Meditácia na 11.05.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Piatok po 5. veľkonočnej nedeli | Jn 15, 12 - 17
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov. Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem. Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho Pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca. Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo; aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene. Toto vám prikazujem: Aby ste sa milovali navzájom."
Kto miluje najviac?
Dnes je všeobecne známe, že svet zalievajú potoky slov. Jazyk propagandy a reklám je aký mocný a bohatý na slová, kde sa ponúka, predáva tovar a každý chce čo najlepšie predať, získať. Ba ľudia na slovách stavajú aj svoju kariéru, rozprávajú, rečnia, často očividne klamú, vidia len zisk, svoj materiálny zisk a bohatstvo tu na zemi. A preto sa nečudujme, že v tomto množstve slov sa človek dopúšťa aj zrady na slovách, ktoré nemajú nič spoločné s jeho podnikaním a tieto slová znamenajú niečo oveľa cennejšie, krajšie ako len obohatenie, hmotný a materiálny zisk.
Medzi tieto slová patrí slovo - LÁSKA. O tomto slove sa hovorí, spieva a rozpráva v najrozličnejších formách, obmenách, ale často na našu škodu a falošne. Veď všetci by sme mali túžiť po skutočnom obsahu tohoto slova. Preto nesmieme mlčať. Musíme hovoriť, ale bez pretvárky, podvodu, falšovania obsahu tohoto slova.
Pýtajme sa hneď v úvode: Nie je i v mojom prípade kresťana pojem slova láska len čosi bezduchého? Ako kresťania sme si predovšetkým povinní uvedomiť, že milovať človeka znamená to, že sa musíme zjednotiť.
Hlavnou témou dnešných liturgických čítaní pri sv. omši je slovo láska. Ide hlavne o lásku k druhému človeku. Pritom ale nemôžeme hovoriť o láske k blížnemu, keď nehovoríme o láske k Bohu. Čítania nás upozorňujú, že len vtedy budeme skutočne milovať Boha, keď budeme milovať aj svojho blížneho.
Pán Ježiš hovorí: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás" (Jn 15,12).
Oslovenie Ježiša k činorodej láske k blížnemu má svoje opodstatnenie a miesto. Tieto slová hovoril Pán Ježiš krátko pred svojím odchodom z tohoto sveta. Je to úryvok z jeho krásneho príhovoru k svojim učeníkom. Keď takto hovoril Ježiš pri rozlúčke so svojimi učeníkmi, tak mu zaiste na tom veľmi záležalo. Ježiš si praje, aby sa navzájom milovali. Ale ako? Na túto otázku si odpovedá sám: „... ako som ja miloval vás" (Jn 15,12). A ako nás miloval Ježiš: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov" (Jn 15,13).
Z toho vidíme, že naša láska k blížnemu musí byť taká, aká je aj k Ježišovi. Pokúsme sa v úvahe zastaviť a pouvažovať o hlavných rysoch tejto Ježišovej reči.
S príkazom milovať blížneho sa stretávame už v Starom zákone. Tento príkaz mal však inú náplň. Vtedy platilo, že stačí milovať blížneho asi v takom rozpätí ako pokrvný, prípadne rodák. Tento príkaz sa nevzťahoval na cudzincov. Nový zákon vyjadruje už nové chápanie, a to také, že milovať máme všetkých ľudí, všetkých národností, farby pleti a podobne.
Tento príkaz sa vzťahuje aj na lásku k nepriateľom. Z Ježišovho učenia máme na to veľa dôkazov. Možno by ste, bratia a sestry, na túto tému sa chceli aj s Ježišom diskrétne porozprávať. Skutočne máme milovať aj svojich nepriateľov? Ale uvedomujeme si, že keď to povedal Ježiš, nemáme o tom pochybovať. Taká je jeho vôľa a také je aj Ježišovo učenie. On najlepšie vie, čo máme konať a čo nám najviac osoží. Preto dôverujme Ježišovi.
Milovať druhého človeka má základ už v prirodzených príčinách, ale i v nadprirodzenom učení. Predovšetkým vyplýva z úcty k druhému človeku. Všetci ľudia sú si predsa rovní. Každý je človek a má právo, aby sa s ním zaobchádzalo ako s človekom. Preto v každom človeku máme vidieť brata. Bez ohľadu na to, či je čierny, alebo biely, či má obyčajné, alebo šikmé oči, je človekom. Preto medzi ľuďmi má dochádzať k vytváraniu srdečného a priateľského prostredia. Ak si k tomu pripomenieme i to, že každý človek je stvorený na obraz Boží, že má v sebe čosi z Boha, tým viac má právo na našu lásku.
Pán Ježiš miloval všetkých ľudí, pretože v ich tvári videl obraz svojho Otca. Vo svojej láske šiel až tak ďaleko, že si pokľakol pred ľuďmi, ako to urobil v prípade apoštolov, keď im kľačiačky umýval nohy. Ale viďme i to, keď za nás všetkých zomrel na kríži. Mohol vtedy právom povedať: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov" (Jn 15,13). Iba Ježiš a nikto iný nám nedal krajší dôkaz lásky. Všetky podobné príklady obetavej lásky, sú iba slabým nasledovaním Krista. Sú však nasledovaniahodné, ak ich robíme pre Krista.
