Meditácia na 19.03.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Pondelok po 4. pôstnej nedeli | Mt 1, 16.18 - 21.24a
Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus. S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého. Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť. Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov." Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel.
Niet bezvýznamných ľudí, niet bezvýznamných udalostí
Dnes sme počuli, že aj Jozef mal svoju nezastupiteľnú úlohu vo všetkých biblických udalostiach. „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku..." (Mt 1, 20). Tieto slová zvestovania anjela akoby zmenšujú strach človeka, ktorý veľmi ľúbi Máriu. Aby sme pochopili Jozefov vnútorný boj, v krátkosti nazrime na tradície, ktoré vládli v Izraeli.
Je známe, že zásnuby sa konali vo veľmi mladom veku, v dvanástich – štrnástich rokoch u dievčat a v osemnástich – dvadsiatich u mládencov. Zásnuby boli prvou z dvoch etáp židovského manželstva. Bol to veľmi seriózny a záväzný krok, z ktorého už vznikalo manželstvo, kde sa mládenec s dievčaťom považovali za manželov. Obyčajne zásnuby trvali celý rok, počas ktorého pár nebýval spolu, ale každý so svojimi rodičmi. Cieľom týchto zásnub bolo demonštrovanie vernosti a čistoty. Keď po dobu jedného roka bola preukázaná vernosť nevesty, manžel ju slávnostne bral do ich nového domu a tým sa končil celý ten dlhý proces uzatvárania manželstva.
Ale vráťme sa k Jozefovi a jeho rozhodnutiu. Keď sa dozvedel, že Mária čaká dieťa, židovský zákon prikazoval sa s ňou rozviesť. Ale ako sme počuli, Jozef bol človekom spravodlivým, to znamená, že musel zachovať zákon praotcov a potupiť ju. Spolu s tým bol človekom spravodlivým v zmysle – tichý, milosrdný, dobrý a preto tú situáciu chcel vyriešiť delikátne. Vybral si tajnú cestu - bez zákonného ohlásenia, vyšetrovania a rozruchu.
A chceli by ste vedieť, čo by čakalo Máriu? Bohužiaľ, odpoveď by bola smutná. Mária by bola vyhnancom, odvrhnutá všetkými a vždy by nosila na sebe pečať matky s nemanželským dieťaťom.
Tmu v srdci Jozefa rozohnal anjel: „Neboj sa prijať Máriu" (Mt 1,20). Anjel naplnil zásnuby, otvoril obrovské tajomstvo – čo sa deje v Máriinej osobe: ...to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého" (Mt 1,20). Bolo to veľkým prekvapením, ktoré otriaslo Jozefovým životom. Ten údiv bol oveľa silnejší, než myšlienka na to, že jeho manželka je ťarchavá. Pred Jozefom sa otvára nový život a neobyčajná misia, odteraz on plní Boží zákon, zákon lásky a milosrdenstva.
V rodokmeni Ježiša Krista je dlhý zoznam mien tých, ktorí pomohli ku Kristovej ľudskej prirodzenosti. Ale za každým menom je konkrétny človek, ktorý sa svojim životom zúčastňoval na Ježišovom narodení. Z tisícročí do tisícročí sa utkávalo telo a človečenstvo Krista.
Pozrite sa, nemôžeme si nevšimnúť jednu myšlienku: v tomto zozname ľudských mien je pre nás zachovaná pamiatka nie len na tých, ktorí dosiahli svojim životom svätosť, ale aj na tých, ktorí šli cez hriech, predierali sa cez ľudskú slabosť, z tmy hľadali svetlo, pravdu a svätosť. Len teraz pozeráme na tých ľudí, ako na svätých a zapísaných vo Svätom písme. Ako oni boli vnímaní svojimi súčasníkmi?
Abrahám bol neuznávaným tulákom spomedzi cudzích ľudí a nemal ani kúsok zeme. A preto, aby mohol pochovať svoju manželku, musel pre to kúpiť pôdu. Dávida prenasledovali ako zradcu. Musel utekať a slúžiť pohanskému kráľovi, ktorý bol proti Izraelu. Hoci Dávid zostal verný izraelskému národu a pokračoval bojovať proti pohanom, pokladali ho za zradcu. Spravodlivý Jozef bol všetkým známy ako obyčajný tesár. Len niektorí kňazi a vysokopostavení ľudia vedeli, že je z kráľovského rodu. Nie sú nám známe prejavy proti uzurpátorovi rodu zo strany Dávidových potomkov. A práve títo ľudia, ktorí boli počas života neuznávaní, odháňaní, svojou svätosťou, premenili ľudstvo.
A preto, nech si nikto z nás nemyslí, že od osobného správania a vnútorného života sa nič nemení; a že to je jedno, či niekto z nás zhreší, alebo urobí dobro. Aj samotná myseľ človeka, ktorá by sa nám mohla zdať nepovšimnutou, bezvýznamnou, môže naozaj obrátiť život a ovplyvniť ľudí vedľa nás.
Pozrite, Jozef, ktorý mal najprv nesprávnu myseľ, bol potom presvedčený a začal správne uvažovať. Tak aj my nebudeme seba presviedčať, že akýkoľvek náš skutok, naše myslenie nemá význam. Tak nebudeme považovať seba za bezvýznamných ľudí, od správania ktorých – dobrého, alebo zlého - nič sa nemení. Každý zlý skutok, každá zlá myšlienka nás všetkých ovplyvňujú a skracujú život sveta. Naopak, dobro, ktoré konáme, predlžuje život a tak dáva iným ľuďom možnosť pre pokánie a nápravu života.
Niet bezvýznamných ľudí, niet bezvýznamných udalostí. Nerozprávam o veľkosti človeka a nepozývam vás k namyslenosti - nie. Dôležitý je význam vnútorného života, práce nad sebou, potreba spásy nielen seba, ale aj ostatných ľudí. Keď žijeme spokojný, tichý život tak ako Jozef, žijeme spravodlivo a vytvárame vedľa seba takú atmosféru, ktorá pomáha mnohým a mnohým ľuďom prebudiť sa, pozrieť sa na seba a prísť k pokániu.
Teda osobná spravodlivosť a osobný príklad človeka majú veľký význam. Vôbec nemajú pravdu tí, ktorí tvrdia, že globálne procesy vládnu nad ľudstvom, a my ako zrnká alebo kvapôčky, sa pohybujeme v potoku a nič nemôžeme zmeniť. Samozrejme, že to tak nie je. Aj Abrahám, kráľ Dávid a aj Jozef boli obyčajnými ľuďmi a vďaka svojej spravodlivosti sa stali veľkými.
Jozefov príbeh nás učí uvedomovať si zásah Boha do nášho života. Sme pripravení žiť s ním? Je aj v tvojom srdci, tak ako u Jozefa, nepokoj a strach? Nebojme sa, Pán pre nás chce naozaj len dobré! Zapozerajme sa dnes na Jozefa - Pánovho pestúna, na prítomnosť Boha v našom živote.
Jozef - on, ktorý žil vierou, šiel k Bohu, chcel žiť s Bohom, je dôstojný prijať Krista. Tak nech aj dnešná liturgia bude dôvodom pre upevňovanie našej jednoty s Bohom, posilnenie našej viery, a nech nám dodá odvahy, aby sme s čistým srdcom mohli v najbližších dňoch prijať Boha. A nech naše duchovné premenenie pomáha s radosťou žiť život naplnený láskou. Amen.