Meditácia na 26.04.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Štvrtok po 3. veľkonočnej nedeli | Jn 6, 41 - 51
Židia na neho šomrali, lebo povedal: "Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba," a hovorili: "Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn, ktorého otca i matku poznáme? Ako teda hovorí: "Zostúpil som z neba!?" Ježiš im odpovedal: "Nešomrite medzi sebou! Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal. A ja ho vzkriesim v posledný deň. U Prorokov je napísané: ‚Všetkých bude učiť sám Boh.` A každý, kto počul Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne. Nie že by bol niekto videl Otca; iba ten, ktorý je od Boha, videl Otca. Veru, veru, hovorím vám: Kto verí, má večný život. Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť.
Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta."
Viďme hodnotu v Eucharistii
Človek je neprestajne hladný, smädný, nenasýtený. Dieťa sa nasýti krajíčkom chleba, cíti radosť z maličkostí, ktoré mu sprostredkujú jeho rodičia. Je šťastné, keď je s ním niekto blízky. Táto spokojnosť však netrvá dlho.
Mladý človek opúšťa svoj dom, vidí, že sused má už žemľu so šunkou, kolegyňa sa má lepšie, a tak začína mať hlad po tých veciach a začína po nich túžiť a vlastniť ich. A jeho chuť rastie, stúpa... Chce to mať, lebo sa domnieva, že to ho urobí šťastným, chce sa vyrovnať druhým.
Chuť vlastniť sa premieňa na túžbu ovládať ľudí, pretože predmety už nudia a prestávajú tešiť. A čoskoro sa prihlasuje hlad, preto ho treba stíšiť, veď je to predsa vec prirodzená....
Vieme, že aj keby mal človek všetko v jednom okamihu, zistí, že vlastne nemá nič, že ho to nerobí šťastným. Cíti sa oklamaný, slabý, znechutený... Chcel sa nasýtiť vecami, priateľstvami a zisťuje, že je nespokojný a sám si nevie dať vysvetlenie. A vtedy niekto siahne pomaly na alkohol, iný zasa skúsi účinok omamných jedov a cíti sa šťastný a uvoľnený. Ale po vytriezvení, po opustení účinných vecí sa však cíti ešte horšie. Ak by sa počul, je to ešte dobre, ale stáva sa opak. Zmení sa to na návyk. Pociťuje hlad. Vie, že si škodí, že mu to neosoží, začína cesta slabocha, cesta k strate zdravia, zničenia mladosti, cesta k bolesti i svojich najdrahších, a nakoniec smrť. Chce sa jednorázovo pozbaviť akejsi beznádejnosti a stáva sa otrokom.
A predsa, aj v tom najťažšom stave sa odohráva čosi, čo pripomína udalosť zo života proroka Eliáša. Prorok je sklamaný, bojí sa, zaspí a v tom ho ktosi budí: „Vstaň a jedz, lebo máš pred sebou dlhú cestu!" (1 Kr 19,7). Nastáva prebudenie.
To robí Boh, na ktorého človek zabudol. Ježiš Kristus prichádza a chce nás posilniť, potešiť a dať jedine to, čo má skutočnú cenu. Preto hovorí: „Ja som chlieb života" (Jn 6,35).
Nie všetci pochopia tieto slová pri prvom počutí. Nie všetci ich pochopia dnes. Jedni ich vypočujú a dosť. Iní ich pochopia, ale neuvedú do praxe života. Ďalší hneď zaujmú opačné stanovisko, odpor. Celý problém prijatia Ježišových slov spočíva v tom, že premýšľajú ako ľudia bez viery a Ježiš hovorí ako Boh. K porozumeniu obsahu Ježišovej reči je potrebné povedať, že Ježiš k nim hovoril jazykom viery a oni na neho pozerajú len cez svetlo svojho rozumu. A tu musíme vidieť koreň všetkého neporozumenia. Aby sme mali úžitok z jeho slov, musíme mu najprv uveriť a potom žiť tak, ako nám to prikazuje. A toto je podstatou dnešného zamyslenia nad Ježišovým evanjeliom.
