Meditácia na 23.04.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Pondelok po 3. veľkonočnej nedeli | Jn 6, 22 - 29
Keď Ježiš nasýtil päťtisíc ľudí, jeho učeníci ho videli chodiť po mori. Na druhý deň si však zástup, čo zostal na druhom brehu mora, všimol, že tam bola iba jedna loďka a že Ježiš nenastúpil na loď so svojimi učeníkmi, ale že sa učeníci odplavili sami. A z Tiberiady prišli iné lode k miestu, kde jedli chlieb, keď Pán vzdával vďaky. No zástup zbadal, že tam nie je ani Ježiš ani jeho učeníci. Preto aj oni nastúpili na loďky, prišli do Kafarnauma a hľadali Ježiša. Keď ho na druhom brehu mora našli, povedali mu: „Rabbi, kedy si sem prišiel?" Ježiš im odpovedal: „Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka. Lebo jeho označil Otec, Boh, svojou pečaťou." Povedali mu: „Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?" Ježiš im odpovedal: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal."
Vyhľadávajme Krista
Keď zbadáme, že sa nám niekto stratil, tak robíme všetko preto, aby sme ho našli. Zvlášť vtedy robíme veľkú pátračku, keď sa nám stratil niekto blízky, priateľ alebo človek, ktorého potrebujeme.
Aj dnešné evanjelium nám to potvrdzuje, keď opisuje udalosť v zástupe: A keď zástup videl, že tam niet Ježiša, ani jeho učeníkov, vystúpili na lodičku a prišli do Kafarnauma a tam hľadali Ježiša, a keď ho našli, Ježiš im povedal: „Veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka" (Jn 6,27).
Tieto slová pochopíme až vtedy, keď ich budeme prežívať, keď sa včleníme do zástupu tých, ktorí hľadajú Ježiša. Aj my sme putujúcim ľudom Božím; hladným, smädným, šomrajúcim a stále nepokojným, ale Boh nás vyvádza z našich ľudských istôt a vedie nás púšťou životných skúšok, aby nás priviedol do svojho kráľovstva. Pán Ježiš im vyčíta, že ho hľadajú len preto, že sa nasýtili. Nepatrí táto výčitka i nám? Prečo vyhľadávame Pána Ježiša? Azda len preto, aby nás nasýtil časnými vecami?
Dnešný človek, hoci vlastní mnoho, má veľké výdobytky a vidíme, že je nespokojný. Dnešný človek túži čímsi sa nasýtiť. Zábava, šport, kultúra, veda.... Toto všetko však nestačí. Prečo? Môžeme to povedať i takto: Nehľadáme Krista, chlieb večného života, ktorý práve preto zostúpil z neba, aby živil a uzdravoval naše duše? Ak ho hľadáme, ak prichádzame za Ježišom k oltáru, a to iba preto, aby sme tu žobrali zas len o hmotný chlieb, zdravie, telesnú spokojnosť pre seba a svoje deti, je to nesprávne.
Ťažisko našich námah zostáva ako u ľudí z evanjelia v hmotnej oblasti. Pracujeme a lopotíme sa od rána do večera, aby sme čosi získali a vlastnili. Potom sa namáhame, aby sme to, čo máme, zložili a poistili. Úzkostlivo dávame pozor na zdravie, aby sme to všetko mohli dlhšie mať a užívať. Súčasne si uvedomujeme, že to, čo sme nadobudli, každým dňom strácame, lebo sa blížime k smrti a tým rastie aj náš nepokoj a smútok.
Aby človek žil spokojne, na to nestačí len pokrm, šaty, pohodlné bývanie. Dôkazom toho je aj to, že sme sa tu dnes zhromaždili. I keď máme rôzne pohnútky, predsa jedno je isté, že sa chceme posilniť. Pretože ak nebudeme ako kresťania túžiť po nasýtení chlebom a vínom - Telom a Krvou Krista, bude to pre nás sklamaním.
Veď sa len pozrime okolo seba a pýtajme sa: Prečo toľko bratov a sestier chýba na sv. omši? Odpovedí v podobe výhovoriek by sme našli veľa. Skutočný dôvod je ten, že nie sú lační po Bohu. Mnohí berú Cirkev ako trpené zlo, iní poznajú Cirkev len vtedy, keď ju potrebujú. Vy však prichádzate v pracovný deň, aby ste sa posilnili Eucharistiou, a to je dôkaz, že váš život je bohatší. Dnes však prijmime Krista aj za tých, čo ním opovrhujú. Položme teraz na prvé miesto nie starosť o pominuteľné veci, ale starosť o večné veci. Zrieknime sa prílišného strachu o zajtrajšok. To neznamená, že prestaneme pracovať, plniť si svoje povinnosti v zamestnaní, v škole... To neznamená, že sa máme prestať starať o to, čo budeme jesť.
Len dajme na prvé miesto Boha a zistíme, že toto len dodá našim povinnostiam vyššiu hodnotu, zmysel a cieľ. Pavol apoštol na túto tému hovorí, že si máme vyzliecť starého človeka a obliecť si nového. To znamená, že musíme rozbiť faloš nášho života. Dnes musíme žiť kresťanstvo, ktoré svetu niečo dáva, čosi prirodzené, a predsa obohacujúce. Kresťan neopovrhuje životom, rečami, len sa snaží žiť život tak a veci užívať tak, aby mu to slúžilo na večnú spásu. Sme za pokrok, ale taký, ktorý vedie k pravému cieľu.
Pozrime na jedno dievča. Je mladé, chce sa páčiť v rámci možností, ktoré jej dáva rodina, v ktorej žije. Vkusne sa oblieka. Nepreháňa to. Každý pozorný chlapec si všimne, že je to skromné dievča, ktoré si vie veci vážiť. Spozná v nej dobrú budúcu partnerku a matku pre svoje deti. Iné dievča chce mať všetko. Nielen moderné, ale i nevkusné. Chce vynikať. Chlapci jej dvoria. Ale nechceli by ju za manželku. Prečo? Pretože myslí len na seba. Čo keď príde rodina, deti, starosti?
Svet čosi stratil. I Cirkev hľadá nové cesty, ktoré sú vlastne už staré. Chce však, aby sme našli zmysel a spojenie s Bohom. Amen.