Meditácia na 09.04.2012
Meditácia Ľubomíra Stančeka
Veľkonočný pondelok | Mt 28,8-15
Ženy rýchlo vyšli z hrobu a so strachom i s veľkou radosťou bežali to oznámiť jeho učeníkom. A hľa, Ježiš im išiel v ústrety a oslovil ich: „Pozdravujem vás!" Ony pristúpili, objali mu nohy a klaňali sa mu. Tu im Ježiš povedal: „Nebojte sa! Choďte, oznámte mojim bratom, aby šli do Galiley; tam ma uvidia." Keď odišli, prišli do mesta niektorí zo stráže a oznámili veľkňazom všetko, čo sa stalo. Tí sa zišli so staršími, poradili sa a dali vojakom veľa peňazí so slovami: „Tak vravte: ‚V noci prišli jeho učeníci a kým sme my spali, oni ho ukradli.` A keby sa to dopočul vladár, my ho uchlácholíme a postaráme sa, aby sa vám nič nestalo." Oni vzali peniaze a urobili tak, ako ich poučili. A toto sa hovorí medzi Židmi až do dnešného dňa.
Oznámte mojim bratom, že ma uvidia
Na našich cintorínoch môžeme byť svedkami aj takýchto nenápadných scén. Ľudia si už za svojho života stavajú hrobky a chodia sa na ne pozerať. Nie je v tom nič zlého, keby aspoň toľko času venovali svojej duši, koľko času a financií venovali svojmu dočasnému príbytku tu na zemi - svojmu hrobu. Videl som plakať nad svojím hrobom ženu. Je živá, má tam vytesané sladké slová do kameňa, škoda len, že tí, čo ju poznajú, vedia o stave jej života, najmä duše a že slová na pomníku sa nezhodujú so skutočnosťou. Keď som túto ženu videl, spomenul som si na najväčšiu púšť na svete - na Saharu. Niektorí vedci tvrdia, že pod Saharou má byť veľké more. Keď sa podarí ľuďom dostať sa až k nemu, potom voda vystúpi z hĺbky a zúrodní piesok púšte. Tento obraz je charakteristický pre situáciu mnohých ľudí.
Mnoho ľudí žije na povrchu, nič im nechýba. Myslia aj na čas, kedy zomrú, ale nejdú do hĺbky, ba sami seba presviedčajú, že život to je iba svet, v ktorom sa nachádzame, ktorý konzumujeme. Nepripustia nový život, nepripustia, že by mohla nastať v ich živote nová doba, večný život. Boja sa a majú strach opustiť starý život a začať nový. Pre nás, tu dnes na Veľkonočný pondelok zhromaždených, je udalosť z evanjelia posilou a čerpáme z nej veľkú silu. Ježiš sa dáva poznať ženám, ktoré mu chceli preukázať svoju lásku, keď jeho mŕtve telo chceli namazať voňavými masťami.
Ženy majú sprostredkovať Ježišovým učeníkom stretnutie. Ježiš sa chce stretnúť so svojimi bratmi, apoštolmi. Miesto stretnutia apoštoli dobre poznajú. Je to miesto, kde si ich povolal za apoštolov. Pre apoštolov je Genezaretské jazero nielen miestom povolania, ale tu jedli i chlieb, ktorý po požehnaní Ježišom roznášali zástupom a nasýtili sa mnohí. Práve tu žasli nad Ježišovou mocou, pretože si počínal ako ten, kto má moc. Tu žasli nad Ježišovým učením, ktoré si získalo nielen ich srdcia a životy, ale i mnohých ďalších. Ježiš ich cez ženy pozýva naspäť k jazeru. Toto stretnutie, na ktoré ich povoláva, má posilniť ich vieru, ktorá bola otrasená udalosťami spred troch dní, keď Ježiša zajali v Getsemanskej záhrade, až po uloženie jeho tela do hrobu. Apoštoli si začínajú uvedomovať, že od udalosti, keď ich povolal za sebou ako učeníkov, veľa sa zmenilo. Udalosť, ktorá je najčerstvejšia, že Kristus vstal z mŕtvych, otriasla nimi viac ako smrť Krista. Začínajú chápať veci, ktorým nerozumeli. Uvedomujú si, že môžu znova získať vieru, aby ju už nikdy nestratili, aby úspešne dokončili svoje poslanie, na ktoré si ich Kristus povolal, aby za neho boli ochotní i zomrieť.
