Meditácia na 31.01.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Utorok 4. týždňa v Cezročnom období | Mk 5,21-43
Keď sa Ježiš znova preplavil loďou na druhý breh, zišiel sa k nemu veľký zástup a bol pri mori. Tu prišiel jeden z predstavených synagógy menom Jairus a len čo ho zazrel, padol mu k nohám a veľmi ho prosil: „Dcérka mi umiera. Poď, vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila." Ježiš odišiel s ním a za ním išiel veľký zástup a tlačil sa na neho.
Bola tam aj istá žena, ktorá mala dvanásť rokov krvotok. Veľa vystála od mnohých lekárov a minula celý majetok, ale nič jej nepomohlo, ba bolo jej vždy horšie. Keď sa dopočula o Ježišovi, prišla v zástupe zozadu a dotkla sa jeho šiat. Povedala si totiž: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem." A hneď prestala krvácať a pocítila v tele, že je z choroby vyliečená.
Ježiš hneď poznal, že z neho vyšla sila. Obrátil sa k zástupu a spýtal sa: „Kto sa to dotkol mojich šiat?" Jeho učeníci mu vraveli: „Vidíš, že sa na teba tlačí zástup, a pýtaš sa: ‚Kto sa ma dotkol?`" Ale on sa obzeral, chcel vidieť tú, čo to urobila. Žena, vediac, čo sa s ňou stalo, prišla so strachom a chvením, padla pred neho a povedala mu celú pravdu. A on jej povedal: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji a buď uzdravená zo svojej choroby."
Kým ešte hovoril, prišli z domu predstaveného synagógy a povedali: „Tvoja dcéra umrela; načo ešte unúvaš učiteľa?"
Ale keď Ježiš počul, čo hovoria, povedal predstavenému synagógy: „Neboj sa, len ver!" A nikomu nedovolil ísť za sebou, iba Petrovi, Jakubovi a Jakubovmu bratovi Jánovi.
Keď prišli k domu predstaveného synagógy, videl rozruch, plač a veľké bedákanie. Vošiel dnu a povedal im: „Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí." Oni ho vysmiali.
Ale on všetkých vyhnal, vzal so sebou otca a matku dievčaťa a tých, čo boli s ním, vstúpil ta, kde dievča ležalo, chytil ho za ruku a povedal mu: „Talitha kum!", čo v preklade znamená: „Dievča, hovorím ti, vstaň!" A dievča hneď vstalo a chodilo; malo totiž dvanásť rokov.
I stŕpli od veľkého úžasu. On im prísne prikázal, že sa to nesmie nik dozvedieť, a povedal, aby dievčaťu dali jesť.
Viera uzdravuje a lieči
Lekári často hovoria o tom, aká je potrebná viera a dôvera pacienta voči lekárovi. Prax hovorí, že v takomto prípade sa rany skôr zahoja, rekonvalescencia sa výrazne skráti. Vieme však aj o prípadoch, ktoré sa nedajú vysvetliť ináč ako konštatovaním, že sa to nedá vysvetliť, veda to nedokáže, že choroba bola, a nie je. Jasne to potvrdila aj snímka, a zrazu jej niet. Často aj nevyliečiteľná choroba sa vyliečila... O tom sa môžeme dočítať v knihe Lurdy, maják atómového veku. My veriaci hovoríme o zázračnom, lekári o nepochopiteľnom vyzdravení a Ježiš v tomto evanjeliu napomína: „Neboj sa, len ver!“ (Mk 5,36).
Sme stvorení k životu, a nie k smrti. Dosvedčujú to i dva príbehy z tohto evanjelia. Pán Ježiš dôsledne vedie ľudí k sebe. Nedávno pred očami apoštolov jediným slovom utíšil búrku na mori a teraz robí to isté, keď uzdravuje chorú ženu a kriesi mŕtve dievča predstaveného synagógy. Vo všetkých prípadoch vidíme, že Ježiš nielen slovom, ale i skutkom ukazuje svoju moc, že je Pánom života a smrti. Neuľahčuje tomu ani pochybnosť, že chorá žena a predstavený synagógy konali v duchu viery, o ktorej môžeme povedať, že hory prenáša, no nestačila by, keby ju Pán Ježiš neprijal a neodpovedal na ňu svojou mocou. Viera prijatá a potvrdená Pánom Ježišom robí zázraky.
Viera chorej ženy a dcéry predstaveného synagógy má byť pre nás povzbudením. Vidíme tu i bezmocnosť človeka, ktorý urobil všetko, čo bolo v jeho silách, a nedosiahol túžobného výsledku. Zostal mu ešte Boh a jeho intervencia. Treba len Ježišovi veriť a dôverovať. Denne v praxi žiť pravdu, o ktorej hovorí Kniha múdrosti: „Lebo Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť, urobil ho obrazom svojej podoby; závisťou diabla však prišla na svet smrť: skúsia ho tí, čo sú jeho korisťou“ (Múd 2,23-24).
Dôverujme Bohu! Ježiš je mocnejší ako smrť, veď na to prišiel na svet, aby Bohom daný život nám posilnil. Toto splnila žena i muž z evanjelia. Žene na vysvetlenie Ježiš povedal, že jej uzdravenie má oveľa hlbší význam a príčina tohto uzdravenia siaha až na dno Božieho milosrdenstva. Ono sa totiž opiera o bezhraničnú dôveru človeka voči Bohu. Potvrdil to sám Ježiš, keď povedal žene: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji a buď uzdravená zo svojej choroby“ (Mk 5,34). Pán Ježiš dával zriedka ľuďom takéto svedectvo.
