Meditácia na 22.03.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Štvrtok po 4. pôstnej nedeli | Jn 5, 31 - 47
Ježiš povedal Židom: „Ak vydávam svedectvo o sebe len ja sám, moje svedectvo nie je pravdivé. Ale je niekto iný, čo svedčí o mne, a ja viem, že svedectvo, ktoré vydáva o mne, je pravdivé. Vy ste poslali k Jánovi a on vydal svedectvo pravde. Lenže ja neprijímam svedectvo od človeka, ale toto hovorím preto, aby ste vy boli spasení. On bol lampa, ktorá horí a svieti, a vy ste sa chceli chvíľu veseliť v jeho svetle. Ja mám väčšie svedectvo, ako je Jánovo: skutky, ktoré mi dal vykonať Otec. Tieto skutky, ktoré konám, svedčia o mne, že ma poslal Otec. A sám Otec, ktorý ma poslal, vydal o mne svedectvo. Vy ste nikdy nepočuli jeho hlas, ani jeho tvár ste nevideli a jeho slovo neostáva vo vás, lebo neveríte tomu, ktorého on poslal. Skúmate Písma, lebo si myslíte, že v nich máte večný život, a práve ony svedčia o mne. Lenže vy nechcete prísť ku mne, aby ste mali život. Slávu od ľudí neprijímam. Ale vás poznám, že nemáte v sebe Božiu lásku. Ja som prišiel v mene môjho Otca, a neprijímate ma. Keby prišiel niekto iný v svojom vlastnom mene, toho by ste prijali. Ako môžete veriť vy, ktorí sa navzájom oslavujete, a nehľadáte slávu, ktorú dáva len Boh?! Nemyslite si, že ja budem na vás u Otca žalovať. Iný na vás žaluje: Mojžiš, do ktorého skladáte svoju nádej. Lenže keby ste verili Mojžišovi, verili by ste aj mne, lebo on o mne písal. Ale ak neveríte tomu, čo on napísal, ako uveríte mojim slovám?!"
Ježiš vydáva svedectvo o sebe
V sporných záležitostiach vážnu úlohu zohráva svedectvo. Čím viac je hodnoverný svedok, tým viac jeho svedectvo získava na význame a potrebe.
Ján apoštol zaznamenal pre nás významné svedectvo Krista, ktoré by sme v našej viere mali poznať a nemali ho obchádzať. Ježiš povedal Židom: „Ak vydávam svedectvo o sebe len ja sám, moje svedectvo nie je pravdivé. Ale je niekto iný, čo svedčí o mne, a ja viem, že svedectvo, ktoré vydáva o mne, je pravdivé" (Jn 5,31-32).
Ježiš si počína pri svojom účinkovaní ako Mesiáš, a podľa vtedajších zákonov aj správne. Totiž v židovskom práve platilo, že rozsudok mohol nadobudnúť platnosť len vtedy, keď bola skutková podstata činu dosvedčená dvoma svedkami. Toto nariadenie poznali Židia z Mojžišovej knihy, ktorú voláme Deuteronómium. Tam sa píše: „Jeden svedok nebude nič platný pri nejakej vine alebo zločine, ktorého sa niekto dopustil; na výpovedi dvoch alebo troch svedkov bude závisieť rozhodnutie" (Dt 19,15).
Ježiš tieto predpisy pozná a uznáva ako právne normy, a pokúša sa dokázať, že je poslaný od Boha, a to hneď niekoľkými svedectvami:
1. svedectvom Jána Krstiteľa
2. svojimi skutkami a zázrakmi
3. Mojžišovými zákonmi, čie knihami Svätého písma
4. samotným Bohom, ktorý mu je jeho korunným svedkom
Skutky, ktoré Ježiš koná, sú skutkami Božími a Otcov hlas volá k viere v Ježiša Krista, ako o tom každý nezaujatý vie.
Z toho vysvitá, že všetko, čo má u Židov povahu autority, ako sú proroci, Mojžišov zákon, Ján Krstiteľ, ale i sám Boh, svedčí o tom, že Ježiš Kristus je vyslanec Boží. Tu si musíme uvedomiť, že kto takéto svedectvo odmieta, dostáva sa mimo práva, jeho súd je falošný a neplatný. Storočia a dnes už tisícročia u niektorých nič nezmenili.
Aj v našom prostredí sú ľudia, ktorí sa pokúšajú zaradiť Ježiša do nejakej skupiny, ktorú si oni vytvorili, len aby Ježiša Krista nemuseli uznať ako svojho Boha a Pána. Tak hovoria o Kristovi, že vôbec neexistoval, čo popiera Jozef Flávius – židovský historik, Plínius i ďalší, ktorí presne vo svojich dielach zachytili čas, o ktorom aj my veriaci hovoríme, že Kristus žil medzi nami.
Iní chcú Ježiša priradiť k filozofom, ďalší k reformátorom. Sú aj takí, ktorí Ježiša pokladajú za politika a vôbec za človeka nám podobného, ale s vyšším intelektom na svoju dobu. Vieme ale, že Ježiš sa nedá nikde zaradiť. On nie je sociálny burič, ani zasnený mysliteľ. Je Božím vyslancom, je sprostredkovateľom spásy, preto i nám platia jeho slová, aby sme uverili a budeme spasení.
V Taliansku v Turíne roku 1976 vyšla v nakladateľstve SEI (Societa Editrice Internazinale) kniha Vitoria Messoriho pod názovom H y p o t é z y o J e ž i š o v i. Do októbra 1988, kedy vyšlo i slovenské vydanie, bola táto kniha už vydaná v 18 rečiach a v 33 vydaniach v taliančine. Počet výtlačkov dosahuje jeden a pol milióna. Máloktorá katolícka kniha dosiahla takýto úspech v tak krátkom čase. To preto, že sa zapodieva vážnym a serióznym vyhodnotením kritických hypotéz o „záhadnom Palestínčanovi".
Dopracoval sa k záveru, že zo všetkých možných i nemožných hypotéz o Ježišovi je správna hypotéza z evanjelií, podľa ktorej Ježiš z Nazareta je Kristus Boží Syn. Autor v knihe opisuje svoj čestný a nezaujatý výskum. Presvedčivo ukazuje, že všetky hypotézy o Ježišovi boli už povedané, že všetky námietky boli už vyvrátené, ale že sú znova nastolené a opätovne sa vyvracajú. Pritom veľmi otvorene poukázal na to, že niektoré domnienky si vôbec nezasluhujú názov „vedecká hypotéza".
Pre nás učenie Krista je učením, ktoré nám ukazuje cestu k večnej blaženosti. So svätým Pavlom aj dnes opakujme: „Viem, komu som uveril a som si istý" (2 Tim 1,12). Úžasná istota, ktorá vie všetko zniesť pre Krista, ktorá hory prenáša, a to je pre nás svedectvo, ktoré o sebe v evanjeliu hovorí Ježiš.
Svedectvo Krista je neotrasiteľné, keď sme sa mu celkom a celí odovzdali. Amen.