Meditácia na 17.05.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Nanebovystúpenie Pána | Mk 16, 15 - 20
Ježiš sa zjavil Jedenástim a povedal im: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený. A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, hady budú brať do rúk a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im; na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú." Keď im to Pán Ježiš povedal, vzatý bol do neba a zasadol po pravici Boha. Oni sa rozišli a všade kázali. Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali.
Aktuálnosť nanebovstúpenia Pána
Dnes na sviatok Nanebovstúpenia Pána si máme pripomenúť známe veci, ale dôležité pre našu spásu.
Pán Ježiš nám pripomína: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu" (Mk 16,15). Dnešné evanjelium je zvlášť blízke srdciam veriacich. Nanebovstúpenie Pána je triumfom Krista a intronizáciou Kráľa a Pána celého sveta. Tí, čo uverili v učenie Krista si pripomínajú, že Ježišova "misia" na zemi sa skončila. Ježiš odchádza k Otcovi. Plnia sa slová: „Ešte chvíľu som s vami, potom pôjdem k tomu, ktorý ma poslal" (Jn 7,33). Ježišovým odchodom k Otcovi sa začína realizovať príkaz: „Budete mi svedkami... až po samý kraj zeme" (Sk 1,8). Zo žiakov-apoštolov sa stávajú učitelia. Nanebovstúpenie Majstra nespôsobilo u apoštolov to, čo sa udialo pri zajatí v Getsemani. Odchod Ježiša k Otcovi otvára apoštolom horizonty a pole pôsobností, na ktoré ich pripravoval Ježiš tri roky. Nanebovstúpenie Krista necítia ako opustenosť, akoby sa ocitli v izolácii. Apoštoli si uvedomujú, že teraz nastáva ich čas, aby to, čo prijali od Ježiša, čo videli, čoho boli svedkami, ohlasovali celému svetu.
Evanjelista sv. Lukáš Nanebovstúpenie Pána kladie na štyridsiaty deň po zmŕtvychvstaní. Túto dobu chápeme ako čas, keď po zmŕtvychvstaní Pána dozrieva v apoštoloch trojročný pobyt s Ježišom.
Apoštoli za pomoci Ducha Svätého plnia nielen slová, ktoré prijali od Ježiša, ale plnia sa predpovede prorokov kníh Starého zákona. Kristus vstúpil do neba, to neznamená, že svojich zanechal v izolácii, že prestal byť s nami v kontakte. Ako Ježiš počas pozemského života, keď prijal prirodzenosť človeka, neprestal byť s Otcom jedno, tak po svojom nanebovstúpení neprestal byť spojený s nami. Ježiš zaujal miesto po pravici Otca ako Najvyšší kňaz, ako sám povedal: „Uvidíte Syna človeka sedieť po pravici" (Mk 14,62). A apoštol sv. Peter píše: „Vstúpil do neba a je po Božej pravici" (1 Pt 3,22). Tým chápeme, že Boh Otec inauguruje Boha Syna: „Keď ho vzkriesil z mŕtvych a v nebi posadil po svojej pravici nad každé kniežactvo, mocnosť, silu a panstvo a nad každé iné meno, ktoré možno vysloviť nielen v tomto veku, ale aj v budúcom. Všetko mu podložil pod nohy a jeho ustanovil nad všetkým za hlavu Cirkvi" (Ef 1,20-22). Ježiš je rovný Otcovi, ale ľudskou prirodzenosťou sa stal naším bratom. Jeho rovnosť v moci a sláve vyznávame slovami: „Vstúpil na nebesia, sedí po pravici Boha Otca všemohúceho."
Kristus žije v Cirkvi. Nik z nás nemôže beztrestne a ľahkovážne toto popierať. Kto nepatrí Kristovi, kto nenájde svoje miesto na zemi s Kristom, v jeho učení, kríži, utrpení, konaní dobra a oddanosti, ten nenájde ani svoje miesto v jeho Kráľovstve. Preto si znova pripomíname, že krstom patríme do Cirkvi, ktorej hlavou je Ježiš. Máme nádej, že naša vlasť je v nebesiach. Preto túžime po stretnutí s Kristom, naším Bohom vo večnosti.