Nasýtiť sa - nasýtiť je rozdiel. Sú ľudia, ktorým nikto a nič nie je po chuti. Ku všetkému majú svoj komentár, názor. V poriadku. Lenže oni k ničomu nepriložia ruku, neprajú si, aby boli predmetom kritiky. Učenie Pána Ježiša o Eucharistii sa u poslucháčov zakladá na viere. Ježiš k nám hovorí jednoznačne, že jeho viera je láska.
„Nešomrite medzi sebou! Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal" (Jn 6,43-44). A Otec rôznym spôsobom priťahuje ľudí k sebe a rôznym spôsobom sa ľudia presviedčajú o jeho láske. Jedných akoby od samého začiatku držal za ruku; tak to bolo s Abrahámom, Ondrejom či Petrom a iných vedie k sebe dlhou cestou, ako napríklad Pavla, Augustína veľa konvertitov. Nevieme, prečo to takto robí. Ale každému preukáže svoju lásku.
Horšie je, keď ju niekto odmietne. Židia z dnešného evanjelia nielenže odmietli jeho lásku, ale s ňou ani nespolupracovali. Na všetko hľadali rozumové dôkazy, boli ignorantmi, a preto nemohli porozumieť učeniu Pána Ježiša o nakŕmení svojím vlastným Telom. Iné by bolo nasledovalo, keby sa boli jeho učeniu otvorili, keby na neho neboli pozerali len očami tohoto sveta. Opovrhovali svojím Mesiášom. Chceli tu na zemi žiť večne a Ježiš ich učí, že po smrti budú žiť večne. On im hovorí, že ho posiela Otec a oni v ňom vidia syna Jozefa a Márie. A preto nič divného, že medzi nimi a Ježišom došlo k nedorozumeniu.
Niečo podobné prežívame i my. Všetko sa rozbíja o našu slabú vieru. A Pán Ježiš si nič tak nepraje, ako posilniť našu vieru. V tejto veci nám preto dáva isté dôkazy. Jedným z nich je aj toto evanjelium. Keď uveríme, že Ježiš nám skutočne dáva svoje Telo, tým sa zmení aj názor na náš život, naše zmýšľanie, skutky. Keď uvidíme v Eucharistii hodnotu, ktorá vysoko prevyšuje všetky iné hodnoty, osoby, nájdeme uspokojenie, radosť, jednoducho to, čo môže človeka nasýtiť tu na zemi.
Keď pristupujeme pri sv. omši ku Sviatosti oltárnej, je to krásny pohľad. Tam sa postaví brat vedľa sestry, nerozhoduje vek, postavenie, postava, vnútorné svedectvo, viera. Každý si môže vyprosiť to, čo potrebuje. Ježiš mu nerobí žiadne prekážky. A prečo toto všetko? Lebo naším cieľom nie je tento svet, hoci je taký krásny, ale stav blaženosti, ktorý voláme nebom. A na dosiahnutie tohoto stavu nám nestačí pozemský chlieb, ale chlieb, ktorý nám dáva Pán. Áno, kto je pozemský chlieb, uspokojí svoje pudy len na čas, kto však prijíma Telo Kristovo, túži žiť s Kristom naveky. Pred nami je dlhá cesta. Cesta, na ktorej sa budeme cítiť vyčerpaní, unavení, budeme vysilení, ale chlieb - Telo Pána Ježiša - dáva odvahu: Vezmite a jedzte!
Tento chlieb je posilou, aby sme sa nedali znovu vtiahnuť do víru pozemských vášní, chúťok, ktoré len prehlbujú hlad, ktorými sa zväčšuje priepasť medzi tým, čo chcú a čo konajú. Tajomstvo kresťanského víťazstva nad slabosťami je v Tele Kristovom. Aj pri dnešnej sv. omši budeme počuť výzvu: Blažení tí, čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu! Áno, blažení a šťastní sú len tí, ktorí sú priateľmi Pána Ježiša. Amen.
