Meditácia na 24.04.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Utorok po 3. veľkonočnej nedeli | Jn 6, 30 - 35
Zástup sa pýtal Ježiša: „Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti? Čo urobíš? Naši otcovia na púšti jedli mannu, ako je napísané: ‚Dal im jesť chlieb z neba.` Ježiš im odvetil: „Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život." Povedali mu: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb." Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť."
Eucharistia - chlieb pre našu dušu
Mnohí sme už doplatili na to, keď nám niečo zovšednelo. Prestali sme byť opatrní. Zovšednela nám láska rodičov, deti zabudli na vďačnosť - štvrtý príkaz z Desatora. Spoliehali sme sa na skúsenosti, rutinu, napríklad športovci a mnohí preto necestujú na olympiádu.
Ale i v náboženskej oblasti nám môže zovšednieť modlitba, sv. omša, sviatosti. Škoda. Ochudobňujeme sa len sami. Strácame skutočné hodnoty, keď dávame prednosť falošným, nepravým hodnotám. Zastavme sa dnes a zamyslime sa nad evanjeliom, a urobme nápravu, veď sa jedná o nás!
Pán Ježiš nám pripomína: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť" (Jn 6,35).
Čo to znamená? Čo nám Kristus chce týmito slovami povedať? Ježiš prišiel pre všetkých. Pozná všetky úmysly a vie, po čom túžime. Udalosť, o ktorej rozpráva evanjelium, hovorí, že niektorí očakávali Mesiáša nie ako Boha, ale ako kráľa, mocného človeka pre tento svet.
Ježiš odhaľuje ich úmysly, a preto im hovorí: „Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život a ten vám dá Syn človeka" (Jn 6,27).
Pán Ježiš využil úspech toho dňa, aby im vysvetlil svoje učenie o pravom chlebe, ktorý zostúpil na tento svet a tým chlebom je jeho najsvätejšie telo a ten, kto sa sýti týmto chlebom, nezomrie naveky.
Vysvetlenie Ježiša sa uberá dvoma smermi: Najprv chce vysvetliť rozdiel medzi mannou, ktorou Boh nasycoval vyvolený národ v Starom zákone a chlebom, ktorý im on teraz dáva. Chce im tiež povedať, že tento druhý chlieb je skutočným pokrmom a je ním pravý Boh. Rozoberme si to obšírnejšie.
Keď vyvolený národ putoval 40 rokov púšťou, Boh sa staral o ich nasýtenie mannou. Bol to chlieb z obilia bielej farby. Posielal im ho preto, aby ich zachránil pred hladom, teda od fyzickej smrti (por. Gen 16,3 š.č. 12-14). Počas týchto udalostí medzi vyvoleným národom a Bohom je prostredník - Mojžiš. Manna bola skutočne „chlebom z neba", ale nebola zárukou večného života. Ježiš o nej povedal: „Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli" (Jn 6,49).
Zaiste vidíme, že je rozdiel medzi mannou a Ježišovým chlebom. Pri nasycovaní mannou bol Mojžiš len prostredníkom, dával len to, čo dostal od Boha. Pán Ježiš nie je prostredníkom, lebo on dáva seba samého. Manna nenasýtila človeka, lebo keď človek jedol mannu, vyhladol a musel znova sa ňou sýtiť. Ježiš tu poukazuje na zásadný rozdiel medzi mannou a chlebom - svojim Telom. Kto sa raz ním nasýti, nebude už hladný. Odtiaľ je zvolanie: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb!" (Jn 6,34). Ježiš využil tohoto zvolania a povedal im: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť" (Jn 6,35). Biblická manna kedysi symbolizovala chlieb, ktorý zostúpil z neba. Nebola skutočným chlebom života. Mala ľudí len pripraviť na prijatie skutočného chleba života. Vyvolený národ tomu ešte neporozumel. Ich oči videli stále len to pozemské a nemohli sa povzniesť k nadprirodzeným veciam.
Ako často sa však podobáme ľuďom zo Starého zákona! Lopotíme a staráme sa len o chlieb pozemský a zabúdame na večný,. Áno, je potrebný prirodzený chlieb pre náš život, to nepopierame, ale musíme si uvedomiť, že nám veriacim je potrebný aj chlieb nadprirodzený, ako je nám potrebná voda pre život, vzduch pre dýchanie a slnko k našej existencii.
