Meditácia na 14.01.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Sobota 1. týždňa v Cezročnom období | Mk 2, 13 - 17
Ježiš znova vyšiel k moru. Celé zástupy prichádzali k nemu a on ich učil. Ako šiel okolo, videl na mýtnici sedieť Alfejovho syna Léviho a povedal mu: „Poď za mnou!" On vstal a išiel za ním. Keď potom Ježiš sedel v jeho dome za stolom, stolovali s ním a s jeho učeníkmi aj mnohí mýtnici a hriešnici, lebo ich bolo mnoho a nasledovali ho. Keď ho zákonníci zo skupiny farizejov videli jesť s hriešnikmi a mýtnikmi, hovorili jeho učeníkom: „Prečo jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi?" Ježiš to začul a povedal im: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov."
Hriech a odpustenie
Predstavme si situáciu, že by dnes prišiel Ježiš do našej dediny, mesta a nezastavil by sa na fare, ani v nijakej zbožnej rodine, ktorá si plní svoje náboženské povinnosti, ale zastavil by sa v pohostinstve. To by bolo pohoršenia! Veru, nejeden z nás by sme aj odsúdili Ježišovo konanie. A predsa niečo podobné sa stalo.
Ježiš prišiel do Nazareta. Nešiel do synagógy, ale zastavil sa u Léviho, mýtnika Matúša. Bol to človek, ktorého farizeji považovali za najväčšieho hriešnika, a to preto, že bol v službách nenávidených Rimanov. Ježiš však povedal: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (Mk 2,17). To veľmi pohoršilo farizejov. Tým, že prijal pohostenie u mýtnika, dal najavo, že mu dáva prednosť pred tzv. spravodlivými a zbožnými farizejmi. Mýtnika považovali za hriešnika a farizeja za príkladného Žida. Farizejov nazýva Ježiš obielenými hrobami a mýtnikovi povie: „Poď za mnou!“ (Mk 2,14). Len tieto tri slová povedal Ježiš a mýtnik Matúš sa postavil, a nasledoval ho. Zanechal výnosné postavenie a stal sa jedným z Ježišových dvanástich učeníkov. Prečo taký tvrdý postoj farizejov k Ježišovi? Bola to pýcha. Cítili sa dokonalí a to bolo prekážkou, že nemohli uznať Krista.
Ako je to s nami? Nájdeme si čas pre Krista, ale je ten čas využitý? Musíme si uvedomiť, že nestačí len navonok si plniť svoje náboženské povinnosti, ale nerobiť ani pohoršenie, nerobiť krivdu, neohovárať. Tak ako farizeji nechceli vidieť svoje chyby, často ani my si svoje chyby nepriznáme. Nedaj Bože, keď mi ju niekto spomenie! Hneď bijem okolo seba hlava-nehlava. Toto nás presviedča o tom, že aj dnes majú farizeji svojich nasledovníkov. Neobzerajme sa okolo seba, aby sme ich videli, kto to z nás tak môže byť..? Ak by sme chceli takto konať, nie sme ďaleko a sme nimi sami. Či mnohokrát nepohoršujeme sa na inom a vlastné činy dávame do lepšieho svetla? Výhovorku si vieme nájsť na všetko. Vidíme len hriech u blížneho a seba na oltári... Reakcia na kázeň býva u farizejov asi takáto: "To mala počuť tá a tá ... To bolo povedané na neho, ale nie na mňa." A potom nasleduje vypočítavanie svojich vlastností, pravda, len dobrých.
V evanjeliu Ježiš povedal: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (Mk 2,17). Vieme, že ten, čo sa považuje za bezhriešneho, nevidí svoje chyby, a tak nepotrebuje Krista. Naopak, ten, čo cíti svoje nedokonalosti, chyby a hriechy, ten potrebuje Ježiša a jeho odpustenie. Je prekvapujúce, že najväčší hriešnici o sebe hovorili, že nimi sú. Čo to znamená? Oni sa pozerali na svoj ideál hore a nie na tých, čo sú horší. Farizej si s uspokojením povie, že od neho sú aj horší. Svätec - ten vidí svojho Ježiša a postup je opačný. Keďže pozerajú stále hore, videli tam len lepších od seba, preto sa pokladali za horších a zároveň opúšťajú svoje slabosti, a nasledujú ich.
Vidíme to i na Matúšovi. Ježiš ho povoláva. Opustil mýtnicu, pozeral sa na Krista. Videl v ňom dokonalosť a u seba, vo svojom vnútri – hriech. To ho nútilo znova a znova opúšťať hriech. Vždy sa teším, keď vidím medzi nami novú tvár. Často ich však musím povzbudzovať, aby boli silní, keď čítajú v očiach a v správaní druhých otázky: Čo tu ten robí? Čo tu hľadá? Ahá, už sa spamätal? Ba práve naopak, máme sa tešiť, radovať, keď sa Ježiš zastaví i u našich bratov a sestier, ktorí sedia na mýtnici. Nech ich osloví! Veď Ježiš je Boh! Tešme sa, keď opúšťajú svoje mýtnice a prichádzajú medzi nás. Amen.
Ticho - bohatstvo duší
Môžem sa vás na niečo spýtať? Máte radi ticho?
