Meditácia na 28.03.2012
Meditácia Ľubomíra Stančeka
Streda po 5. pôstnej nedeli | Jn 8,31-42
Ježiš povedal Židom, ktorí mu uverili: „Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí." Odpovedali mu: „Sme Abrahámovo potomstvo a nikdy sme nikomu neotročili. Akože hovoríš: ‚Budete slobodní?!`" Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Každý, kto pácha hriech, je otrok. A otrok neostáva v dome navždy; navždy ostáva syn. Až keď vás Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní. Viem, že ste Abrahámovo potomstvo; a chcete ma zabiť, lebo sa moje slovo vo vás neujíma. Ja hovorím o tom, čo som videl u Otca. Aj vy robíte to, čo ste počuli od otca." Odpovedali mu: „Naším otcom je Abrahám." Ježiš im povedal: „Keby ste boli Abrahámovými deťmi, robili by ste skutky Abrahámove. No vy ma chcete zabiť človeka, ktorý vám povedal pravdu, čo som počul od Boha. To Abrahám nerobil. Vy robíte skutky svojho otca." Povedali mu: „My sme sa nenarodili zo smilstva; máme len jedného otca, Boha." Ježiš im odvetil: „Keby bol vaším otcom Boh, milovali by ste ma, lebo ja som z Boha vyšiel a od neho prichádzam. Neprišiel som sám od seba, ale on ma poslal."
Ježiš nás chce urobiť slobodnými
Možno si aj vy položíte otázku: Som skutočne tým pravým žiakom Pána Ježiša? Kto patrí Ježišovi? O tomto hovorí dnešné evanjelium a skúsme si dať na úvod aj odpoveď na naše otázky. Kto je pravý Ježišov učeník? Ten, ktorý vytrvá v jeho slovách, kto pozná pravdu a získa slobodu nad zlom, kto pochopí utrpenie, vie sa povzniesť nad malichernosťami, ktoré nás v živote stretávajú. Takýto človek pochopí, že keď je nezávislý na všetkých veciach, ktoré ho obklopujú, keď nie sú od Boha a pre Boha, je skutočne pravým učeníkom.
Ježiš to hovorí slovami: „Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí" (Jn 8,31-32). Z textu vidíme, že Ježiš hovorí k veriacim Židom, ktorí mu hovoria: „Sme Abrahámovo potomstvo a nikdy sme nikomu neotročili"(Jn 8,33). Vidíme, že nechcú sa vzdať svojho práva na vyvolenie, pretože pochádzajú z Abrahámovho potomstva. Ježiš im chce ukázať, v čom je ich chyba. Majú si uvedomiť, že hoci sa cítia byť synmi Abraháma, majú si ešte viac uvedomiť, že sú synmi Božími. To znamená, že musia nad synovstvo Abrahámovo položiť synovstvo Božie. Z toho vyplýva, že keby skutočne uznali Boha za svojho Otca ako to tvrdia, milovali by Ježiša ako Syna Božieho a vytrvali by pri jeho slove. Tak by sa stali skutočnými učeníkmi Ježiša Krista. Potom by poznali pravdu a pravda by ich oslobodila od hriechu. Lenže toto práve nechcú. Preto im Ježiš hovorí: „... chcete ma zabiť, lebo sa moje slovo vo vás neujíma. Ja hovorím o tom, čo som videl u Otca" (Jn 8,37-38).
Tento problém sa tiahol ešte aj po zoslaní Ducha Svätého, keď sa stávalo, že židokresťania, teda Židia, čo prijali učenie Krista, nechceli od pohanov, ktorí prijímali učenie Krista, aby prijali aj obriezku. Pozerali sa stále na svoje vyvolenie iba podľa telesného pôvodu, to znamená, že pochádzajú z rodu Abrahámovho. Týmto Ježiš hovorí, aby prijali jeho učenie, učenie „pravdy", a tak sa majú stať novým človekom.
My si dnes nezakladáme na nijakom telesnom pôvode. K učeniu Ježiša Krista sú otvorené dvere každému a pred nikým sa nezatvárajú. Podmienkou je, aby sme Ježišovým slovám nielen uverili, ale aby sme ich aj vo svojom živote uskutočňovali. Ak budeme žiť podľa pravdy, to znamená bez hriechu, získame slobodu a nárok na nový, večný život. Pokiaľ tu na zemi budeme žiť, musíme si byť stále vedomí boja proti zlu, preto nemôžeme vždy chcieť, aby nás Ježiš ochránil od utrpenia. Naopak, v krížoch, ktoré sú na nás kladené, máme sa osvedčiť, že sme skutočnými Božími deťmi.
Zo života svätých vieme, že keď sa oddali celí a celkom Kristovi, keď skutočne žili Pavlove slová: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus," spoznali, že Ježišovo učenie ich robí slobodnými. Mnohí sa i dnes nazdávajú, že keď im viera, učenie Krista niečo zakazuje, že im tým berie slobodu. Nesmieme si zakladať na tom, že sme boli pokrstení, a tak paríme Bohu, ale náš krst musíme žiť. Život veriaceho kresťana je hodný odmeny alebo trestu. A preto nad všetko, prečo pracujeme, čo chceme, čo vlastníme, nad všetko postavme jeden cieľ, konečný a pravý, a to: plnenie Božej vôle vo všetkom.
Takto prežitý život, keď budeme verní Kristovi aj v maličkostiach, bude hovoriť, že sme skutočne Kristovi, že mu patríme.
Slová Jakuba apoštola: „Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva" (Jak 2,17), platia aj dnes. Amen.