Meditácia na 11.04.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Streda vo Veľkonočnej oktáve | Lk 24, 13 - 35
V ten deň išli dvaja z Ježišových učeníkov do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali. I spýtal sa ich: „O čom sa to cestou zhovárate?"
Zastavili sa zronení a jeden z nich, menom Kleopas, mu povedal: „Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?"
On im povedal: „A čo?"
Oni mu vraveli: „No s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli."
On im povedal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?" A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo.
Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!"
Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?"
A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi." Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.
Stretnutie možné i dnes
Kto sa už vracal z cintorína a neveril celkom a úplne Kristovým slovám: Ja som vzkriesenie a život - bol smutný, ak nie celkom beznádejný. Prečo? Pretože smrť bola koncom čohosi krásneho a veľkého. Kto však odchádzal z cintorína s vierou v Ježiša Krista, ten si odnášal nádej na večné stretnutie s tými, ktorí nás predišli do večnosti.
Keď odchádzali dvaja z Ježišových učeníkov z Jeruzalema do osady zvanej Emauzy, boli smutní, plní otáznikov, v srdci sklamanie... A predsa, toto Lukášom opísané a umelecky zachytené stretnutie Krista s dvoma učeníkmi odpovedá na otázku, či je možné sa s Ježišom stretnúť aj dnes. Lukáš odpovedá, že áno a hovorí o udalosti, kedy môže dôjsť k takémuto stretnutiu.
Čo sa zmenilo za dvetisíc rokov? Aj dnes nejeden kresťan po neúspechoch, prípadne, keď si svoju vieru predstavoval nesprávne, je podobný dvom emauzským učeníkom. Veriaci človek si nikdy nesmie predstavovať Krista v nesprávnom postoji či svetle, pretože sa sklame. Kto však je v takomto stave sklamania ako dvaja učeníci, začne znova premýšľať nad všetkým, čo zapríčinilo smútok či sklamanie, môže pocítiť záblesk svetla. V prípade učeníkov toto svetlo im vnášal do uvažovania cestou neznámy cudzinec, ktorý poukazuje na správnu predstavu o Vykupiteľovi. Pri jeho slovách začínajú si spomínať na slová Pána Ježiša, veď on sám hovoril na túto tému, pokiaľ bol medzi nimi. Sú to slová, ktorým ani čas, ani doba neberie na aktuálnosti a časovosti: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?" (Lk 24,25-26).
Po podaní výkladu prichádza svetlo. Učeníci začínajú tušiť, že Ježiš žije, že musí žiť! Slová, ktoré počuli dnes ráno od žien, ktoré sa vrátili od hrobu, že hrob je prázdny, nemôžu byť klamstvom. Učeníci začínajú cítiť, že slová tohto ich „sprievodcu" v ich vnútri zapaľujú zvláštne svetlo. Tušenie, že Ježiš musí žiť, sa stáva istotou. Rozuzlenie, či skutočné svetlo v celej svojej sile príde v okamihu, keď pri večeri berie tento ich „sprievodca" do rúk chlieb, žehná ho, láme a podáva im. „Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol" (Lk 24,31).
V živote veriaceho človeka sa stávajú podobné udalosti. Do nášho života prídu okamihy, keď sa strácajú všetky nádeje, istota a naraz sa okolo nás vytvorí vákuum, prázdnota. Človek hľadá, čoho by sa zachytil, o čo by sa oprel. A keď nemôže nič nájsť, často odchádza ako učeníci do Emauz.
My si však musíme uvedomiť, že Boh sa nevzdá nikoho z nás. Vidíme to na učeníkoch. Ježiš nejde za nimi, ale s nimi. Ježiš ide za každým z nás. On predsa nechce stratiť nikoho, koho mu Otec nebeský zveril.
Áno, má to s nami ťažké. My sme tak často nestáli, rýchlo meníme svoj postoj, a to aj k Bohu. Často sa vzďaľujeme od Boha, a preto nás ešte viac opúšťajú sily a napĺňa prázdnota. A predsa, evanjelium nám hovorí tak jasne o prostriedkoch, ktoré oživujú našu lásku, ktoré pomáhajú k ozdraveniu chorej duše či zlomeného srdca. Musíme si uvedomiť, že ak chceme, aby naše srdce skutočne horelo láskou k Bohu, k blížnemu, aby sme mali v sebe lásku, musíme často pristupovať ku Sviatosti oltárnej, zúčastňovať sa na sv. omši, pretože tam prežijeme skutočné spoločenstvo a tam pocítime blízkosť Pána Ježiša. Tam sa rozhovorí naše srdce a bude nám znova tak dobre.
Nielen učeníci, ale aj my sa pri svätej omši presviedčame o veľkej posile vo viere. Preto vidíme, že už prví kresťania pochopili význam eucharistickej slávnosti svätej omše, ktorá im umožňovala stretnúť sa tvárou v tvár s Bohom, až pokiaľ sa neskončila doba zjavení. Potom po nanebovstúpení, pravidelne v nedeľu, si pripomínali toto stretnutie s osláveným Kristom.
A tu vidíme, že i na konci 20. storočia je možné stretnúť sa s Kristom, pričom sa nám rozhorí srdce, pocítime jeho blízkosť a môžeme sa cítiť tak dobre. To preto, že Kristus sa nám dáva pri svätej omši celý za pokrm, aby nás posilnil na ceste, na ktorej hľadáme pravdu, zmysel života, svoj krásny cieľ.
Ježiš je tu i dnes s nami ako s dvoma emauzskými učeníkmi, aby odstraňoval svojou milosťou naše pochybnosti, ale i našu malomyseľnosť. Kto chce skutočne stretnúť sa so zmŕtvychvstalým Kristom, nech sa otvorí jeho slovám a nech pristúpi k jeho stolu, kde pod spôsobom chleba a vína môže skutočne prijať jeho Telo a Krv.
Nikdy neodchádzajme beznádejní z cintorína, pretože Kristus skutočne zvíťazil nad smrťou. Amen.