnych, zlých. Nemôžeme zutekať na púšť, aby sme sa zachránili pred neresťami, ale môžeme a tiež musíme ostražito sa vyhýbať takým ľuďom, ktorí by sa mohli stať pre nás zvodcami k hriechu. Táto opatrnosť nemôže byť bezhraničná. Čnosť je vždy v strede. Nesmieme až natoľko ostražito uhýbať pred zblúdilcami, že by sme tým zanedbali svoju povinnosť vysvetľovať im, v čom sa pomýlili, alebo aby sme tým premeškali vhodnú príležitosť ukázať im správnu cestu k Bohu, k dobru a pravde.
Svätý Štefan hlásal Kristovo evanjelium nadšene, nebojácne, smelo, a to tým, ktorí ho odmietali. To znamená aj pre nás, aby sme netúžili žiť v inom svete, prostredí, ale aby sme si uvedomovali, že tu je naše miesto, tu sa rozhoduje o našej spáse, že tu máme pracovať i na spáse svojich blížnych. Z vlastného života vieme, že takto žité evanjelium je silne riziková skúška, ktorú tak úspešne zložil svätý Štefan, a ktorá sa i pre nás stane poučením, ako si máme počínať v dialógu s ľuďmi odlišného presvedčenia, odlišných názorov. Vieme, že Štefan nepohŕdal svojimi protivníkmi, aj keď s ich zmýšľaním nemohol súhlasiť. Neútočil, ale trpezlivo im vysvetľoval náuku Pána Ježiša a pritom stál pevne v istote, že evanjelium musí zvíťaziť nad bludmi a poverami, láska nad hnevom a nenávisťou, ako nutne víťazí deň nad nocou, svetlo nad tmou, dobro nad zlom. Toto je to, čo často nedostatočne chápeme. Vidíme len zlo na druhých, hájime len svoje krivdy, len svoju pravdu a nevieme sa zastaviť, nájsť si čas a zamyslieť sa, čo chce odo mňa Kristus. Takto by sme videli viacej Krista, menej seba samých, menej by sme klamali, pretože tá špina, zloba, hriech, ktorý vidíme vedľa seba, je často menší ako je v nás.
Mnohí dnes zrádzajú Cirkev, opúšťajú učenie Krista len preto, že sú slabí, pretože mimo Krista sa im zdá život ľahší, menej sa im zakazuje, ale na konci vždy stojí Kristus ako odmena alebo trest. Tu neobstoja len frázy o existencii, o ťažkej dobe, v ktorej žijeme, veď to, čo dnes povedal Ježiš v evanjeliu, povedal už skoro preddvoma tisícročiami: „Kvôli mne vás budú nenávidieť všetci. Brat vydá na smrť brata a otec svoje dieťa. Deti sa postavia proti svojim rodičom a pripravia ich o život. Ale ten, čo vydrží do konca, bude spasený“ (Mk 10,21-22). Povzbudením pre nás môže byť i víťazstvo a oslávenie svätého Štefana. Zvíťazil nad svojimi protivníkmi, aj keď tí si mysleli, že zvíťazili oni, a to tým, že ho kamením umlčali, zabili. Štefan však zvíťazil najprv sám nad sebou. To hovorí i starý filozof: "Najväčším víťazstvom je, keď zvíťazíme nad sebou samým!" Kto z nás chce byť slaboch? Či nechceme zvíťaziť všetci nielen pre tento svet, ale najmä pre večnosť? Nečakajme zázrak, že zostúpi z neba anjel a požiada nás o nový život, hodnotenejšie ideály, plnšie rozvinutie svojich síl. Nesmieme sa dopustiť klamania samých seba. Veď i dnešný sviatok môže byť pre nás rozhodujúcim nielen pre tento svet, ale i pre večný život, v ktorý veríme po smrti.
Pozrite, veľa sa dá odpozorovať z prípadu veľkého anglického básnika Oscara Wilda. Celý Londýn ho poznal ako básnika Salomy a Doriana Greya, a tiež aj ako elegantného pána. Považovali ho za modlu Londýna, za človeka, ktorý mal kráľovské príjmy a ktorého dom sa leskol skvostami sochárskeho a maliarskeho umenia. Okrem toho si vydržiaval nádherný byt pre hýrivé ciele v Paríži, pretože mal priateľky a priateľov, a bol až perverzne požívačný. Každý o ňom vedel, že je neverec. Lenže čo sa stalo? Bol obžalovaný a odsúdený na dva roky väzenia za nemravnosť. Sedel v pochmúrnej cele žalára. A tam labužník, ktorému zriedka vyhovovalo nejaké jedlo a ktorému drahé porcelány neboli dosť fajnové, naučil sa jesť obyčajnú kašu z plechovej misky. Tento životný úder rozlámal nánosy, ktorými bola zavalená jeho duša. Napísal svetoznámu báseň D e p r o f u n d i s, v ktorej ďakuje Bohu za utrpenie, lebo ono mu odhalilo v duši pravdu o Božej skutočnosti. Keď vyšiel zo žalára, stal sa veriacim katolíkom a napokon zomrel s ružencom v ruke. Vieme, že nebol sám, ale i mnohí pred ním i po ňom, medzi ktorými boli veľkí konvertiti, ako napríklad Svätý Pavol, Augustín, František Assiský, Ignác z Loyoly, Margita Kortonská, ale i spisovateľ Lev Nikolajevič Tolstoj, Vladimír Solovjev, Singrid Undsetová, Swensson, Giovanni Papini, František James a iní, našli v sebe pravdu. Áno, dnes sa veľa hovorí a píše o ideách, ideáloch a vzoroch. Často však to, čo obdivujeme, alebo ten, ktorého fotografiu, plagát máme na stene, keby sme o ňom vedeli, aký je jeho život v súkromí, poznali jeho názory, rýchle by sme odstránili zo stien mnohé fotografie a srdcia mnohých by ochladli. Prestali by priam bláznivé ovácie pri ich vystúpeniach. Toto ale nie je našou dnešnou náplňou. My sme sa dnes povzbudili, hoci na bolestnej smrti svätého Štefana, že víťazstvo je v našich rukách. Zabili ho, ale nezabili evanjelium.
Vianočné sviatky majú pre veriacich kresťanov len vtedy význam, keď budeme Krista poznať, k jeho učeniu sa hlásiť, a to nielen vtedy, keď to bude ľahké a nebude nás to skoro nič stáť, ale keď budeme ochotní pre Krista, Cirkev, pre svoju večnú spásu prinášať i také ovocie, ktoré pre neveriaci svet sú nezmyslom, bláznovstvom, pre nás však nádejou a víťazstvom. Amen.