Keď si rozoberáme uzdravenie tejto ženy, uvedomujeme si, že to nebolo len dobrodenie pre ženu, ale zároveň aj pre nás na povzbudenie a poučenie, pretože sa to dotýka každého jedného z nás. Týmito udalosťami nadobúdame istotu, že u Ježiša si môžeme vyprosiť všetko, ak budeme prosiť s dôverou a s veľkou odovzdanosťou do jeho vôle.
Často sa pýtame, prečo nás Boh nevyslyší..? Pýtajme sa sami seba: Aká viera nás napĺňa? S akou vierou pristupujeme k predkladanej veci? Čo ešte chýba našej viere? Je tam dôvera, vytrvalá modlitba? Sme skutočne presvedčení, že jedine Ježiš a nikto iný nám nemôže pomôcť? Vychovávajme si v sebe, šírme okolo seba takéto svedectvo viery a skôr či neskôr sa presvedčíme o Ježišovej láske.
Druhý zázrak z tohto evanjelia sa týka tej istej čnosti, hoci ju ukazuje z inej strany. Najbližší predstaveného synagógy podkopávajú jeho vieru. Hovoria: „Tvoja dcéra umrela; načo ešte unúvaš učiteľa?“ (Mk 5,35). Ktovie, ako by sa táto vec bola skončila, keby tam nebol Ježiš, ktorý mu s celou autoritou povie: „Neboj sa, len ver!“ (Mk 5,36).
Uvážme, že v takýchto situáciách sa dá viera veľmi rýchlo zničiť za pomoci iných, a to nerozumným, alebo nerozvážnym konaním či slovom. Ježiš v tej chvíli akoby hovoril Jairusovi: Ona umrela pre nich, ale nie pre teba! Dokážem ti, že neumrela, ale spí. Uver mi! Celé počínanie Ježiša smeruje skôr k povzbudeniu Jairusa k viere, ako k vykonaniu zázraku vzkriesenia zomrelej. Z toho vidíme, že pre Ježiša je viera dôležitejšia ako zomrelý človek.
Uvedomme si, že keď nebudeme mať vieru, nebude ani vzkriesenia. Ak zvíťazí viera, zvíťazí život nad smrťou, a to je isté! Tak sa to stalo i u Jairusa. Zvíťazila jeho viera.
Marek hovorí: Ježiš chytil dievča za ruku a povedal: „Talitha kum!“, čo v preklade znamená: „Dievča, hovorím ti, vstaň!“ (Mk 5,41). V týchto slovách je sila a moc Pána Ježiša. Ježiš nerobí zázraky pre divadlo, vonkajšiu popularitu, aby sme si všimli vonkajšie znaky, ale aby sme vo vonkajších veciach mali oporu k podstate veci. To znamená, aby sme uverili, že Ježiš priniesol na svet víťazstvo nad smrťou. On - Ježiš priniesol smutnej, zúfalej či beznádejnej ľudskosti seba ako najväčší dar: dar života. On a nikto iný!
Aké je to krásne uvedomiť si, že máme takého veľkého Učiteľa. A nielen to, ale kto žije v ňom, má taký veľký zmysel života. Život bez konca.
Blozius píše, ako sa svätej Gertrúde zjavil Pán Ježiš. V pravej ruke mal zdravie, v ľavej chorobu a riekol jej: "Vyber si, čo chceš." Ona mu odpovedala: "Pane, nehľaď na moju vôľu, len nech s stane so mnou to, čo bude na tvoju väčšiu česť."
O istom ctiteľovi sv. Tomáša z Canterbury sa hovorí, že šiel k hrobu svätca a prosil ho, aby mu od Pána Boha vyprosil zdravie. Jeho prosba bola vyslyšaná. Keď sa však vrátil domov zdravý, prišla mu na um myšlienka: Čo ak tvoja choroba ti mala slúžiť na spásu? Načo si prosil potom o zdravie? Mocne to na neho zapôsobilo a vrátil sa späť s prosbou, aby mu vyprosil to, čo mu bude viac slúžiť k spáse. A Boh zasa naňho dopustil chorobu. S radosťou ju prijal, lebo vedel, že mu viac osoží.
V dejinách Cirkvi sa rozpráva o pustovníkovi menom Benjamín, ktorému Boh dal moc uzdraviť chorých vkladaním rúk alebo modlitbou. Ale táto moc jeho samého neuchránila od choroby. Trpel vodnatieľkou. Tak opuchol, že niekoľko mesiacov nemohol vyjsť zo svojej cely. Po celý čas tam však uzdravoval chorých. Povzbudením je, že sa nikdy nesťažoval, že sám seba nemohol uzdraviť. Naopak, povzbudzoval aj iných, ktorí s ním cítili a hovorieval im: "Modlite sa za mňa k Pánu Bohu za moju dušu, ale o moje telo si nerobte starosti."
Uvedomme si, že Pán Ježiš môže mať s nami rôzne plány a zámery. Všetko však máme vkladať do jeho rúk, nech sa stane jeho vôľa, a nie naša. Sami sme sa už v živote mohli presvedčiť, že keby nám Pán Boh splnil hneď všetko, o čo sme prosili, narobili by sme si viac škody, a to najmä duševnej. V čase choroby je už neskoro prosiť o trpezlivosť a odovzdanosť do vôle Božej. Prosme si to už dnes, keď sme zdraví. Učme sa mať súcit a porozumenie s chorými, aby raz mali porozumenie a súcit aj oni s nami. Ani v najťažšej chorobe nereptajme proti vôli Božej. Naopak, uvedomme si, že je to pre nás požehnanie. Amen.