Meditácia na 12.03.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Pondelok po 3. pôstnej nedeli | Lk 4, 24-30
Keď Ježiš prišiel do Nazareta, povedal ľudu v synagóge: „Veru, hovorím vám: Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti. Ale vravím vám pravdu: Mnoho vdov bolo v Izraeli za dní Eliáša, keď sa zavrelo nebo na tri roky a šesť mesiacov a nastal veľký hlad po celej krajine. A ani k jednej z nich nebol poslaný Eliáš, iba k onej vdove do Sarepty v Sidone.
A mnoho malomocných bolo v Izraeli za proroka Elizea, a ani jeden z nich nebol očistený, iba Sýrčan Náman."
Keď to počuli, všetkých v synagóge zachvátil hnev. Vstali, vyhnali ho z mesta a viedli ho až na zráz vrchu, na ktorom bolo ich mesto postavené, a odtiaľ ho chceli zhodiť. Ale on prešiel pomedzi nich a odišiel.
Zvíťazí len skutočná láska
Kto pracoval s ľuďmi vie, že je to práca veľmi ťažká. Za dobrotu, pomoc a lásku v nejednom prípade človek dostane opačnú odmenu – nenávisť, neochotu a nejeden zabudne povedať aj ďakujem. Vraj nerozumné zviera vie viac oceniť lásku človeka ako samotný človek. Možno tieto slová sú plné pesimizmu. Áno, sú aj pozorní, vďační ľudia...
Poučme sa z počínania Pána Ježiša v dnešnom evanjeliu.
Pán Ježiš si smutne povzdychol v mestečku, kde prežil celý svoj život, keď spolurodáci nepochopili jeho slová: „Veru, hovorím vám: Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti" (Lk 4,25).
Úryvok evanjelia je pokračovaním toho, ako prišiel Pán Ježiš po prvých úspechoch svojho verejného účinkovania do mestečka Nazareta, kde od návratu z Egypta prežil celé detstvo, mladosť i prvé roky mužného veku. Prednedávnom odišiel zo svojho Nazareta, aby splnil svoje poslanie.
Stačilo niekoľko týždňov a svojimi slovami a činmi, ktoré konal, stal sa známym v celom kraji. A s menom rástla i sláva mestečka, z ktorého pochádzal. Zaiste rodáci boli zvedaví na svojho krajana. Bola to však len ľudská zvedavosť. Ježiš neučil a nekonal zázraky pre svoju slávu, ako to robia ľudia vo všeobecnosti. Jeho životným poslaním bolo ľudí vyučiť a pripraviť na cestu k novému životu. Veď národ očakával Mesiáša.
Ježiš v sobotu v synagóge ako dospelý Žid, ktorý má právo čítať a vykladať text Zákona, však nepochodí medzi svojimi rodákmi. Keď prečítal časť z knihy Izaiáša proroka, povedal len jedinú vetu: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli" (Lk 4,21). Slová, ktoré práve prečítal, hovorili o budúcom Mesiášovi, ktorého národ očakával a ktorým je on sám. Dokázal to za krátky čas svojimi slovami a skutkami. Tieto slová im chceli povedať, aby boli ešte viac šťastní a hrdí na svojho rodáka, ktorý je očakávaným Mesiášom.
A postoj obyvateľov Nazareta? Opačný. Hoci sa tešia milým slovám, ktoré hovoril, nepochopili a pýtajú sa medzi sebou: „Vari to nie je Jozefov syn?" (Lk 4,22). Rodičov Ježiša poznali, ale nič viac. Boh im nezjavil tajomstvo. Mali však možnosť presvedčiť sa o pravdivosti Ježišových slov. Veď vzápätí im poukáže na staronový problém. Hoci teraz už národ uznáva Eliáša a Elizea, keď však títo proroci plnili príkazy dané Bohom, národ ich neprijímal. Národ nemal skutočnú vieru, preto títo proroci robili svoje divy u pohanov.
