Meditácia na 14.04.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Sobota vo Veľkonočnej oktáve | Mk 16, 9 - 15
Keď ráno v prvý deň týždňa vstal Ježiš z mŕtvych, zjavil sa najprv Márii Magdaléne, z ktorej kedysi vyhnal sedem zlých duchov. Ona išla a zvestovala to tým, čo s ním bývali a teraz boli smutní a plakali. Ale oni, keď počuli, že žije a že ho videla, neverili.
Potom sa v inej podobe zjavil dvom z nich na ceste, keď išli na vidiek. Aj oni to išli zvestovať ostatným, ale ani im neuverili.
Napokon sa zjavil samým Jedenástim, keď sedeli pri stole, a vyčítal im neveru a tvrdosť srdca, že neuverili tým, čo ho videli vzkrieseného.
A povedal im: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu."
Neustály zápas
Príslovie hovorí: „Opakovanie je matkou múdrosti". Vieme, že kto chce niečo veľké dokázať, musí často znova a znova začínať, prekonávať počiatočné neúspechy, obtiaže a len potom môžeme hovoriť o víťazstve.
Úryvok z evanjelia nás upozorňuje na počínanie Krista po jeho zmŕtvychvstaní. Ježiš im vyčítal neveru a tvrdosť srdca. Z týchto Ježišových slov môžeme cítiť poučenie a povzbudenie pre nás v našich zápasoch o hlbšiu vieru, o mocnejšie primknutie sa ku Kristovi.
Tento úryvok z evanjelia je z Markovho dodatku, kde rekapituluje zjavenie Pána Ježiša z ostatných evanjelií po jeho zmŕtvychvstaní; najprv Márii Magdaléne, dvom emauzským učeníkom a napokon jedenástim apoštolom pri stolovaní.
Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní musí začínať so svojimi učeníkmio od začiatku. Zdá sa, že všetko nadšenie, zápal z troch rokov, ktoré strávili s Ježišom, sa vyparil. Ježiš však pokračuje a svojich apoštolov oslobodzuje od smútku a beznádeje, ba dokonca sa tu stretávame so skutočnou neverou, tvrdosťou srdca apoštolov, pretože neuverili tým, ktorí videli zmŕtvychvstalého Krista. Ježiš znova pristupuje k apoštolom a prebúdza v nich vieru, v tejto malej skupinke ľudí, pretože vie, že títo sa stanú čoskoro základom budúcej Cirkvi. Dokonca i táto ich pochybnosť bude slúžiť mnohým na prijatie viery a učenia Krista. Preto Ježiš akoby znova pracoval, aby vzbudil u svojich apoštolov otrasenú vieru. Marek v evanjeliu používa slová - všetkému stvoreniu. Môžeme povedať, že v tomto označení ide o misijnú terminológiu, ktorá sa používa pri kresťanoch z pohanstva, kde chápeme, že všetci ľudia, celé stvorenie sa má stretnúť s hlásaním evanjelia a má nám byť premenené.
Toto evanjelium je akýmsi zápasom Ježiša o Petra, Jána, Tomáša, ale je to zápas aj o nás. Veď sme Ježiša nevideli, nedotkli sme sa jeho prebodnutých rúk a boku, a predsa veríme. Prečo? Preto, že nás Ježiš oslovil, zviedol s nami zápas ako so svojimi prvými apoštolmi. A tak aj nás pozýva, aby sme šli za ním, vydávali svedectvo a s hrdosťou rozmnožili rady tých, ktorí od počiatku uverili v jednu, vyšeobecnú, apoštolskú Cirkev. Pretože kto uverí v Krista, musí pri ňom i vytrvať, musí sa snažiť dostať z pochybností, zbabelstva, pretože takýchto nás chce mať Kristus.
Kristus chce z nás mať oduševnených a radostných hlásateľov radostnej zvesti. toto je naša úloha. Každý, kto prijal krst, prijíma i túto úlohu. Kto túto úlohu chce uskutočniť, musí uveriť, a nie pochybovať. Ježiš karhá neveru. Jeho učeník nesmie byť neveriaci. My sme veriaci kresťania, ktorí krstom boli prevtelení ku Kristovi a stali sme sa jeho apoštolmi. Máme preto povinnosť svedčiť o Kristovi. Nestačí zostať len pri teórii.
Ako a kedy máme svedčiť? Musíme si znova pripomenúť, že dobrý príklad je základným spôsobom, ako svojím životom dokazovať, že sme preniknutí vierou v osláveného Pána Ježiša. Tento spôsob apoštolátu nesmieme podceňovať. Apoštolát slova je správny, ale vieme, že svet slovám veľa neverí, ale chce skutky. Veríme, že život je mocnejší ako slovo.
Zo života sv. Františka z Assisi poznáme poučenie. Raz pozval kázať jedného svojho spolubrata, ktorý bol známym a chýrnym kazateľom. Od rána chodil tento brat s Františkom ulicami mesta. Večer sa už netrpezlivo pýtal Františka, kedy už bude kázať. Vtedy mu František vážne povedal: "Brat môj, od rána kážeš tým, s ktorými sa stretávame."
A hľa, čo to znamená pre prax nášho života? Príklad vlastného života máme dávať predovšetkým vo svojej rodine. Rodičia deťom, muž žene, žena mužovi a potom všetkým ostatným, nikoho nevynímajúc má osloviť náš život a nielen naše slová. Všetci, ktorí sa s nami stretávajú, musia z nášho života vidieť, že veríme vo vzkriesenie tela, vo večný život, v Ježiša Krista.
A toto si vyžaduje v našom živote stále začínanie, opakovanie. Nesmieme sa znechutiť, pretože príkladom je sám Ježiš Kristus, ktorý po svojom zmŕtvychvstaní znova a znova poúča a povzbudzuje svojich apoštolov. Amen.