Meditácia na 16.02.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Štvrtok 6. týždňa v Cezročnom období | Mk 8,27-33
Ježiš vyšiel so svojimi učeníkmi do dedín okolo Cézarey Filipovej. Cestou sa pýtal svojich učeníkov: „Za koho ma pokladajú ľudia?"
Oni mu odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za jedného z prorokov."
„A za koho ma pokladáte vy?", opýtal sa ich.
Odpovedal mu Peter: „Ty si Mesiáš."
Ale on ich prísne napomenul, aby o ňom nerozprávali nikomu. Potom ich začal poúčať: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych." Hovoril im to otvorene.
Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať. On sa obrátil, pozrel sa na svojich učeníkov a Petra pokarhal: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!"
Ježiš i dnes čaká od nás odpoveď
V evanjeliu sme počuli otázku, ktorú adresoval Ježiš svojim apoštolom: „A za koho ma pokladáte vy?" Odpovedal mu Peter: „Ty si Mesiáš" (Mk 8,29).
Prenesme sa v duchu do dedín okolo Cézarey Filipovej a staňme sa účastníkmi rozhovoru Pána Ježiša s učeníkmi. Kladie im otázku, ktorá stáročiami nezostarne: „Za koho ma pokladajú ľudia?" (Mk 8,27).
Vyvolený národ očakával Mesiáša. Proroci posilňovali národ, že ten čas je už blízko. Ján Krstiteľ, ktorý sa tešil úcte v národe, zomrel pod mečom kata v Herodesovom väzení. Situácia vo všetkých oblastiach je ťažká. Národ sa však dostal na nesprávnu cestu pod vplyvom triedy farizejov a saducejov. Národ už nečaká Mesiáša, ktorý ich má zmieriť s Otcom za hriechy sveta. Národ čaká revolucionára, ktorý ich oslobodí od nenávidených Rimanov. Jánove slová: "Pripravte cestu Pánovi" – zanikajú.
Ježiš svojimi kázňami, zázrakmi a svojím životom upútava pozornosť mnohých. Ježišovi sa dostáva aj uznanie od ženy, ktorá ho osloví: „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval" (Lk 11,27). Aj Ježiš si počína ináč, ako je bežným zvykom. Keď mu privedú ženu, aby ju odsúdil, pozerajúc po tých, čo ho obklopili, povedal: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň" (Jn 8,7). Zohol sa a čosi písal. Počínanie Ježiša prekvapilo aj ženu, keď jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!" (Jn 8,10-11).
Toto všetko viedlo zástupy k dohadom, ktoré zhrňuje Peter do odpovede na Kristovu otázku: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní zasa za jedného z prorokov" (Mk 8,28). Ježiš vie, že to je skutočná mienka ľudí a pozerajúc na apoštolov, pýta sa: „A za koho ma pokladáte vy?" (Mk 8,29). Peter príliš rýchlo odpovedal. Povedal pravdu, a predsa, aby túto pravdu skutočne obhájil, musí ešte prežiť niekoľko významných okamihov. Ježiš odmieta nesprávnu predstavu o sebe.
Preto prikazuje apoštolom, aby mlčali a sám začne kresliť iný obraz Mesiáša: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych" (Mk 8,31). Toto však Peter pochopil až po Kristovom zmŕtvychvstaní. Teraz Ježiš musí Petra ešte pokarhať. Ba ešte raz mu povie: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!" (Mk 8,33). Vyznanie Petra, ktoré sme počuli v evanjeliu, dostane pravú hĺbku až Ježišovým víťazstvom nad smrťou.
Toto evanjelium je aktuálne i dnes pre všetkých. Všetci vieme; my kňazi, vy rehoľné sestry, vy bratia a sestry, že naša cesta za Kristom, ako aj cesta Petra, musí dozrieť. Vieme, že vložením rúk biskupa na našu hlavu pri ordinácii, či zložením rehoľných sľubov nepozbavili sme sa ešte svojich chýb a nedokonalostí.
Peter musel veľa pracovať na svojom zdokonaľovaní. A toto je pre každého z nás, čo myslíme s Kristom a so svojím povolaním vážne, vec aktuálna. Áno, určité veci sme opustili, zmenil sa náš život, ako hovorí sv. Peter: „Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, zmýšľal som ako dieťa, usudzoval som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby...." (1 Kor 13).
A preto toto naše stretnutie i dnes, pri slávení nekrvavej obety, sa všetci chceme oduševniť, aby sme urobili správny krok vpred. Zvlášť si máme uvedomiť, že Ježiš od nás žiada odpoveď na otázku: „A za koho ma pokladáte vy?" (Mk 8,29). A nechce len odpoveď našich úst, ale chce viac - chce odpoveď nášho života v praxi.
Keď Peter kráčal na jeden z vatikánskych pahorkov, bol už starcom. Vedel, že čoskoro sa už stretne so svojím Majstrom. Zaiste však nekráčal smutný, sklamaný, čo vieme z cirkevnej tradície, že keď ho chceli ukrižovať ako jeho Majstra, prosil: "Nie tak, ale dolu hlavou. Ja si nezaslúžim zomrieť ako môj Majster."
Nebuďme ani my, bratia a sestry, smutní, že sa naše dni krátia a mnohí z vás by ste si už zaslúžili skutočný odpočinok po vašej ťažkej a pridajme, i hrdinskej ceste. Nezlomili vás ani mnohé ťažkosti, krízy. Naše miesto je tu, v tejto dobe, za týchto okolností. Tu nás chce mať Majster, a preto pracujme do poslednej kvapky ako sv. Ján Nepomucký. Tento kňaz bol nielen vzdelaný, ale aj hodný slova "kňaz". Nepodľahne rozmarom kráľa Václava IV. a neprezradí spovedné tajomstvo ani pri mučení. Zomiera vo vlnách Vltavy.
Máme zvlášť krásny vzor v osobe pápeža Jána Pavla II. Jeho heslo: "Totus tuus!" - "Celý tvoj!" je pre nás príkladom.
Plňme slová Lacordaire: "Kňaz je človek, ktorému Pán Ježiš zveril všetkých ľudí."
Ako i slová Francoisa Mauriaca: "Nič inšie si nežiadam od kňaza iba to, aby mi dal Boha."
Giovani Papini nám pripomína: "Spása sveta je v rukách kňazov! Kresťanstvo je liek, ktorý môže uzdraviť ľudstvo a kňaz je jediný lekár, ktorý ho môže rozdávať."
A Otília Mosshammerová vysvetľuje: "Povolanie kňaza je celkom iné ako povolanie lekára, učiteľa alebo inžiniera. Vecou kňaza je, aby naučil bláznovstvu kríža."
Toto všetko si dnes uvedomme všetci a povedzme si vo vedomí svojich slabostí, ale i naplnení láskou ku Kristovi: "Pane, ty si Kristus, Syn živého Boha." Amen.