Preto im spomína udalosť, ako Eliáš pomohol pohanskej žene zo Sarepty, ktorá prejavila vieru voči Eliášovi, keď z poslednej múky a oleja najprv jemu upiekla podpelník. Podobne to bola viera Námana zo Sýrie, ktorý sa vykúpal na radu proroka Elizea v rieke Jordán a bol vyliečený zo svojej choroby. V oboch prípadoch viera priniesla úžitok.
Túto lekciu nezniesli obyvatelia Nazareta od svojho rodáka, pretože im chýbala práve táto viera, preto nielenže ho neprijali, ale ešte ho vyženú z mesta von a chcú zabiť.
Toto si Boh nepraje. Jeho hodina ešte neprišla, ešte neukončil svoje poslanie. Nad touto udalosťou, najmä nad počínaním rodákov Ježiša, mali by sme sa zastaviť i my. Prečo? Nám bolo zvestované Evanjelium. Prijali sme ho, pýšime sa ním, považujeme sa za snáď vopred spasených, vykúpených, ale pozor! Žijeme aj podľa neho? Ak nie, potom právom mnohé veci hádžu pred oči tí, čo neveria v Boha. Vieme sa rozhorčovať, keď našu vieru tupia. A čo náš život? Hovorí o láske Kristovej? Oni neuverili, nestretli sa s učením tak ako my, že učenie Ježiša je láska. Oni vidia v našom presvedčení ideologického nepriateľa, bránia svoju neveru, preto sa im až tak veľmi nečudujme. My musíme učenie Krista nielen prijať, ale ho aj žiť.
Človek, ktorý neverí v Boha a všetko čo je spojené s Bohom zavrhuje, má vyhradené názory na Cirkev, zmení svoj názor, keď videl, ako sa rehoľné sestry starali o jeho matku v ústave a keď im chcel dať obálku, oni s úsmevom ju diskrétne odmietli. A práve toto ho presvedčilo o čomsi a viac, ako to, čo mal naštudované.
Dedičný hriech spravil z lásky nenávisť. Kain hneď na začiatku zabije brata Ábela. V Starom zákone platilo: Oko za oko, zub za zub! Ježiš však učil: Milovať budeš... svojho blížneho ako seba samého...
Pavol apoštol pokiaľ neveril v Ježiša Krista, prenasleduje jeho stúpencov. A ešte si myslí, že robí dobre. Keď sa však s Kristom stretne, napíše i takéto slová Korinťanom: „Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal" (1 Kor 13,1). Pavol takto ukazuje dokonalú cestu života, ktorej sa naučil od Ježiša a ktorou nechceli kráčať Ježišovi rodáci.
Tejto jednej z najkrajších častí Svätého písma môžeme dať názov Hymnus na počesť lásky.
Cesta lásky skutočne prevýši všetky ostatné cesty. Pravdou je, že láska je najpotrebnejšou zvesťou pre nás ľudí. Závisí len od ľudí, ako sa ku nej postavia. Všetci potrebujeme lásku. Chceli by sme ňou obdarovať iných a sami jej často nemáme. Od spôsobu ako nás milujú a ako sme schopní obdarovať iných láskou, záleží jednoznačne naša vnútorná rovnováha a kvalita nášho duchovného života.
Pavol svojimi slovami chce povedať, čo chýbalo rodákom Ježiša a čo chýbalo aj jemu po bránu Damasku. Bola to láska.
Láska ku Kristovi však musí zaplniť celé naše srdcia. Ani posledný kútik si nesmieme ponechať pre niečo iné. Ináč je to len na našu škodu. Sv. Pavol hovorí, že máme dať celé svoje srdce k dispozícii láske. Zneje to pekne, ale to sa musí prejaviť i v praxi. Nestačí sa prejavovať len slovami, vedomosťami, nestačí mať silnú vieru. Keby som aj vrchy prenášal a lásky by som nemal, ničím by som nebol. Nestačí mať len súcit, rozdať majetok, nestačí darovať svoje telo, lebo toto všetko bez lásky nič by mi neosožilo. Láska nikdy nezanikne.
Pavol ďalej píše: „Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby" (1 Kor 13,11).