Očakáva od nás, že vo svojom živote budeme zachovávať všetko, čo nám povedal. Uvedomujeme si, že nebo, do ktorého vstúpil Ježiš a ktoré si dnes pripomíname, nie je ďaleko. Je potrebné, aby sme správne chápali nebo. Kto chápe nebo ako miesto radovánok, kde duša bude mať všetko, na čo si len pomyslí, keď nebo chápe len ako uspokojenie svojich materiálnych a telesných túžob, ten má nebo ďaleko. Vtedy, keď v čistote srdca spoznáme istotu neba, je veľmi blízo. Nebo chápeme ako stav, kde už nebude utrpenia, bolestí a žiaľu. Ak bude nejaká práca, tak bude radostná, nebude z donútenia, ale slobodne konaná a nebude vyvolávať únavu. Večnosť je radosť v Bohu. Vidieť Boha z tváre do tváre je nielen pravda, ale aj odmena, ktorej sa nedá prirovnať nič a nik. Najväčším šťastím pre človeka bude vedomie: Boh ma miluje. Aj keď na zemi vieme o láske Boha k nám, stav lásky na zemi nie je možné zrovnať s tou radosťou, ktorú má Boh pre nás vo večnosti ako odmenu. V nebi budeme aj my viac milovať Boha ako na zemi a v tom bude taktiež aj naša odmena. Milovať Boha je odmena a dar. Možno povedať, že to bude oceán šťastia lásky. Keď takto chápeme nebo, chápeme, že tento stav nie je vzdialený, ale situácia, v ktorej je Boh prítomný a my sme pri ňom.
Ježiš pri nanebovstúpení nemusel prekonávať veľké vzdialenosti, chápuc svetelné roky, pretože sám povedal: „Ja som v Otcovi a Otec je vo mne" (Jn 14,10).
Apoštoli videli Ježiša odchádzať; vznášal sa, vzďaľoval, ale bol zjednotený s Otcom pred i po nanebovstúpení. Ľudskými slovami sa nedá vyjadriť tajomstvo jednoty lásky medzi Otcom a Synom.
Dnešný sviatok slávime v čase, keď sa okolo nás prebúdza príroda zo zimného spánku. Ako sa tešíme zo zelene, kvetov, spevu vtákov, teplého vánku... Tiež sa nám môže natískať myšlienka, aké to bude krásne v nebi, keď krása, ktorá tu dnes je a zajtra vädne, je tak okúzľujúca a vyvoláva v nás radosť. Čo sa skrýva za slovami apoštola sv. Pavla: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú" (1 Kor 2,9). Vedie nás to k myšlienke o tom, aký dobrý je Boh, že už tu na zemi poznávame a zažívame veľkosť jeho lásky.
Áno, telesné nanebovstúpenie Krista do neba je predovšetkým sviatkom jeho samého. Veď dobrovoľne prijal úlohu sluhu a pravdou znejú slová: „Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno" (Flp 2,9). Apoštol sv. Pavol myslí na meno Pán, čiže najvyššiu hodnosť a moc. A pre nás je to záruka, že keď vytrváme v jeho láske, dostaneme odmenu. Veď povedal: „Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu, kam idem, poznáte" (Jn 14,3-4).
Z oltárov dnes odkladáme sochu zmŕtvychvstalého Krista. Veľkonočná svieca zostáva. Je to akoby symbolický pohľad na dnešný sviatok. Krista svojimi prirodzenými očami nevidíme, ale svetlo sviece nám hovorí, že je tu náš čas, aby sme horeli láskou k Bohu a k svojim blížnym. Aby sme splnili to, čo od nás Ježiš právom očakáva. My nefilozofujeme, ale veríme slovám Krista, ktoré sú pre nás zárukou večnej odmeny v Kráľovstve lásky, svetla a pokoja. Amen.