Meditácia na 27.04.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Piatok po 3. veľkonočnej nedeli | Jn 6, 52 - 59
Židia sa hádali medzi sebou a hovorili: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!" Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky." Toto povedal v synagóge, keď učil v Kafarnaume.
Všetci sme pozvaní
Zaiste ste už niekedy dostali pozvanie na hostinu, svadobné či primičné oznámenie a v ňom lístok: Pozývame Vás k slávnostnému stolu. Alebo prišli vás pozvať snúbenci, alebo iní oslávenci osobne. A považujete si za povinnosť pozvanie prijať. Aj keby vám to hneď nepadlo vhod, poviete si: Nemôžem predsa pozvanie odmietnuť.
Dnes nám Božia múdrosť už po štvrtý raz posiela svojich poslov a pozýva nás na svoju hostinu. Už dva týždne čítame Božie slovo o tajomnej hostine, na ktorú nás Boh povoláva. Sme pozvaní k stolu Božej láskavosti, k stolu Božieho slova a na hostinu Baránkovu.
Hovoríme už druhý týždeň, a odmietame ho aj dnes? Čo keď počúvaš pozvanie naposledy, a čo povieš na svoju obranu potom, pred Bohom, ktorý pozná všetky naše myšlienky a slová? Dobre zváž, aby si nezarmútil Ježiša ako obyvatelia Kafarnauma. Ježiš nás predsa pozýva tak naliehavo: poďte a jedzte z môjho pokrmu a pite z vína, čo som namiešal. Skúste a viďte, aký dobrý je Pán. Poďte, deti, čujte ma...
Ježiš hovorí: „Vezmite a jedzte... Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život..." (Jn 6,53).
Jednou z najnápadnejších vecí v katolíckych kostoloch je večné svetlo. Symbolizuje Kristovu prítomnosť a jeho neustálu lásku k nám, ktorá ho priviedla tak ďaleko, že sa nám neustále dáva, že sa stal naším spoluobčanom postaviac svoj stan v strede našich miest a dedín. Keď prichádzajú kresťania do jeho príbytku, kľaknú si. Je to jeden z prastarých symbolických úkonov vyjadrujúcich pokornú úctu, poddanosť a oddanosť Bohu, pretože veria v jeho prítomnosť v konsekrovaných hostiách, uschovaných v kalichoch pre prípad umierajúcich.
Áno, bratia a sestry, sviatostný Ježiš sa chce s vami stretnúť i na vašich lôžkach, chce sa s vami stretávať v chorobe a utrpení. Ježiš túži po stretnutí a je ochotný podniknúť znovu cestu na Golgotu za teba, a ty si nájdeš takúto výhovorku... Kresťan katolík by sa mal za ňu červenať! A čo tvrdenie: Keby prišiel kňaz a zaopatril ma, hneď by som zomrel. Brat môj, drahá sestra, tak takáto je tvoja viera! Áno, je to viera, ale falošná! Zanedbaná pre ľahostajný prístup k u Sviatosti oltárnej. Pravdou je, že sa to pomazanie nazývalo posledným, ale to neznamenalo, že posledným v živote, ale v chorobe. A teraz v tej istej chorobe môžeš i častejšie prijať sviatosť pomazania chorých.
Cirkev už aj tu robí zmenu, aby človek nemal strach. Tak často sa bojíš, brat, sestra. Áno, bojíš sa len jedného. Človek sa bojí stratiť to, čo mu je na svete najdrahšie. A často nie sú to deti, manžel, manželka, ale ten ošúchaný peniaz, auto, tá kariéra, pre ktorú robíš toľko ústupkov! Cirkev robí všetko, čo je v jej silách. Boh je všemohúci a nedá nikdy svojej Cirkvi zahynúť, zaniknúť. Je to dosvedčené aj vo Svätom písme, že brány pekelné ju nepremôžu. Kristus nás pozýva neustále, aby sme sa zmierovali s ním, a ako verní kresťania ho nasledovali.