Týmito slovami Pavol hovorí o svojom duchovnom raste, keď dozrelo v ňom vedomie, že keď bude robiť čokoľvek, ale bez lásky, nemá to veľkú hodnotu. Terazl je mužom, pretože pochopil význam, silu lásky, ktorá podľa Kristových slov hory prenáša.
Pavol však hovorí, že jedine láskou potvrdený život, všetko, čo konáme, žijeme, má nárok na odmenu. Často však zakúsil, že láska nie je ľuďmi opätovaná, ba práve naopak. To nesmie znechutiť, pretože odmenu čakáme od toho, kto je Láska, ktorého budeme raz vidieť z tváre do tváre. aj keď sú prípady, že za lásku sa nám dostane odmeny už tu na zemi, ale to je len čiastočná odmena. Boh raz chce dať odmenu v dokonalom poznaní v jeho prítomnosti.
Nesmieme v našom živote postupovať ako rodáci Ježiša z Nazareta. Nepozerajme na svoju vieru len ľudskými očami. Neposudzujme náš život len ako záležitosť, ktorá sa má ukončiť smrťou. Veríme v život večný. A tento večný život máme začať žiť tu na zemi. V prostredí, ktoré je zaťažené hriechom a neláskou. Práve láskou a bojom proti hriechu máme prijať Ježiša už tu na zemi ako svojho Boha, svoju odmenu, svoj cieľ života. Koľkokrát sme sa presvedčili, tak ako vdova zo Sarepty, keď sme poslúchli slová proroka-Cirkvi, že sme boli nielen šťastní, ale i bohatí. Koľkokrát sme sa na vlastnom tele presvedčili, keď sme ako Náman zo Sýrie ponorili nie do vody, ale do sĺz ľútosti a pokánia za svoje hriechy, že sme boli nielen znova čistí, ale i šťastnejší. Naše pohnútky museli byť však preniknuté láskou.
Viera to nie je strach pred Bohom, ako si to často myslia tí, čo tomu nerozumejú. Viera je odpoveď lásky na lásku, hoci tá naša je veľmi slabá, nedokonalá. Kto pozná život aspoň jedného konvertitu, človeka, ktorý skutočne našiel cestu k Bohu, môže sa presvedčiť, akú silu má láska k Bohu.
Životopis André M. Ampéra študenti iste poznajú. Je to svetoznámy francúzsky matematik a fyzik. Už ako 18-ročný patril medzi géniov sveta. Objaviteľ, člen Akadémie. Jeho meno je spojené s elektrickým prúdom – jednotka intenzity elektrického prúdu – ampér. Mal však veľmi ťažký život. Hoci bol v mladosti horlivým katolíkom, vieru však skoro stratil. Ťažké straty, vyhnanstvo a smrť otca, manželky... Vnútorný boj, duševné rozpory. Píše: "V srdci nosím opravdivé peklo. Nik ani netuší, čo sa deje vo mne. Nik ma nevie potešiť." A inde zas píše: "Svet mi závidí slávu. Boh mi dáva na vedomie, že všetko je márnosť, okrem jeho slávy. Syn Jean-Jacques sa stal lumpom a zvrhlíkom. Dcéra Albína sa vydala za alkoholika a psychopata. A zmysel života mu dáva Boh. Na jar roku 1836 v Marseille Ampér ochorel na zápal mozgu. Keď ho upozornili, aby prijal sviatosti, pokojne povedal, že to už urobil v Paríži pred odchodom. Keď mu chceli prečítať z Kempenského knižky O nasledovaní Krista, Ampér vyhlásil, aby sa nenamáhali, lebo celú knižočku vie naspamäť. Dlho sa trápil na smrteľnej posteli. Sám si vybral nápis na svoj hrob. Iba dve latinské slová: „Tandem felix!" – „Konečne šťastný!" Zasluhuje si od nás kresťanov úctu. Ukázal nám spätosť medzi vierou a vedou. A čo my?
Ampér neokúsil veľa lásky od detí, svojho okolia, a predsa i po ťažkých vnútorných zápasoch dosiahol, že zvíťazila v ňom láska.
