Meditácia na 27.01.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Piatok 3. týždňa v Cezročnom období | Mk 4, 26 - 34
Ježiš povedal zástupom: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.“ A pokračoval: „K čomu prirovnáme Božie kráľovstvo alebo akým podobenstvom ho znázorníme? Je ako horčičné zrnko. Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi, ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre, takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky.“ V mnohých takýchto podobenstvách im hlásal slovo podľa toho, ako boli schopní počúvať. Bez podobenstva im ani nehovoril. Ale svojim učeníkom v súkromí všetko vysvetlil.
Ježiš učí o Božom kráľovstve
Ježiš vo svojich výkladoch často používa podobenstvá, pomocou ktorých chce vysvetliť niečo zložitejšie, abstraktné, pomocou čoho poslucháči veci lepšie a rýchlejšie porozumejú. Najčastejšie používa podobenstvá z roľníckeho prostredia, to preto, lebo poslucháčom boli blízke z ich bežného života.
V dnešnom evanjeliu pomocou podobenstva o zrne, majstrovsky vysvetlil Božie slovo. Tieto podobenstvá sa týkajú rastu semena. Prvé bolo o semene, ktoré vyrástlo samé. Druhé sa týka žatvy. Keď apoštoli počúvali druhé podobenstvo, mohli pozerať očami viery do budúcnosti a vidieť storočný strom Božieho kráľovstva – Cirkev, ktorá ako košatý strom bude rozvetvená nad celým svetom. Vieme, že toto horčičné semiačko je zo všetkých najmenšie.
Kristus a jeho dvanásti apoštoli rastú stáročiami a postupne sa z nich stáva košatý strom, a čudujeme sa, že tá malá skupinka v neznámej krajine – Palestíne bez vzdelania prenikne do celého sveta, a dnes sa o Cirkvi hovorí ako o gigantickom zoskupení veriacich, ktorých na zemi žije skoro jedna miliarda. Je to tým čudnejšie, keď si spomenieme na slová Pána Ježiša, ktorý radí apoštolom, aby si so sebou nebrali ani mešec, ani tašku, ani dvoje šiat, ani sandále, ani do mešca peniaze, ale aby šli a hlásali jeho slová.
Výsledky sú zo začiatku skromné. Semeno rastie pomaly. Cirkev rastie ticho, nenápadne, skromne. Toto semeno je však silné. Rozráža tvrdú skalu farizejov, nezničí ho úpal prenasledovania, hlad a smäd útlaku a násilia. Ono rastie, zapúšťa korene i v prostredí, kde sa mu bránia, kde nie je vítané.
Spomeňme si na prvé storočie prenasledovania až do Milánskeho ediktu v roku 313. Rím je kresťanský. Cisárovi vojaci, služobníctvo, blízki príbuzní sú veriaci. Zrno sa začína ukazovať ako ozdravujúca sila spoločnosti. Víťazí, aj keď ho chcú mnohí usmrtiť, potlačiť. Jedno odumreté zrno rodí ďalších desať. Tieto podobenstvá protirečia tým, čo chcú pri apoštoláte vidieť hneď úspech, množstvo, ktorí chcú mať v rukách ovocie. Práca so zrnom Božieho slova je veľmi namáhavá a okrem toho musí sa do úvahy brať aj čas. Vieme, že u Boha, ktorý je večný a bez začiatku a konca, nie sú pojmy včera, dnes a zajtra. Keď sa jedná o Božie kráľovstvo, musíme zohľadniť i toto. Pavol poúča: „Ja som sadil, Apollo polieval, ale vzrast dal Boh“ (1 Kor 3,6).
Vždy boli, a aj dnes sú takí, ktorí Cirkvi neprajú a chcú, aby zanikla. Kde sú však tí, čo dávali raziť peniaze na počesť usmrtenia Cirkvi? Kde sú tí, čo počas Francúzskej revolúcie spievali oslavné piesne na počesť konca Cirkvi? Kde sú prenasledovatelia Cirkvi? Niet ich. Ich mená sa spomínajú len ako odstrašujúci príklad. Cirkev je tu! Je stále mladá, živá a teší sa svojmu rastu. História často hovorí o tom, že viera musela žiť dlho v zemi. Keď sa rozsvietilo slnko slobody, prekvapila i tých najväčších nepriateľov.
Nesvedčí nám, aby sme boli pesimistami. Nám nesvedčí beznádej, zúfalstvo a strach. Nám predsa platia slová Pána Ježiša: "Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta." Ježiš predsa žije! Povedal to sám o sebe: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie“ (Jn 11,25). Tieto slová dávali silu veriacim, keď pre Krista šli na popravisko. Mnohí šli s úsmevom; mladí, matky s deťmi, pretože ich viera bola pevná a s oddanosťou a v pokore sa odovzdali Ježišovi.
Táto časť evanjelia je plná optimizmu. Máme si uvedomiť, že Božie kráľovstvo si budujeme z dobrých skutkov, z pokorného zmýšľania o sebe, pretože aj tu si máme uvedomiť Ježišove slová, že prví budú poslednými a poslední prvými, ale i slová, že Božie kráľovstvo je pripravené pre najmenších, to znamená pre miláčikov Pána Ježiša, ktorí si zachovali svoje srdcia čisté. Preto sa učme i my z prírody. Berme si poučenie z diel Boha-Stvoriteľa a pochopíme mnoho. Amen.