Chlieb, ktorý zostúpil z neba
Zaiste vám, deti, mama doma rozprávala, čo aj naša nám, keď sme boli malí: - Ak nebudeš jesť, nevyrastieš a nič poriadne z teba nebude. – A mala pravdu. Bez jedla nie je možný život. Pravdaže, je aj iná skutočnosť. Keby sme aj jedli, predsa zomrieme. Nepoznáme také vitamíny, nenarástla ešte aká zelenina, ktorá by nás ochránila od smrti. Život si môžeme predĺžiť, ale na zemi nemôžeme žiť večne.
A predsa, v evanjeliu sme počuli Pána Ježiša hovoriť: „Toto je chlieb, ktorý zostúpil z neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky" (Jn 6,58)
Rozoberáme si evanjelium o rozmnožení chleba na púšti. Ježiš odišiel do Kafarnauma a ľudia ho aj tam našli. Dnes pokračujeme v rozhovore ľudí s Ježišom. Do rozhovoru sa začínajú miešať cudzie hlasy - hlasy nedôvery, odporu, šomrania. Ľudia začali reptať proti Pánu Ježišovi: „Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn, ktorého otca a matku poznáme? Ako teda hovorí: „Zostúpil som z neba?"! (Jn 6,42).
Šomranie a vzbura proti Ježišovi sa neskončili v Kafarnaume. Pokračujú ďalej, tiahnu sa dejinami a napĺňajú aj naše dni. Aj dnes je Ježiš znamením, ktorému sa protirečí. Mnohí by ho prijali ako dobrého človeka, ako odvážneho revolucionára, ako veľkú náboženskú osobnosť, ale nechcú ho prijať za Spasiteľa, nevidia v ňom Syna Božieho. Koľkí dnes v duchu šomrú, akoby vyčítali Ježišovi: Keby si bol z tohoto sveta, keby si rozmnožoval len pozemský chlieb..., nemali by sme toľko ťažkostí s tvojím menom.
Živelne unikáme smrti, ale tá je s nami tak spojená, tak je vpletená do nášho osudu, že žiť znamená vlastne umierať. Básnik konštatuje: „Quotidie morior." - „Denne umieram." Každým úderom srdca som vzdialenejší životu a bližší smrti. A pretože sa jej nemôžeme úplne vyhnúť, usilujeme sa ju medicínskou profylaxiou a terapiou aspoň zatlačiť do dní neskorej staroby a aspoň takto si ju plánovať, predvídať... Žiaľbohu, čím viac sa o to snažíme, tým viac sa stáva nevypočitateľnou. Raz nás prekvapí rakovina, inokedy infarkt, rozklad krvi alebo autonehoda. Človek sa už od najstarších čias usiluje vyhnúť svojmu koncu a vyjadruje túžbu žiť večne.
A čo si praje, to aj verí. Preto sa snaží dostať do styku s Pánom života a smrti. Vieru v posmrtné spojenie s večným Bohom vyjadroval staroveký Ind, Grék i Riman. Židovský starozákonný kňaz ju dával najavo i bohoslužobným obradom. Lial polovičku krvi obetovaného zvieraťa na oltár, ktorý predstavoval Boha a polovičku vykropil na ľud. Ale až prvý veľkňaz Nového zákona, Ježiš Kristus, rozrazil hmlu neistoty týmto svojím slovom: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom... Kto je tento chlieb, bude žiť naveky" (Jn 6,56-58).
Som presvedčený, že všetci chcete žiť naveky a šťastne. Túto vetu ste už počuli mnohokrát, a predsa prejavujete taký malý záujem o Eucharistiu. Podľa toho by sa zdalo, že aj o ten šťastný život nemáte veľký záujem. Výzvu - blažení tí, čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu - odmietate a ostávate hluchí. Ja viem, namietate, že príkaz raz do roka... zachovávate. Boh teda môže byť spokojný, máte pravdu. Splnili ste ale najmenšiu mieru povinnosti. Menej sa už nedá. Raz do roka je naozaj málo. Aspoň pre toho, ktorý naozaj verí.
