Meditácia na 20.03.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Utorok po 4. pôstnej nedeli | Jn 5, 1 - 3.5 - 16
Boli židovské sviatky a Ježiš vystupoval do Jeruzalema. V Jeruzaleme pri Ovčej bráne je rybník, hebrejsky zvaný Betsata, a pri ňom päť stĺporadí. V nich ležalo množstvo chorých, slepých, chromých a ochrnutých. Bol tam aj istý človek, chorý už tridsaťosem rokov. Keď ho tam videl Ježiš ležať a zvedel, že je už dlho chorý, povedal mu: „Chceš ozdravieť?" Chorý mu odpovedal: „Pane, nemám človeka, čo by ma spustil do rybníka, keď sa zvíri voda. A kým sa ta sám dostanem, iný ma predíde." Ježiš mu vravel: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď!" A ten človek hneď ozdravel, vzal si lôžko a chodil. No v ten deň bola sobota, preto Židia hovorili uzdravenému: „Je sobota, nesmieš nosiť lôžko!" Ale on im odvetil: „Ten, čo ma uzdravil, mi povedal: ‚Vezmi si lôžko a choď!`" Pýtali sa ho: „A kto je ten človek, čo ti povedal: ‚Vezmi a choď?`" Ale uzdravený nevedel, kto je to, lebo Ježiš sa vzdialil spomedzi zástupu, čo sa zišiel na tom mieste. Neskôr ho Ježiš našiel v chráme a povedal mu: „Hľa, ozdravel si, už nehreš, aby ťa nepostihlo niečo horšie." A ten človek šiel povedať Židom, že ho to Ježiš uzdravil. A Židia Ježiša prenasledovali za to, že robil takéto veci v sobotu.
Správne pochopiť
Niektorí zbožní ľudia majú viacero nesprávnych postojov k veciam náboženským a sú náchylní očakávať napríklad od zázračnej medaily, škapuliara či vody svoju spásu a uzdravenie. Pred 30 rokmi sa vo veľkom konali púte do Turzovky, kde sa mala zjaviť Panna Mária lesníkovi. Biskupský zbor musel vtedy veľmi tvrdo zakročiť, pretože ľudia prichádzali na toto miesto prosiť Pannu Máriu a zároveň prestupovali príkaz cirkevný. V nedeľu a v prikázaný sviatok títo pútnici nešli na svätú omšu. Ba, veľa sa hovorilo o uzdraveniach. Keď však biskupom stanovená komisia, ktorá to prešetrovala, pýtala sa po serióznych dôkazoch, tých zrazu nebolo. Iba v Ježišových slovách je spása.
Tomu nás učí i toto evanjelium, keď Ježiš hovorí chorému človeku, ktorý už tridsaťosem rokov ležal pri Ovčej bráne v Jeruzaleme, neďaleko rybníka Betsata: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď!" (Jn 5,8).
V oboch dnešných čítaniach je reč o uzdravujúcej vode. Ezechiel rozpráva o zúrodňujúcej vode, ktorá premenila púšť na bohatú záhradu.
Ján v evanjeliu zasa rozpráva o uzdravujúcej sile vody v rybníku Betsata. To nebola prirodzená sila vody. Mohli by sme ju prirovnať k účinkom vody v dnešných Lurdoch, kde sa odohralo mnoho nevysvetliteľných uzdravení na základe ponorenia chorého človeka do tejto vody. V knihe Lurdy maják atómovéhoveku, sa píše o týchto udalostiach nie v zmysle povrchnom, pretože každý prípad prešetruje komisia lekárov a lekári nemusia byť veriaci. Keď Cirkev dá doklad o nevysvetliteľnom uzdravení, je to vydané po dôkladnom prešetrení. Teda nič povrchné, vymyslené.
Evanjelium nám však chce povedať, že celá naša spása pochádza od Pána Ježiša. Rozprávali sme si o troch stupňoch viery a evanjelium túto našu snahu po skvalitnení viery chce posilniť.
Chorý leží v stĺporadí pri rybníku, kde prišiel alebo sa dal priniesť, aby sa uzdravil vo vode, ktorá vracia zdravie. Nemal však nikoho, kto by ho do tejto vody, keď sa zvíri, to znamená, keď na chvíľu získa uzdravujúcu silu, preniesol. Bolo to čosi zvláštne. Voda v rybníku po zvírení uzdravila len jedného, a to prvého, ktorý do nej vstúpil. Tento chorý je preto smutný. Keď sa ho Ježiš pýta, či chce byť zdravý, chorému svitne nádej. Chorý však vidí iba choré telo a Ježiš mu chce dať svoju spásu. Chorý si myslí, že Ježiš ho chce tam zaniesť, ale Ježiš sa nechce stať ošetrovateľom. On chce uzdraviť svojím slovom. Chorý sa neuzdravil za pomoci zázračnej vody, ani za pomoci nejakých osvedčených praktík, ale Ježišovou láskou. Toto ho malo priviesť k tomu, aby hľadal Ježiša i spásu. Ježiš, ktorý mu uzdravil telo, môže mu uzdraviť i dušu., Tak chápeme i Ježišove slová, ktorými ho napomína: „Hľa, ozdravel si, už nehreš, aby ťa nepostihlo niečo horšie" (Jn 5,14).
Naša viera nie je založená na sile posvätených predmetov. Tieto predmety, ako sú škapuliare, agnušteky, medailónky, sú iba viditeľné predmety, ktoré majú v našom vnútri vzbudiť a udržať si vieru v moc a silu učenia Ježiša Krista. Keď berieme do rúk takéto predmety, nepodliehajme vtedy poverám, magickým čarom, veď naša zbožná úcta k týmto predmetom má len prehĺbiť našu závislosť na Bohu.
Je rozdiel, ak niekto nosí na krku krížik, alebo na prste ruženec s tým úmyslom, že vzýva Boha o pomoc a ochranu, ako ten, čo nosí tieto predmety pri sebe ako talizman pre šťastie či úspech.
Nech tieto predmety, symboly majú v našom živote svoje miesto a nech nám pripomínajú spásu našej duše. Nech nám však pomáhajú duchovne rásť, napredovať v plnení Božích a cirkevných príkazov.
Je smutné, že na niektorých školách v dnešnej dobe nevadí niektorým učiteľom, že mládež sa vulgárne správa, neplní si svoje študijné povinnosti, keď však na ruke mladí kresťania majú ruženec, už im to vadí, a vraj, prekáža to študijným povinnostiam. Viem o mnohých, že práve takíto žiaci dosahujú nielen dobré výsledky, ale majú aj vzorné správanie, pretože sú veriaci, sú príkladom. Áno, nesmieme nikoho provokovať, ale nesmieme ani pasívne rezignovať. Užívajme tieto a podobné veci s rozvahou pre spásu našich nesmrteľných duší.
V týchto veciach sa podriaďme disciplíne Cirkvi a pritom sa presvedčíme, že to bude len na osoh veci a našej spásy. Amen.