Ale pozrite, aká je skutočnosť? Pouvažujte, prečo ste nedali zaopatriť svoju matku, otca na smrteľnej posteli? Prečo nezavoláte kňaza, aby vašim, o ktorých hovoríte, že ich máte najradšej, dal posilu, navrátil elán do života? Prečo vaši drahí nemocní a opustení sú ukracovaní o poklad, ktorým je Kristus? Keď ostávaš chladným ty, brat, sestra, keď máš strach pred Ježišom, ktorý ťa miluje, tak dopraj radosť aspoň chorým! Nečakaj, až bude prvý piatok, ale priprav otca, matku, suseda na toto krásne stretnutie! Vysvetli mu, povzbuď, povedz mu, že Ježiš je život. Sám hovorí o sebe: „Ja som cesta, pravda a život" (Jn 14,6). Tak ukazuje cestu a pozýva všetkých na hostinu. Prichádza ako mladoženích a pozýva vás. A cez vás pozýva vašich doma.
Verím, bratia a sestry, že dnešné pozvanie, ktoré vám teraz tlmočím, to, ktoré hovorí Ježiš, neostane bez ozveny a že sa už nestretneme s prípadom, že nám zomrie niekto drahý bez zmierenia s Kristom.
Daj pozor, lebo raz sa môžeš aj ty zodpovedať za svojho otca, svoju matku, že si zanedbal svoju povinnosť. Veď štvrté Božie prikázanie zaväzuje i teba, aj keď si už dospelý, keď máš svoje deti, svoju rodinu! A či chceš, aby si aj ty zomrel bez Krista?! A vy, moji starí otcovia a matky, proste o toto stretnutie. Prikážte vašim drahým, aby vám sprostredkovali dobrú smrť, dajte si to do duchovného testamentu! Ba čo viac, keď ťa na lôžko pritlačí choroba a ležíš dlhšie, volaj kňaza, nemusí ťa zaopatriť, nemusí ti udeliť sviatosť chorých, ale môže ti priniesť aspoň raz do týždňa Eucharistického Krista. Kňaz na vás čaká spolu s Kristom. Bolí to nielen Krista, ale aj kňaza, keď musí pochovávať brata či sestru, ktorí zomreli bez sviatostí. Keď človek ochorie, hneď voláte k nemu lekára, ale lekára srdca, toho necháte čakať až keď je telo studené, keď duša už predstúpila pred tvár spravodlivého Sudcu. Keď sme utrápení a žalujeme sa tým, ktorí nám nevedia pomôcť, nemôžu, lebo aj ich tlačia tie isté starosti, je tu Ježiš!
Preto odneste si z tejto našej úvahy len jedno predsavzatie: Zoberiem si osobne na starosť svojho najdrahšieho alebo suseda a budem mu na pomoci, sprostredkujem mu stretnutie, milú návštevu s Kristom.
Ani pápež Pavol VI. sa nebál tejto sviatosti. Mons. Macchi, ktorý bol jeho tajomníkom 24 rokov, po smrti povedal: "Od prvého dňa, čo som bol jeho tajomníkom, Sv. Otec mi kázal, aby som mal sväté oleje vždy po ruke. Na sviatok Premenenia Pána, po svätej omši o šiestej hodine, ktorú zo svojho lôžka sledoval Sv. Otec, poprosil ma, aby som mu vyslúžil sviatosť chorých. S dojatím som mu ju vyslúžil, bol pri plnom vedomí a pekne mi odpovedal."
Či nestačí tento dôkaz, ktorý nám dal náš Svätý Otec, ktorého sme si tak vážili?
Jean, anglický lord, mal na svojom zámku náramne smiešneho šaša. Kúpil mu šašovskú čapicu s hrkálkami a keď mu ju dával na hlavu, povedal:
- Nos túto čiapku na znamenie, že si blázon. Nedávaj ju nikomu, iba ak by si našiel niekoho, kto by bol väčší blázon ako ty.
Po rokoch, keď lord umieral, lúčil sa s rodinou, priateľmi i bláznom, šašo sa ho spýtal:
- Kam ideš, pane?
- Neviem.
- A čo si berieš na cestu?
- Nič, - odpovedá jeho pán, lebo celý svoj život vyplnil na daromnice.