Učme sa od Krista zvíťaziť nad zlom, nenávisťou. Učme sa povzniesť nad tými, čo nedorástli v opätovaní lásky. Ježiš zomrel aj za svojich rodákov, hoci ho chceli zabiť. Odpusťme znova a znova každému, kto nepochopil lásku. Amen.
Neprijatý prorok - Prijať pravdu o sebe
Poznáme najťažšie veci, ktorých prijatie robí ľuďom problémy od nepamäti. Čo myslíte, čo je to? Za prvé - odpustiť, za druhé - vyzliecť si skrz na skrz prepotené tričko a za tretie - prijať pravdu o sebe. Určite mi dáte za pravdu, že je to tak, najmä s tým spoteným tričkom. Ale teraz vážne. Prečo to spomínam?
Totiž dnešné evanjelium sa točí práve okolo jednej z týchto troch vecí, ktoré som vymenoval a to - okolo prijatia pravdy o sebe. Ako ťažko sa prijíma, keď človek zistí, že nie je až taký úžasný, za akého sa dlho považoval. Nadviazal by som na jeden verš z dnešného úryvku, a to:
„Veru, hovorím vám: Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti." (Lk 4,24).
Toto Božie slovo bolo pre mňa vždy nezrozumiteľné. Nechápal som, prečo by prorok nemal byť vzácny vo svojej vlasti, ani tomu, prečo všetkých v synagóge zachvátil hnev a chceli Ježiša zabiť. V modlitbe a v rozjímaní nad týmto slovom ma však Boh pomaly začal uvádzať do významu tejto state Písma. Ježiš hovorí o sebe ako o prorokovi. Kto je to prorok? Je to Bohom vyvolený človek - väčšinou muž, ktorý hovorí v mene Boha to, čo chce Boh povedať ľuďom. Proroci sa v Starom zákone ozývali najmä vtedy, keď ľud odbočil od Boha a prestal zachovávať prikázania. A tak Boh ústami prorokov napomínal ľud, čo ľuďom príjemné nebolo. Ako sa hovorí: `pravda bolí`. A zvlášť to bolo nepríjemné tým, ktorí proroka poznali ako svojho súkmeňovca, ako jedného z nich. Prorok vystupujúci v mene Boha napomína svojich a pritom sám je slabý a hriešny, čo všetci vedia. Čiže asi v tomto spočíva to neprijatie proroka medzi vlastnými. Ježiš - tak ako proroci, bol až veľmi obyčajný na to, aby si ho Boh vyvolil spomedzi mnohých. Ľudia ho poznali ako syna Jozefa - toho tesára, ktorý mnohým Nazaretčanom robil stoly a stoličky do ich domácností. Bol jedným z nich a teraz sa robí niekým väčším a vyčíta im ich hriechy.
Toto je akési pozadie toho všetkého. Teraz sa pozrime na to, čo konkrétne im Ježiš povedal. Čo to tak pobúrilo Židov, že ich zachvátil hnev a chceli ho zhodiť zo zrázu? Ježiš im hovorí o prorokoch: Eliášovi a Elizeovi, ktorých Boh poslal v ťažkých časoch nie ku Židom, ale k pohanom - čo sa Židom veľmi zle počúvalo. Prečo to Boh tak spravil? Boh vedel, že Židia by týchto prorokov neposlúchli. Uprednostnil pohanov pred nimi, pred vyvoleným národom a toto im Ježiš na rovinu povedal, neberúc ohľad na nikoho.
A tak vidíme, ako si Židia až opovážlivo nárokovali na Božiu priazeň bez toho, aby sa sami seba pýtali, či sú Bohu verní, či sa ešte stále majú právo volať vyvoleným národom. Totiž, presne takáto slepota srdca hrozí každému kresťanovi - katolíkovi. To, že máš urobené všetky sviatosti, ako sa to dnes zvykne hovoriť, to, že máš v krstnej matrike napísané, že si kresťan - katolík, to ti ešte vôbec nezaručuje spásu, večný život, ba ani šťastný a plný život tu na zemi.