Po Druhom vatikánskom koncile sa veľa hovorí o viere v dnešnom svete. Za posledných dvadsať rokov Cirkev neprežila svoju smrť, ako to predpovedali falošní proroci, že Cirkev neprežije rok 2000, ba naopak, vidíme, že Cirkev sa dostáva akoby do svojej druhej mladosti. Z toho sa pre nás vynára otázka: Čo je našou úlohou, naším poslaním vo svete, aby sme sa správne zapojili do poslania Cirkvi v modernej dobe? Zmŕtvychvstanie Krista nám dáva silné motívy. Usilujeme sa, aby sme ostali vernými kresťanmi. Byť kresťanom v 20. storočí to nie je vôbec dôvod hanbiť sa za svoju vieru, a to i v dobe objavov, pokroku vo všetkých oblastiach vedy. Pripomeňme si, že všetko, čo dnes obdivujeme, vyrástlo z kresťanstva. Kresťanstvo prinieslo rozvoj, roznietilo kultúru, obohatilo civilizáciu. Kto staval prvé školy, nemocnice, sirotince a starobince? Nie kresťanstvo? Zalistujme si v zozname vedcov, spisovateľov, objaviteľov a zistíme, že to boli cirkevné osobnosti.
Pripomeňme si, že rozpoznávacím znakom kresťanstva nie je zaostalosť, ale práve naopak, rozvoj a kultúra, a to i dnes. Mnohí by chceli kresťanstvo zmeniť. Kresťanstvo sa však nesmie chápať ako vec vkusu, názoru, ako by nám to najlepšie vyhovovalo, páčilo... Kresťanstvo je založené na pravde, ktorá sa nemôže meniť podľa toho, kto je pri moci, či už politickej, hospodárskej, alebo kultúrnej. Preto Cirkev i v toto ráno hovorí, že Kristus vstal z mŕtvych, aj keď milióny budú volať, že je to lož, pretože história hovorí, že klamú sami seba.
Cirkev a kresťanstvo si v tomto čase uvedomuje, že ono nie je položené na rozmare ľudí. Viera nezávisí od moci pánov. Dejiny nás presviedčajú, že aj keď bolo kresťanstvo pošliapavané, prenasledované i vtedy keď krvácalo, vždy však plnilo svoje poslanie, ktoré mu určil zmŕtvychvstalý Kristus. Ba čím bolo jeho zmŕtvychvstanie viac vysmievané, čím viac obetí museli stúpenci Krista prinášať, tým čistejší a hodnotnejší bol život kresťanov. Preto musíme hovoriť o úlohe kresťanstva, pretože je ich mnoho a každý z nás sa môže do nich zapojiť pre svoje obohatenie tu na zemi, ale i pre odmenu vo večnosti.
Na konci 20. storočia stoja pred veriacimi dve vážne úlohy. A síce, aby sme sa nedali zlákať mamonou, ktorá už mnohých zviedla od Krista. Vieme, že široká cesta vždy viedla od Boha. Tým, ktorí chcú uskutočniť heslo: „Carpe diem!" - „Uži dňa!" stačí pripomenúť, koľko smútku, nešťastia a sklamaní je na konci. Peniaze, sláva, moc, postavenie, sex, drogy, to všetko je poľná tráva, ktorá rýchlo vädne, usychá. Kresťania dnešnej doby si majú uvedomiť, že sa nesmú stať otrokmi. Nesmú sa dať zotročiť, nesmú podľahnúť modernému otrokárovi našich dní - mamone. To neznamená, že kresťan nesmie žiť v medziach pohodlia, slávy... Na prvom mieste však u veriaceho musí byť Zmŕtvychvstalý, ktorý hovorí, že raz aj my budeme povolaní ku vzkrieseniu tela a duše.
Príkladom nám môže byť Nelli Coomanová, ktorá získala zlatú medailu na druhých halových MS v atletike v Budapešti. V telešporte sa jej redaktor opýtal, čo má na prvom mieste vo svojom živote: "Je to šport?" "Nie," odpovedá víťazka. "Tak potom manžel?" "Ani manžel." Udivený a zvedavý a reportér sa znova opýtal na tú istú vec a víťazka odpovedá: "Na prvom mieste mám Boha, na druhom manžela, na treťom šport." Prekvapený redaktor sa znova pýta: "A manžel o tom vie?" "Áno, vie. On tiež na prvom mieste má Boha a dúfam," a šibalsky sa pritom usmeje, "že na druhom mieste má tiež mňa." "Neviem, či vy veríte, ale skúste hovoriť s ním" a pritom ukazuje hore, "a on vám vždy pomôže." Pritom z nej sršala radosť, mladosť a sila.
Teda môžeme povedať, že našu prvú úlohu zvládla výborne. Z obrazovky to bolo neobyčajné vyznanie viery. Druhou našou úlohou je, aby sme sa nezľakli obetí. Ježiš hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma" (Lk 9,23). Pre nás to znamená, aby sme ostali verní pri hlásaní Kristovej pravdy. Známy vedec a objaviteľ lieku proti besnote, Francúz Pasteur, keď mu vyčítali jeho priamosť vo viere, vyjadril sa takto: "Škoda, že neverím ako bretonská sedliačka, ale že verím ako bretonský sedliak." Je známe, že bretonské sedliačky mali veľmi hlbokú vieru.
Vyprosme si v dnešný deň silu, aby sme vedeli spoznať zmysel svojho života tu na zemi, nebáli sa smrti, ale aby naša viera vytryskla zo zmŕtvychvstania Krista ako živá voda, ktorá mení púšť na úrodnú zem. Amen.