- Nič? - čuduje sa blázon. Sníma z hlavy čiapku, nasadí ju pánovi na hlavu a povie: - Dnes som našiel človeka, ktorý je väčší blázon ako ja.
Pozvanie sme dostali. Sám Ježiš nás pozval na svoju hostinu. Či prijmeme pozvanie, záleží len od nás. Ježiš nečaká žiadne dary, chce len naše hriechy a chce nás obdarovať. Preto príď, Pane Ježišu! Amen.
Večne mladý Ježiš
A čo mladosť? - Dvadsaťpäť rokov?
Ružových tvárí hlaď jará?
Či údov sila? Či strmosť krokov?
Toto sa všetko zostará!
Mladosť je túžba živá po kráse,
je hlas nebeský v zemskom ohlase,
je nepokoj duší svätý,
je tá mohutnosť, čo slávu hľadá,
je kvetín lásky rajská záhrada,
je anjel v prachu zaviaty!
Takto ospevuje mladosť náš básnik Andrej Sládkovič v Maríne.
A Sv. Otec Ján Pavol II. na stretnutí s viedenskou mládežou sa vyjadril takto: "Keď vidím vás, alebo mladých ľudí v iných krajinách, napĺňa ma veľká nádej. Keď vás vidím kráčať v Kristových šľapajach!"
Ľudová múdrosť hovorí: „Každý je taký mladý, ako sa cíti".
Prečo tie slová o mladosti? Odpovedí je viac. Hovoriť k mladým je vždy aktuálne. A potom, tento rok je rokom mladých a tá najaktuálnejšia odpoveď vyviera z dnešného evanjelia. Posúďte sami.
Ježiš povedal zástupom: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky" (Jn 6,51).
Len si uvedomme, že tieto slová povedal Ježiš už pred dvetisíc rokmi. A keď vás tu vidím, mám pocit, že tieto Kristove slová nezostarli, nezničil ich čas, nepodľahli skaze. Ba naopak, na vašich tvárach je možné vidieť radosť, šťastie. V čom hľadať ten úspech? Odpoveď je jedna: Kristove slová ste prijali do svojho života. Ježiš, ktorý sa nazval chlebom, nezostarol, nevyschol, nesplesnivel, ale vo vás ten Ježiš pod spôsobom chleba v Eucharistii vyvoláva túžbu po večnom živote, po takom, ktorý nemôže a nedá nik, okrem neho: „Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky" (Jn 6,51). A aj keď človek biologicky starne, no nikdy nie v láske, ak sa posilňuje týmto liekom večnej mladosti.
Preto toto stretnutie nech posilní našu túžbu po večne mladom Ježišovi. Poviete, že dnes svet nestojí o Ježiša. Ba často máme pocit, akoby nastávala noc viery. To sa nám zdá, keď vidíme neveru, ľahostajnosť, nevšímavosť, zlobu sveta, neustály zhon po materiálnych veciach, keď sa pošliapava ľudská česť, sloboda, keď sa narušuje pokoj v ľudských srdciach, podporuje rozpad rodinného života, keď svojím životom nie sú si istí rovnako nenarodení i narodení ľudia, keď sa za špinu ľudského ducha svet prestáva hanbiť, tiež i pri iných chorobách, kde jasne vidieť nedostatok viery a človek má pocit, že začína noc...
Sv. Otec však v posolstve mladým vraví: "Polnoc je súčasne začiatkom nového dňa." Ťažkosti súčasnej doby prebúdzajú v mnohých mladých ľuďoch odvážne sny, najlepšie sily srdca, ducha a rúk, prebúdzajú ochotu deliť sa a bez vypočítavosti dať svoj život do služby.