Boh nie je automat na dobré veci. Vhodím 1 € a vypadne mi čokoláda. Idem na spoveď a splním si tým povinnosť. Idem do kostola a pôjdem za to do neba. Pozor, pozor!!! To by bolo veľmi lacné náboženstvo. Boh nesúdi podľa zdania očí, ale skúma srdce. Vnútorný postoj. Ak nemáš v úmysle žiť intímny život s Bohom a ideš na birmovku len preto, lebo to chce babka, tak za toto od Boha odmenu nečakaj. Ak pri odchode do práce pobozkáš svoju manželku len preto, lebo by to tak malo v manželstve byť, tak mi nehovor, že ju miluješ. Tam nie je vzťah, to je len povinnosť, ktorú musíš splniť, aby to vyzeralo ako vzťah, ale v skutočnosti je to pokrytectvo.
Veľmi pekná poviedka, ktorá trefne vystihuje dnešné evanjelium. Bol to krátky príbeh o Barbare. Barbara bola teroristka, presvedčená o svojom diele. Práve v momente, keď ukladala nálož pod sedadlo jednej významnej osoby, nešťastná náhoda spôsobila výbuch. Barbara bola na mieste mŕtva a jej duša sa dostala pred Božiu tvár. Barbara priletela do Božej kancelárie ako strela a pristála priamo pri stole. V momente, keď sa spamätala, uvidela Pána Boha, ktorý sa na ňu díval, ale nepoznala ho, pretože jej ho nikto nikdy tak verne nepopísal.
„Kde to som?" opýtala sa, akoby sa prebudila z hlbokého sna. „A kto si ty?"
„Som Pán, tvoj Boh" - odpovedal Pán Boh mierne. Barbara sa posadila.
„Naozaj?" - vydýchla udivene. „Môj Bože, aký si mladý! Vždy som si myslela, že si hnevlivý a spupný starček. Koľkokrát som chcela dať tú bombu tebe! Teda, tebe, ako som si ťa vtedy predstavovala, nie ako ťa vidím teraz. Škoda, že som ťa nepoznala skôr. Teraz je už asi neskoro."
Barbara vstala a upravila si odev potrhaný výbuchom. „To je škoda," opakovala si cestou ku dverám. „Prečo hovoríš - to je škoda?"
„Pretože musím odísť teraz, keď som ťa poznala. Tu zostať nemôžem – po tom všetkom, čo som robila dole. Keď si tu ty, musí tu byť aj raj a ja..... niečo si predsa len pamätám. Je to tak správne, ja tu zostať nemôžem. Chápem to, chápem. Už radšej pôjdem." Rozplakala sa.
„Ale.... ja som nevedela, že...." Pán Boh ju mlčky pozoroval.
„Dobre, tak ja už idem." Zamierila ku dverám, ale potom sa otočila.
„Ale ako mám odísť, keď som ťa poznala? Ako mám na teba zabudnúť?"
Znovu sa chystala odísť, ale Pán Boh ju pohybom ruky zastavil.
„Barbara, čo si na zemi milovala najviac?"
Dievča sa otočilo a vrátilo sa o pár krokov späť.
„Spravodlivosť, Pane. Ani tú mi nikto nedokázal poriadne vysvetliť. Ako vidíš, Pane, všetko som robila zle, ale spravodlivosť som milovala! Možno po svojom, ale skutočne.
Pán sa usmial: „Takže ma hľadáš už dlho. Možno po svojom, ale skutočne."
Barbara naňho udivene pozrela, ale potom sa vrátila a rozosmiala sa. A smiala sa a smiala... „Kto by to bol povedal, že Boh je taký šikovný?!"
A smiala sa a plakala. A Pán Boh sa na ňu díval. Ako ten sa na ňu díval!
„Čítala si noviny?" pýta sa na balkóne pani Cilka pani Marty od vedľa. „Počúvaj, nálož vybuchla v rukách mladej teroristky a na mieste ju zabila."
„To ju Pán Boh potrestal!" „Správne. Všetci takýto patria do pekla. Každému, čo mu patrí!"
My nie sme tí dobrí a tamtí nie sú tí zlí. Skúmajme sa a pokladajme jeden druhého za väčšieho a tak sa nám naširoko otvorí vstup do Božieho kráľovstva. Amen.