Meditácia na 28.01.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Sobota 3. týždňa v Cezročnom období | Mk 4, 35 - 41
Keď sa zvečerilo, povedal Ježiš svojim učeníkom: „Prejdime na druhý breh." I opustili zástup a vzali ho so sebou, tak ako bol, na lodi. Boli s ním aj iné lode. Tu sa strhla veľká víchrica a vlny sa valili na loď, takže sa loď už napĺňala. On bol v zadnej časti lode a spal na poduške. Zobudili ho a povedali mu: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?" On vstal, pohrozil vetru a povedal moru: „Mlč, utíš sa!" Vietor prestal a nastalo veľké ticho. A im povedal: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?" Zmocnil sa ich veľký strach a jeden druhému hovorili: „Čo myslíš, kto je to, že ho i vietor i more poslúchajú?"
Ježiš poučuje apoštolov
Je zaujímavé sledovať reakcie ľudí na svoje okolie, udalosti a veci. Mnohí reagujú spontánne a rýchlo pod prvým dojmom, a často nesprávne. A keď sa vec vysvetlí, podá výklad, hanbia sa za svoju unáhlenosť. Lepšie sú na tom tí, ktorí vedia veci zhodnotiť správne, hoci pomaly, opatrne, zvažujúc slová a gestá. Často ich aj vysmievajú, že nevedia pochopiť dobu. Príslovie však hovorí: „Na konci plieska bič“.
Ako reagovali apoštoli v dnešnom evanjeliu na búrku? „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ (Mk 4,38). Keď pozorne sledujeme Markove evanjeliá, všimneme si, že Marek nám podáva aj reakcie apoštolov na Ježišove činy. Apoštoli po utíšení búrky sa pýtajú: „Čo myslíš, kto je to, že ho i vietor, i more poslúchajú?“ (Mk 4,41). Apoštoli budia Pána Ježiša, ktorý predstiera, že spí. Chcú ho upozorniť, že aj jemu hrozí nebezpečenstvo utopenia. Neuvedomujú si, že s Ježišom sa nemôžu utopiť, aj keď zúri búrka a Ježiš spí.
Zázraky, ktoré konal Pán Ježiš, hovoria o tom, že Ježiš je i Pánom celého vesmíru, rovný Otcovi, ktorému pripisujeme akt stvorenia. Toto evanjelium hovorí aj o láske Ježiša, ktorému záleží na záchrane človeka, a to nielen po telesnej stránke, ale i po duchovnej. Ježiš ich presviedča o svojej moci tak jednoducho, že všetci sa tomu divia. Ježiš jednoducho povie moru: „Mlč, utíš sa!“ (Mk 4,39). A Marek môže napísať, že vietor prestal a nastalo veľké ticho. Ježiš však i tu využíva situáciu, aby poučil apoštolov, hoci v tomto prípade je aj výčitkou: „Čo sa tak bojíte?! Ešte vždy nemáte vieru?“ (Mk 4,40).
V živote často prichádzajú katastrofy. Nevieme, kde a ako ísť. Nemajme vtedy strach! Hoci Ježišova prítomnosť sa nám zdá tak ďaleko, nepýtajme sa, prečo nám nepomáha, prečo práve my.... Uvedomme si, cvičme sa v tom, že v takýchto chvíľach nám chce Ježiš upevniť našu vieru. Ježiš nám chce pomôcť a pomôže. Stačí, keď mu budeme dôverovať, aj keď sa nám zdá, že spí. Vie o nás a je s nami, a tak nemôže sa nám nič stať.
To je aj vysvetlenie pre tých, ktorí sa dovolávajú, prečo Pán Boh dovolí utrpenie, že to nemôže byť inak. Musíme si uvedomiť, že Ježiš nebol humanista, ktorý by pomáhal ľuďom z núdze, z nejakého ľudského ohľadu. Áno, je pravda, že v evanjeliách nachádzame prípady, kedy Ježiš uzdravoval postihnutých. V každom prípade očakával to isté, čo očakával od apoštolov v dnešnom evanjeliu, ale i v každom prípade, akoby sa bol pýtal: "Čo sa bojíte? Ešte vždy nemáte vieru?" A len potom, keď dali najavo svoju vieru, položil svoje ruky na ich rany a liečil ich neduhy.
Pozerajme preto dnes, ale i v budúcnosti na všetku našu biedu očami viery a prídeme k záveru, že toto všetko zapríčinila pýcha a hriech človeka.
Ježiš zameral svoje účinkovanie na to, aby človekovi pomohol z biedy hriechu. A potom to človek vidí všetko v novom svetle, v nádeji, a nie v zúfalstve. Dôležité je, aby sme sa v takýchto situáciách obrátili na Boha o pomoc. Pozor, ale ani vtedy nestojme na svojom tvrdošijne, pretože je to dôsledok pýchy a Pán Ježiš nám nevyhovie. Ak sa človek stane novým stvorením a pokorným dieťaťom Božím, vtedy Pán mu naisto preukáže svoje milosrdenstvo.
Učme sa nielen na gestách iných ľudí a na tom, ako reagujú na rôzne situácie, ale učme sa aj z giest apoštolov a ľudí z evanjelia. Amen.