Všade na svete si začali ľudia klásť otázky: Čo môžeš urobiť? Kam vedie naša cesta? Predovšetkým sú to veriaci mladí ľudia, ktorí chcú prispieť k ozdraveniu do značnej miery unavenej a chorej spoločnosti. Tak dávate svojmu životu nový zmysel. Meno Ježiš sa stalo pre vás nádejou. Ukážte ho aj iným! Ukážte im cestu k nemu! Zverme sa Ježišovi Kristovi, ktorý o sebe povedal: „Ja som cesta..." (Jn 14,6). On takmer pred dvetisíc rokmi povolal k sebe mladých ľudí. Tí mali odvahu zanechať siete a stali sa jeho učeníkmi. Z rybárov sa stali apoštoli. Ježiš volá aj nás. Volá a ukazuje cestu prostredníctvom toho, čo rozprávajú evanjeliá o jeho vzťahu k ľuďom.
Dotýka sa nás jeho veľká obozretnosť, s akou sa stretáva s ľuďmi, ako žehná deti, stáva sa spoločníkom colníkov, odstraňuje bolesť naimskej vdovy, počúva žobrákov, ktorí volajú pri ceste a vedie rozhovor pri studni so ženou. Každá stránka evanjelia rozpráva o Ježišovej dobrote. Skutočne neprekvapuje, že mladí ľudia znova obracajú pozornosť na Ježiša, pretože vidia v ňom Lásku. On nás pozná lepšie, ako my sami seba. On nás miluje, aj keď je táto láska často ukrytá. On je Boh, ktorý dáva budúcnosť. On nie je Bohom mŕtvych, ale živých. Jemu sa môžeme zveriť. Toto nám ukázal Ježiš počas svojho 33-ročného života. Na to myslel, keď povedal: ja som cesta.
Ježišovo posolstvo je zároveň aj požiadavkou. Sympatia a dôvera k nemu majú vyústiť do nasledovania. Samotné city nestačia. Musíme na neho zamerať i svoju vôľu a svoje konanie. O tom nás Pán nenecháva na pochybách: „Kto zachováva jeho prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom." (1 Jn 3,24). A na túto cestu nás Ježiš povoláva. V každodenných udalostiach čaká od nás odpoveď, že chceme patriť jedine jemu.
K sv. Tomášovi Akvinskému, ktorý oplýval neobyčajnou múdrosťou, prišla jeho rodná sestra a pýtala si od neho radu: "Čo mám robiť, aby som prišla do neba?"
Svätec jej dal nečakanú odpoveď: "Chcieť."
Áno chcieť.
Musí byť dobrá vôľa začať. My mladí sa sťažujeme, že starší nám dávajú zlý príklad. Na jednej strane chcú, aby sme boli dobrí a na druhej nás učia, školia, nútia byť zlými. Dieťa nesmie povedať, zakazuje sa mu to, že chodia do kostola tam a tam, a naopak, prikazuje sa mu, aby klamalo, že sa nemodlí. A robí sa to pod krásnym heslom: Pre krajšiu budúcnosť dieťaťa. V mene falošnej slobody sme svedkami názorov; keď vyrastie, nech si robí čo chce, teraz ho nebudeme zaťažovať Bohom, modlitbou, krstom a podobne. Vieme však, že falošná sloboda už nejedného priviedla k strate nielen životných ideálov, ale i vlastného života.
Najmilší, želáte si spoločnosť, v ktorej by bolo viac spravodlivosti, pravdy, milosrdenstva. Preto povzbudzujte iných. Buďte vzorom v kresťanskom spolunažívaní, napríklad v katolíckom pozdrave, podľa čoho poznajú, že sme veriaci.
Príslovie hovorí: „Čo človek nepozná, nemiluje". Preto nájdite si čas na pravidelné prehĺbenie náboženských vedomostí. Mnoho rodín má Sväté písmo a iné náboženské knihy, na ktoré padá len prach. Preto očistite ich, načrite do nevyčerpateľného prameňa, ktorý nasýti hladné a smädné srdcia po Bohu. Dokážete rozprávať o filme, športe, o svojich záľubách. Skúste sa tak isto nenútene medzi sebou rozprávať o veciach, ktoré niečo dajú duši človeka a nebudete pritom cítiť stratu času. Zamilujte si to, čo nechce zotročiť, ale oslobodiť. Áno, je to ťažké, ale mladým je príznačné, že sa nevyhýbajú prekážkam, že nechcú byť slabosti, keď si uvedomia poklad, ktorý je na dosah ruky. Len treba chcieť!