Evanjelium nás jednoduchými, ale jasnými slovami poúča o potrebe chleba, pokrmu pre telo, ale rovnako hovorí o chlebe, ktorý je skutočným Bohom. Zázrak rozmnoženia chlebov vykonal Ježiš len preto, aby poukázal svojím poslucháčom, že on je skutočný Boh. V rozhovore s poslucháčmi môžeme cítiť slová samého Boha zo Starého zákona, ktoré povedal Mojžišovi z horiaceho kra: "Ja som Boh tvojho otca...."(Ex 3,6). A pri dnešnej udalosti: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť" (Jn 6,35).
Podmienkou je viera v Boha. Viera horúca a živá, viera pozbavená všetkých pochybností, viera, ktorá sa opiera o autoritu samého Boha. Toto nepochopili. Vidíme, že sa pýtajú: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?"! (Jn 6,52). Ešte neprišli k tomu, že vo viere v Cirkvi sú nemeniteľné pravdy, ktorým úplne neporozumieme, ale ktoré musíme uveriť. Treba uveriť, lebo tak si to praje Boh. On nám to hovorí a tu neobstojí žiadna diskusia. To je bezproblémové. Život, ktorý nám sľubuje Ježiš za prijímanie jeho Tela, je pre nás najväčším darom. To znamená, že Ježiš si praje, aby prijímanie jeho Tela nás sprevádzalo naším životom. Lebo toto Telo je pre nás zárukou večného stretnutia s Ježišom.
Ježiš hovorí, že ten, kto prijíma toto Telo, zostáva v ňom. Uvedomme si, že časté prijímanie nás môže len obohatiť už tu na zemi a podľa Ježišových slov je zárukou večného života. Môžeme si všetci povzdychnúť, že v tejto oblasti máme ešte stále nedostatky. Áno, musíme zachovať slobodu každého. Nesmie sa robiť násilie, nátlak. Rozumne sa však musíme nad tým každý zamyslieť. Áno, sú problémy. Hriech, najmä nečistoty, ale i ďalšie problémy sa stavajú do cesty a chcú nás okrádať o tak veľké dary. Musíme sa však rozhodnúť; mladší, ale i mladí manželia, že hoci sú v manželstve ťažkosti, nezvládneme ich len tak sami. Potrebujeme pravidelnú posilu. Áno, roky budete musieť zápasiť s tými istými a stále sa opakujúcimi hriechmi. Boh neposlal svojho Syna, aby prišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov. Nesmieme sa dať nikým, ani sebou samým znechutiť. Rozhodujúci je dobrý úmysel, vôľa polepšiť sa, milovať Boha a snažiť sa vyhnúť všetkému zlu. Keď už človek upadol, neostať bez ľútosti a pravidelnej sviatosti zmierenia.
Aspoň duchovné sv. prijímanie využiť pre svoje posilnenie sa v láske ku Kristovi. Sami uznáte, že keď nás ide pri sv. omši čo najviac na sväté prijímanie, aj keď to dlhšie trvá, ale je to čosi prirodzené, veď patríme Kristovi. Aké je to smutné, chladné, keď pri sv. prijímaní len malá časť sa zodvihne a pristúpi ku Sviatosti oltárnej. Je povzbudením pre deti, najmä dospievajúce, keď vidia, že otec ide pravidelne ku sviatostiam, vedia sa dovtípiť, že i on musí zápasiť so svojimi slabosťami. Nesmieme si však zvyknúť ísť na sv. prijímanie v stave ťažkého hriechu. To nikdy nie! To je urážka Boha, pošliapanie veľkého daru, hodenie perál pred svine.
Všade sa hovorí o kvalite. A toto si musíme uvedomiť aj v duchovnom živote. Veď účasť na sv. prijímaní je najlepším hodnotením farnosti, v akom duchovnom stave sa nachádza. Čo by nám to osožilo, keby sme všetci spievali: Ach, vitaj, vitaj nám, anjelský chlebe..., keď nevoláme s radosťou. Ako môžeme spievať: Hostiu vítajme, tej manne česť dajme.., keď nejdeme na sv. prijímanie?! Ach, bratia a sestry, aký by som bol šťastný, keby sme čím viacerí a čo najčastejšie sa stretávali pri sv. prijímaní.
Zamyslíme sa, či nám to nezovšednelo. Prečo sa ochudobňujeme? Amen.