Čo to znamená zostávať v Ježišovej láske? To znamená vžiť sa do potrieb iných ľudí. Milovať - to neznamená len hovoriť, ale máme konať aj skutky. Skutočná láska k blížnemu je pokorná. Má znaky skrytosti a jemnosti. Nechce byť známa, oslavovaná. Teší sa, že nenápadne plní svoje poslanie.
V zhode so Svätým písmom teda o láske platí: Viac radosti cítime vtedy, keď dávame, ako keď berieme. Skutočnú lásku môžeme prirovnať k rieke, do ktorej sa stále vlievajú nové prítoky. Ako vody zúrodňujú širokú krajinu, tak skutočná láska obohacuje mnohých. Je známe, že ani jeden skutok vykonaný z lásky neostáva bez odozvy, ale vzápätí sa rodí nový skutok lásky. Človek, ktorý miluje blížneho, nestarne, pretože stále cíti radosť zo šťastia iných.
Najmilší, toto je niečo pre nás. Každý chce byť šťastný. A v Ježišových slovách nachádzame recept: „Toto vám prikazujem: Aby ste sa milovali navzájom" (Jn 15,17). Inými slovami: Rob radosť druhému!
Keď čítame o tom, čo preslávilo svätých, zisťujeme, že to nie sú veľké stavby, vzácne diela z oblasti umenia, ale je to jednoduchá, skromná láska, ktorá často prerástla v hrdinskú odvahu a tá ich priviedla až na stupne oltára.
Spomeňme si na Maximiliána Kolbeho, väzňa č. 16670 z Oswienčima, pátra Pro z Mexika z čias prenasledovania, Damiána de Vester z ostrova Molokaj, ktorý zomel medzi malomocnými, na Židovku Edit Steinovú umučenú v Oswienčime a podobne. Všetci títo a iní sa preukázali jedným spoločným; milovali blížneho podľa slov Ježiša: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov" (Jn 15,13).
Dokážeme i my tak milovať svojich blížnych? Musíme si uvedomiť, že láska je opravdivým znakom, že patríme Kristovi, že sme Kristovi. Ak medzi nami nebude lásky, nebude ani Krista.
V roku 1889 pri Filipínach sa topil parník Remus. Na lodi nastala panika. Mnohí skákali do vody, aby si zachránili život. Iba dvaja - misionár Paul Raimond a Dorado pomáhali starým a deťom dostať sa do záchranných člnov. Nakoniec zostalo v člnoch len jedno miesto. Raimond si kľakol a začal sa modliť. Dorado si sadol do člna. Parník klesol pod hladinu aj s Raimondom. Záchranný čln sa už vzdialil od tragédie, keď pri člne sa vynoril jeden z tých, čo skočili do mora a prosil, aby ho vzali so sebou. Miesta však nebolo. Iba ak by ho niekto uvoľnil. Dorado ochotne vstal, uvoľnil mu miesto a sám skočil do mora. Toto sú v praxi žité Ježišove slová.
Aj L. N. Tolstoj nás môže poučiť, čo znamená milosrdenstvo a láska: Dvaja priatelia sa vydali na púť do Jeruzalema. Cestou šli okolo jedného domu. Ten prvý z nich vošiel dnu, aby sa napil trochu vody, kým druhý pokračoval v ceste. V dome však videl strašnú vec. Rodina umierala od hladu. Zostal tam, pomohol, rozdelil sa s nimi so svojím jedlom. Ba zašiel i do neďalekej dediny, priniesol všetko potrebné a liečil ich, pokiaľ nevyzdraveli. Chcel sa potom vybrať na cestu, ale keďže minul celý svoj majetok i zásoby, vrátil sa domov.
Ten druhý však za ten čas prišiel až do Jeruzalema a vošiel do chrámu k Božiemu hrobu. bolo tam veľa ľudí a nemohol sa dostať až k hrobu. Keď tak stál pri dverách a modlil sa, zbadal svojho suseda, ako sa priamo modlí na Božom hrobe. Ba zdalo sa mu, že okolo neho je veľká žiara. Čakal ho preto vonku. Čakal, čakal, ale márne. Vrátil sa domov. Po príchode domov rozprával všetko, čo videl a zažil. Tu až pochopil, že Pán Boh viac prijal obetu jeho suseda, než jeho púť do Jeruzalema k Božiemu hrobu.
Naozaj, ak nemáme lásky, nič nám to neosoží. Len láska nás robí šťastnými a spokojnými. Nám kresťanom nie je ťažko žiť v láske, pretože máme Učiteľa, ktorý nás naučil nielen slovom, ale aj príkladom, ako máme jeden druhého milovať. Láska Božia je základom a vzorom našej lásky. Preč s hnevmi, zvadami, nenávisťou, lakomstvom, sebectvom, egoizmom, súdmi, udávaniami, vykorisťovaním, nevraživosťou...
Pri dnešnej sv. omši, keď nás kňaz ako zástupca Krista vyzve: Dajte si znak pokoja, nech naše podanie ruky je znakom lásky a odpustenia. Amen.