K jednému zbožnému mníchovi prišiel muž a s plačom prosil:
- Som úbohý, biedny hriešnik a neustále upadám do tých istých vášní. Zľutujte sa nado mnou, otče! Pomodlite sa za mňa a vyproste mi obrátenie.
Mních sľúbil modlitbu. O niekoľko týždňov prišiel muž za ním znova, že sa mu nič nedarí. Mních mu povedal:
- Počkajte, poviem vám príčinu. Avšak musím najskôr naložiť na našom kláštornom dvore na voz vrecia s obilím. Prosím vás, poďte mi pomôcť.
- S radosťou!
Sotva pozdvihli ťažké vrece do výšky, mních pustil vrece z ruky. To sa opakovalo trikrát.
- Takto nedostaneme vrece na voz ani do súdneho dňa, keď ho vy nebudete držať, - vykríkol muž nahnevane.
- Práve tak nemôžem pomôcť ani ja svojimi modlitbami, keď vy sám sa nechcete napraviť. To je príčina neúspechu.
Muž pochopil názorné poučenie a pevne si zaumienil: Chcem byť lepší. A skutočne to aj dokázal.
Lenže, najmilší, často sily, dobrá vôľa a chuť mladého človeka nestačia. Musíme si uvedomiť, že potrebujeme jeden druhého. Spomeňte si, ako vás poteší milé slovo od blížneho, slovko uznania a najmä dobrý príklad. Preto nebuďme nároční na druhých, keď sami sa dopúšťame ešte väčších nedostatkov. Posúďte sami, ako zapôsobí na dcéru alebo nevestu poznámka „veriacej ženy", keď nahovára na prerušenie tehotenstva so slovami: To je bežná vec, maj rozum!
Aký vklad pre budúci život majú tí, čo sa milujú, a nie sú zosobášení?! A rodičia dovolia, aby snúbenec prespával v ich dome, aby šli spolu na dovolenku a podobne. Zaujímavé, že niečo nechceme vidieť a je to pritom vážna vec! Krstná matka alebo birmovný otec, teda tí, ktorí sa stávajú rodinou cez sviatosť prijatú v kostole, súhlasia a idú na sobáš len na úrad a pritom nepokladajú to za hriech! Kúpia im ešte i dar. Povedzte, milí priatelia, je to vzor? Príklad?
Alebo vžite sa do situácie, že kňaz robí všetko, čo je v jeho silách a tzv. kresťan, keď mu dieťa prvýkrát pristúpi ku sv. prijímaniu alebo ku sviatosti birmovania, viac ho neprihlási na vyučovanie náboženstva. Čo si o tom všetkom, aký úsudok utvorí ten dospievajúci mladý kresťan? Ktosi o tom vtipne poznamenal, že takí rodičia stoja na konári a pod sebou si ho podpilujú a ešte si myslia, že sú chytrí, vtipní a moderní! Dokedy? Za akých obetí?
Pri počúvaní týchto slov každý úprimne zmýšľajúci kresťan sa neurazí, aj keď si v nich nájde niečo pre seba. Pozrime sa na sochu Panny Márie Nanebovzatej. Ruky Matky ukazujú krásny pohyb smerom hore. Cítite, najmilší, pozvanie našej Matky, že ona nikoho nevylučuje, nikým nepohŕda, ale naopak, všetkých nás miluje. Jej život prežitý s Ježišom je odmenený. Ježiš si svoju matku berie k sebe. Odmena za vernosť je jej nanebovzatie.
Odmena za našu vernosť k Márii a jej Synovi taktiež bude nielen tu na zemi, ale raz aj vo večnosti. Ten, ktorý žije večne a ktorý nás miluje od večnosti, nás pozval k večnosti.
Andrej Sládkovič ospieval v Maríne mladosť. Nikdy a v žiadnej dobe to mládež nemala ľahké. Ani v dobe bernolákovcov, štúrovcov či dnešná mládež. ale keď chce odovzdať štafetu čestne, musí zápasiť. Preto vám želám a vyprosujem mnoho milostí a požehnania. Amen.