Meditácia na 31.12.2011
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Siedmy deň oktávy narodenia Pána | Jn 1,1-18
Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali. Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle. Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha. A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy. Ján o ňom vydal svedectvo a volal: „Toto je ten, o ktorom som hovoril: Ten, čo príde po mne, je predo mnou, lebo bol prv ako ja." Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista. Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.
Silvestrovské zamyslenie
Dohára plamienok sviečky tohoto roka. O niekoľko hodín tento rok už bude patriť minulosti. Skôr ako odbije dvanásty úder starého roka a začne sa písať nový list, skôr ako si pripijeme, zablahoželáme všetko dobré a čo považujeme za potrebné, osožné do nastávajúceho roka, zastavme sa, zhodnoťme končiaci sa starý rok a poďakujme sa za všetky milosti, požehnania, ktoré sme od Boha dostali.
Ján nám o našom Bohu, ktorý prišiel medzi nás ako človek podobný vo všetkom okrem hriechu, napísal: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1,11-12). Nič krajšie sme si nemohli želať ako to, že Boh prišiel osobne medzi nás, že žil ten istý život a za tých istých okolností, hoci to bolo skoro pred dvoma tisícročiami a v Palestíne. Jeho život od Betlehema až po Jeruzalem, od jaslí až po kríž hovorí o láske a znova o láske. Z jeho plnosti sme prijali všetci milosť za milosťou. On nám ukázal cestu tam, kde sme nemali poznať následky hriechu, ktoré si dnes pripomíname i končiacim sa rokom. Ježiš Kristus, večné Slovo, pravý Boh s Otcom a Duchom Svätým si praje našu prítomnosť po celú večnosť v spojení s Bohom. Nikto a nikdy nevidel Boha. Jednorodený Syn Boží, ktorý je v náručí Otca, ten o ňom priniesol zvesť. Táto zvesť – to nie je len zastavenie sa pri jasliach, ale i zastavenie v posledný deň občianskeho roka. On, ktorého voláme Slovom a ktorý bol na počiatku, si praje, aby sme skrze neho všetci uverili.
Končí sa vážna časť nášho života. Koľko ich máme ešte pred sebou? Nik z nás si nemôže byť istý, že o rok bude medzi živými, že aj budúci Silvester nám bude dopriate, od tohto Boha tu na zemi, ďakovať a odprosovať. To nie je v našich rukách, ako ani to, čo sa teraz končí. Už sa nedá vytrieť, vymazať, vygumovať nič z toho, čo bolo. Nestiahneme slovo späť, nezastavíme skutok, ba aj myšlienka v našej mysli je známa Bohu. Keď nemôžeme zmeniť minulosť a nie sme pánmi budúcnosti, čo teda môžeme? Odpoveď je jasná. Prežiť prítomnosť v spojení s Bohom. Uvedomovať si hodnotu prítomného okamihu. Najvzácnejšia chvíľa v živote je práve tá, ktorú prežívame. Nevráti sa viac späť, ako sa nevráti voda v rieke. Nemôžeš ju zastaviť, a preto nemaj strach ani o to, čo prinesie budúcnosť. Žiť treba teraz a pre nás to znamená žiť v prítomnosti Boha. Tak ako si to budeme pred polnocou čítať z Knihy Kazateľ: „Všetko má svoj čas a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom. Svoj čas má narodiť sa, svoj čas má zomrieť, svoj čas má vysádzať, svoj čas má sadenice vytrhať.... Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa. Svoj čas má zarmucovať sa, svoj čas má tancovať...“ (Kaz 3,1-4). Poznáme udalosť zo života veľkého svätca sv. Ignáca, ktorý raz povedal svojmu profesorovi sv. Františkovi Xaverskému: "Čo osoží pre človeka získať celý svet, ale škodu utrpieť na duši?" Márnomyseľný mladý muž a profesor dychtiaci po sláve, pustí sa hľadať Krista. Robí to dokonale. Keď ho nájde, vyhlási: "Kto raz poznal Krista, ten už neodolá, aby sa ho nezmocnil. Ale uisťujem vás, že niet väčšieho kríža ako ukrižovať seba, ak chceme patriť Kristovi."
To je prežívať denne od prebudenia až do posledného uvedomenia si na lôžku večer, že nič, čo nie je spojené s Bohom, nemá zmysel a môže raz nám slúžiť len na hanbu a zatratenie. Preto heslo duchovnej rodiny, ktorú založil sv. Ignác a ktorej sa stal členom i sv. František Xaverský je: „Všetko na väčšiu česť a slávu Božiu!“ - „Omnia ad maiorem Dei Gloriam!“ Keď sa v duchu týchto slov zadívame na svoj končiaci sa rok, máme čo naprávať, vylepšovať, zriekať sa. Končí sa tento rok. Zverme ho Božiemu milosrdenstvu, Božej láske a tým predsavzatím, vážne mysleným, že v tom novom roku chceme vážnejšie žiť učenie nášho Vykupiteľa a Spasiteľa, v prežívaní prítomných okamžikov, a to všetko na väčšiu česť a slávu Božiu!
Skôr ako zhasne svieca končiaceho sa roka, skôr ako udrie posledný úder dvanástej hodiny, zhodnoťme náš farský rok, ako sme si plnili svoje povinnosti... Uvedomme si, že tieto čísla ešte nehovoria všetko. Štatistika môže napovedať mnoho, ale rozhodujúce je naše vnútro, náš osobný vzťah k Bohu, naše farské plnenie si povinností, ktoré od nás žiada Boh a vyžaduje Cirkev. Amen.