P. Croiset raz povedal: "Alebo svätci robili priveľa, alebo my robíme príliš málo." Ak nie sme naozaj hlboko presvedčení, že naša viera je pravdou, robíme príliš veľa. Ak áno, tak to málo, čo robíme, nemôže stačiť. Keď je prvá nedeľa, je vás na hostine Baránkovej viac. A čo dnešný deň? Či dnes nie je ten istý Kristus? alebo je menej bohatý, menej dobrý, dáva menej darov a milostí?
Úcta Božského Srdca a prisľúbenia - to je všetko chvályhodné. Ale ja vám tu zodpovedne prehlasujem, že viac ako deväť prvých piatkov je aktívna účasť na každej eucharistickej obete, účasť plná, teda aj s prijímaním. Ak chcete mať istotu o šťastnej večnosti, nuž to je cesta najistejšia. A prečo nie? Aké máte prekážky? Jedinou skutočnou prekážkou je smrteľný hriech! Kto ho má, nech sa ponáhľa zbaviť sa ho. Lebo je strašné ostávať bez posväcujúcej milosti i čo len chvíľu. Veď to je smrť a zatratenie!
Čakať na nasledujúcu Veľkú noc, to by bolo úžasné riziko, kde v stávke nie je nič menšie ako celá večnosť. A tá je dlhá. Ľútosť z lásky, ktorá ihneď ospravedlňuje a sviatostné vyznanie, ktoré toto ospravedlnenie potvrdzuje a už niet žiadnej prekážky. Veľkou prekážkou je ale nedostatok záujmu, pretože duša je preplnená inými záujmami, že v nej už niet miesta pre Krista. O tom, aký má byť náš postoj k hmotným záujmom a starostiam, aby v duši ostalo dosť miesta pre Boha, sme si minule vysvetlili.
Poznám prípad desaťročného dievčatka z výborne situovanej, ale neveriacej rodiny. Má všetko, čo si len zažiada. A toto dievča sa raz vyjadrilo s výčitkou, že ono nikdy nebude môcť prijímať. Zdá sa vám to možno neuveriteľné, ale stalo sa to skutočne.
Je to dôkaz, že duša prirodzene túži po Bohu a pravdu má sv. Augustín, keď hovorí: "Pre seba si nás stvoril a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe, Pane."
Človek môže mať všetko, a predsa v hĺbke duše cíti, že mu niečo chýba, a to je Boh. Mnohí sami priznali, že by aj častejšie prijímali, ale nechcú vyzerať ako svätuškári. Počítali by ich medzi „sviečkové baby či sväté kosti". Teda zase tá falošná predstava o zbožnosti!
Mladá generácia vo svete túto predstavu začala rozbíjať. Tam už nik nechodí do kostola preto, že sa to patrí. Tam prídu len naozaj hlboko presvedčení a všetci prijímajú. Divili by ste sa, koľko mladých vysokoškolákov, otcov rodín, mladých manželov, ľudí vzdelaných, športovcov, ľudí v plnej sile, zdravých a veselých prichádza na sväté prijímanie, a nehanbia sa. Žiadne „sviečkové baby", ale riadny a úprimný vzťah k Bohu.
Nechcel by sa niekto pridať k tomuto hnutiu? Treba k tomu odvahu, to je pravda. Ale veď každý mladý človek chce byť odvážny, obdivuje odvahu! Skúste. Ochutnajte a uvidíte! Precítite, aký dobrý je Pán. Blažený každý, kto je pozvaný na hostinu Baránkovu. A kto pozvanie prijíma? Aké bolo to posledné naše sv. prijímanie a aké bude to nasledujúce? Odpovedzme si vo vedomí, že stojíme pred Bohom. Amen.