Ak si odpoviete - áno, som presvedčený, že viete si oceniť aj jeho ovocie. Ak nie, tak sa dnes skúste zamyslieť, prečo pre hluk v našom okolí sa stávame chudobnejšími. Otázka ticha a hluku viac tlačí mladých ľudí. Dnes sa vám, milí moji mladí priatelia, ponúka viac decibelov na utíšenie vlastného svedomia.
Pred mesiacom som čítal v novinách na nedeľu v zaujímavostiach zo sveta, že japonskí lekári varujú mladých ľudí pred novou vlnou nákazy hluku. Mladí ľudia idú po dosť hlučnej ulici a so sluchátkami na ušiach, z ktorých im znie silná hudba. Odborníci ich varujú, že prídu o sluch. Toto nás napomína na inú skutočnosť.
Človek sa bojí vlastného svedomia, cíti výčitky, že nežije čestne, a tak sa stáva, že človek nevydrží sám. Vyhľadáva spoločnosť, a keď je sám, každú voľnú chvíľu vypĺňa tým, že si pustí CDčko, MP3 alebo televíziu. Robí to často len preto, že nepochopil slovo: život.
Dáte mi za pravdu, že veľké veci sa nerodia v hluku, ale v tichu.
Moderné zdravotnícke pravidlo hovorí, že ticho lieči. A my veriaci ho môžeme doplniť, že ticho posväcuje svet. Keď sa máme rozhodnúť pre niečo veľké a dôležité vo svojom živote, či si vtedy pustíme rádio alebo CD-čko?! Isteže nie. Zatvoríme dvere a dobrý kresťan sa najprv ponorí do modlitby a v tichosti počúva hlas svojho svedomia. Zvažuje, premýšľa, prípadne vyhľadá človeka, spoločne sa radia a znova v tichu premýšľajú. Ticho sa v takomto prípade stáva neodmysliteľnou skutočnosťou. A po takomto tichu, uvažovaní sme spokojní.
Tomáš Kempenský v knihe Nasledovanie Krista, ktorá je jednou z najcennejších kníh pre nás kresťanov, hovorí o tichu toto: Ticho je bohatstvo duší. Človek, ktorý nemiluje ticho, vracia sa vždy znova a znova do života prázdnoty. V tichu sa človek najlepšie spoznáva, najlepšie sa pripraví na veľké veci. A práve v tichu nachádza smer svojho života, jeho hodnotu, bohatstvo. Pre mnohých sa ticho stalo zmenou života. Stáva sa, že človek v tichu počuje hlas, ktorý ináč nie je možné počuť: „Poď za mnou!“ (Mk 2,14).
Veľa ráz sme počuli tieto slová. Mnohokrát nás už povolal Ježiš, aby sme išili za ním. Bolo to v tichu spovednice, keď kňaz vystrel ruku nad našou hlavou a my sme boli povolaní k novému nasledovaniu Krista. Snáď to bolo pri modlitbe, keď sme sa rozprávali s Bohom nielen ústami, ale i srdcom a keď sme dali možnosť Kristovi nahliadnuť, preniknúť i do najtajnejšieho kúta svojho srdca a prijali sme ho ako svojho priateľa.
Možno slová – poď za mnou – počuli sme v tichu, keď pred nami bolo vystreté telo milovanej osoby a spoznali sme nezmysel všetkého snaženia bez spolupráce s Bohom. Počuli sme toto volanie, keď sme sa namáhali a uvedomili si, že aj bez nás život pôjde ďalej. A bolo to vždy spojené so slovom – život.
Ježiš nás najlepšie učí prežiť život v plnom uspokojení. Počal sa v tichu Máriinej duši. V tichu stretnutia odznel i chválospev Magnifikat, v tichu betlehemskej noci uvidel svet. Často sa odobral do ticha noci, kde strávil chvíle rozhovoru s Otcom. Aj apoštolom, ktorí sa vrátili z namáhavej cesty, vravel, aby odišli na tiché miesto a odpočinuli si. On sám po veľkonočnej večeri odchádza do Getsemanskej záhrady a v tichu sa pripravuje bezprostredne na vykúpenie. V tichu sa odohrala i smrť na Golgote, keď opustený zomiera a aj víťazstvo sa odohralo v tichu. Kristus-víťaz vstáva z mŕtvych v raňajšom tichu. Ticho sa prihovára k tým, ktorých posiela do sveta. Ale pozor, zmena nastala pri zoslaní Ducha Svätého.
V Skutkoch apoštolských čítame: „Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky... Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť“ (Sk 2,2-4).
Čo z toho pre nás kresťanov vyplýva? Vedieť sa v tichu obohatiť, posilniť a naplniť Duchom Svätým, aby sme vedeli ako Matúš, odpovedať na Pánovo volanie – poď za mnou – tak ako on, keď vstal a šiel za ním. Aby sme aj my šli za hlasom svojho svedomia, a to najmä vtedy, keď nás tlačí vlastné svedomie, keď na nás dolieha ťažkosť vlastných nedokonalostí a slabostí, vedomí si sily, ktorá pramení zo stretnutia s Bohom. Amen.
info TK KBS | 1/2: Gloria.tv | YouTube | 2/2: Gloria.tv | YouTube