Meditácia na 18.02.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Sobota 6. týždňa v Cezročnom období | Mk 9,2-13
Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána a len ich vyviedol na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil. Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil. A zjavil sa im Eliáš s Mojžišom a rozprávali sa s Ježišom. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Rabbi, dobre je nám tu. urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi." Lebo nevedel, čo povedať; takí boli preľaknutí. Tu sa utvoril oblak a zahalil ich. A z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho." A sotva sa rozhliadli, nevideli pri sebe nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, prikázal im, aby o tom, čo videli, nehovorili nikomu, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych. Oni si toto slovo zapamätali a jeden druhého sa vypytovali, čo znamená „vstať z mŕtvych".
A pýtali sa ho: „Prečo teda zákonníci hovoria, že najprv musí prísť Eliáš?" On im povedal: „Áno, najprv príde Eliáš a všetko obnoví. Ale prečo je o Synovi človeka napísané, že bude veľa trpieť a že ním opovrhnú? No hovorím vám: Eliáš už prišiel a urobili s ním, čo chceli, ako je o ňom napísané."
Uvedomme si potrebu našej premeny
Každý z nás vedome alebo podvedome, túži vo svojom živote po premenách. Náš život je naplnený neustálou snahou niečo vylepšiť, zdokonalovať, zmeniť k lepšiemu, túžime po kvalitnejšom, hodnotnejšom, po tom, čo bude pre nás výhodnejšie. A snažíme sa to uviesť aj do praxe. Preto vidíme zmenu vo svojom okolí, v práci, ale i v prístupe k životu. Často však zabúdame, že skutočný pokrok, šťastie a spokojnosť človeka, nie je len vo vonkajších zmenách, ale najmä vo vnútornej premene.
V evanjeliu Kristus potvrdzuje oprávnenosť takého zmýšľania. Zobral so sebou troch apoštolov na horu a tam sa pred ich očami premenil. Nebola to len vonkajšia premena. Nezakladá si na zmene oblečenia či šatoch. Chcel svojim apoštolom ukázať svoje skutočné vnútro. Táto premena spravila na nich taký silný dojem, že zabudli na všetko a Peter z hĺbky svojho srdca zvolal: "Rabbi, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi" (Mk 9,5).
Apoštolov očaril premenený Kristus, ale rovnako ich presvedčil o potrebe a cieli celého svojho premenenia. Na takej ceste človek nachádza úspech. Iba cez premenu stane sa „akýmsi" a dovtedy bol iba „čímsi".
Ale ako to urobiť, aby sa skutočne a opravdivo previedla premena? Treba predovšetkým bezhranične dôverovať Kristovi. Skutočne tak, ako mu dôveruje Abrahám. Keď mu budeme dôverovať, a to najmä vtedy, keď nás bude Boh skúšať, keď na nás dopustí ťažkosti, v ktorých sa budeme mať osvedčiť, že mu dôverujeme, že všetko, čo Boh robí, robí to pre naše dobro, aby sa aj vtedy viac ukázala naša dôvera k Bohu. Nikdy si nezúfajme, keď sa nás dotkne utrpenie, ale s dôverou čakajme. Čakajme, lebo zajtrajšok už prinesie premenu.
Sväté písmo je plné príkladov a povzbudení na veľké zmeny. Nebolo to vecou náhody, že sa Kristus premenil pred apoštolmi. To bola naplánovaná premena. Premena premyslená a pripravená. Z tohto stretnutia mali apoštoli nabrať síl do dní, keď Kristus bude musieť trpieť. Ježiš ich chcel posilniť, poučiť, že po každej noci príde ráno, nové svetlo a to svetlo je výrazom pravdy, že tma nikdy nezvíťazí nad človekom. Na hore Tábor naplnil Kristus apoštolov svetlom, aby keď prídu mraky a ťažkosti, nezablúdili, ale svietili. Človek, ktorý dôveruje Bohu, môže dúfať, že sa v ňom môže odohrať opravdivá premena.
Ďalším žriedlom našej premeny je opravdivé započúvanie sa do slov Boha Otca, ktorý hovorí k nám. V tomto evanjeliu tento hlas je veľmi jasný a presvedčivý. Pri udalosti premenenia Krista nebeský Otec hovorí: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho" (Mk 9,7).
Ak počúvame hlas Ježiša Krista a plníme jeho slová v živote, už je to začiatok premeny. Predovšetkým nám chce predložiť návrh, že ak náš život sa nebude zhodovať s učením Krista, nikdy nebude plným bohatstvom. Bude to biedne živorenie. Plne sa však rozvinieme iba vtedy, keď učenie Krista sa stane náplňou nášho každodenného životného snaženia. Každé jedno slovo Krista musí nás viesť k zamysleniu, ktoré nás potom vedie k premene. Žiť podľa učenia Krista znamená: neustálu premenu – zo dňa na deň sa dôsledne pripodobňovať nášmu Učiteľovi. Vtedy budeme môcť povedať to, čo povedali apoštoli: „Rabbi, dobre je nám tu" (Mk 9,5).
Pane, dobre je nám s tebou, s tvojím učením, s tvojimi prikázaniami. Splnenie tvojich slov, Pane, to nie je nič iného, ako sa neustále premieňať až k úplnému pripodobneniu sa k tebe. Premena nás privádza k plnému zjednoteniu s Ježišom. Nepodlieha pochybnostiam, že apoštoli ešte vždy, keď šli na horu Premenenia, neboli s ním zjednotení. Zmýšľali prirodzene pozemsky a po svojom. V Ježišovi nevideli ešte úplne toho, kto riadi ich dočasné pozemské túžby. Nechápali hodnoty, ktoré pre nich pripravoval Kristus. Muselo dôjsť k premene, aby sa im otvorili oči, aby došli k presvedčeniu, že oproti pozemskej istote je ešte iná, nadzemská skutočnosť. V tej chvíli na zlomok sekundy uvideli, čo bude kedysi pre človeka celá večnosť. Preto nie je chybou, čo povedali, apoštoli, že je im tu dobre a radi by tam zostali.
Či je na zemi niekto, kto by mohol povedať, že mu nič nechýba? Myslím, že nie je na zemi človek, ktorý by tu našiel úplne šťastie. Hoci by človek na zemi mal všetko, ale prišiel by čas, kedy by mu niečo chýbalo a začal by túžiť po niečom lepšom. Človeka úplne uspokojiť môže jedine Boh! Ak skutočne v živote hľadáme Boha, môžeme povedať, že je to najväčšie šťastie človeka.
Nech nás poteší, že to, čo apoštoli videli na chvíľu na hore Tábor, aj nás čaká po celú večnosť. Najskôr sa však musíme osvedčiť tu na zemi, aby sme si tento stav blaženosti zaslúžili, a to svojou každodennou zmenou v našom živote, keď si necháme Krista svietiť na našu cestu ako svetlo, príklad, vzor.
Pri každej svätej omši príde k podivnej zmene, keď sa z chleba stane Telo a z vína Krv Krista. Snažme sa túto premenu dnes prežívať. Myslime na to, že sa to deje pre naše povzbudenie a posilnenie i pre našu premenu v živote. Amen.