Meditácia na 22.05.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Utorok po 7. veľkonočnej nedeli | Jn 17, 1 - 11a
Ježiš pozdvihol oči k nebu a hovoril: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba, tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život. A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať. A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet. Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a dal si ich mne a oni zachovali tvoje slovo. Teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba, lebo slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali a naozaj spoznali, že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal. Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. A všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje. A v nich som oslávený. Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe."
Ježiš Kristus - príklad modlitby
V úvode k encyklopédii o modlitbe L a P r e g h i e r a (Rím 1967) píše profesor R. Boccassino svoje spomienky z Afriky. Primitívna žena z horského kmeňa robí z hliny nádoby. Modlí sa k bohom pri hľadaní hliny, pri miešaní a pálení. Pýtajú sa jej, kto ju to naučil. Ona pokrčí ramenami a hovorí: "Kto učí deti plakať? Sami. I modlitba je sama od srdca."
Definícia o tom, čo je modlitba, hovorí: Modlitba je rozhovor človeka s Bohom. V evanjeliu sme čítali nádherný rozhovor človeka s Bohom, nádherný rozhovor Bohočloveka - Ježiša Krista so svojím Otcom. Z každého riadku a vety pri čítaní evanjelia cítime veľkosť a krásu tohoto spojenia v rozhovore. Veľkonočný čas sa chýli ku koncu. Len týždeň nás delí od sviatku Zoslania Ducha Svätého, veľkej slávnosti počiatku Cirkvi. Cez veľkonočný čas sme si pripomínali tajomstvo nášho vykúpenia. Dielo Ježiša Krista nekončí veľkonočnými udalosťami, zmŕtvychvstaním a nanebovstúpením. Ježiš Kristus žije a rozvíja sa v Cirkvi. Tak to chcel Ježiš Kristus a o to prosil i v dnešnom evanjeliu, ktoré voláme aj veľkňazskou modlitbou. Túto modlitbu sa Ježiš modlil pri Poslednej večeri. V modlitbe prosí Ježiš Otca za seba a za svojich učeníkov. Ježiš vie, že jeho poslanie na zemi sa končí. Prosí pre seba o prinavrátenie prvotnej slávy spoločnej mu s Otcom, ktorej sa zbavil (por. Flp 2,7) na ten čas života, keď sa chcel stať podobným nám ľuďom vo všetkom, okrem hriechu. Pre apoštolov prosí nezlomnú vieru v jeho osobu a v jeho poslanie proti každému nepriateľstvu. Ba viac prosí o jednotu medzi nimi.
Ježiš prisľúbi svojim učeníkom: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi" (Mt 18,20). Ukázal im aj vzor a spôsob, ako toto spoločenstvo dosiahnuť. Modlitba je charakteristickým znakom náboženského života. Veriaci človek sa bez nej nemôže zaobísť. Preto naša Cirkev pripisuje po vzore Ježiša Krista modlitbe veľký význam a kladie dôraz na pestovanie spoločných i osobných modlitieb. Modlitba má pevné miesto v celej liturgii. Šťastný je rodinný aj osobný život obohatený pravidelnými modlitbami! V súvise s týmto konštatovaním je namieste položiť si otázku, či má modlitba v našom živote primerané miesto, vážnosť a ocenenie. Zamyslime sa trochu nad tým, aby sme sa pri odpovedi neunáhlili, ale mohli vážne a zodpovedne odpovedať.
Najspoľahlivejším meradlom opravdivosti modlitebného života je pre nás Ježiš Kristus a jeho život preniknutý modlitbou. On sa modlil po celý život. Bol v neustálom, trvalom styku so svojím nebeským Otcom v modlitbe. Modlitbou bolo vlastne celé jeho počínanie, lebo všetko konal v mene Otcovom. Každým svojím činom plnil jeho vôľu, oslavoval Otca a preukazoval pomoc ľuďom. Tým dal svojim nasledovníkom príklad, ktorý majú nasledovať. Pozoruhodné sú Ježišove konkrétne modlitby a príklady. V modlitbe dobrorečil (por. Jn 6,2); chválil Otca (Mt 11,25); prosil a ďakoval (por. Jn 11,41); prosil za Petra (por. Lk 22,32); prosil za učeníkov a všetkých veriacich (por. Jn 17); modlil sa za nepriateľov (por. Lk 23,34); ukázal, že treba sa vždy modliť a neochabovať( por. Lk 18,1); varoval pred pokrytectvom v modlitbe (por. Mt 6,7); prisľúbil vypočutie modlitby predkladanej v jeho mene z neochvejnej viery (por. Jn 15,7); ukázal a zanechal vzor modlitby Otče náš (por. Mt 6,9-13).
V modlitbe nachádzal Ježiš posilnenie a potešenie, preto sa modlil stále, v každom čase a v každej situácii: ráno, cez deň i večer, pri jedle, v radosti i v smútku. Pri všetkom prosil o pomoc a požehnanie Otca v nebesiach. Vidíme, že Ježiš kladie dôraz v praxi v modlitbe predovšetkým na Božie veci, uznanie Božej moci, rešpektovanie Božej vôli, osvojenie si a napomáhanie Božích cieľov: „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo..."(Mt 6,33). Pritom je však veľmi dôležité, že Ježiš nepodceňoval ani časné hodnoty, včítane ľudských telesných potrieb. Úspech modlitby bude i vtedy reálnejší, keď bude všetkým zjavné, že sme kresťania, a to musí vyžarovať z našich slov i skutkov.
To znamená, že si máme kresťansky počínať nielen v kostole, ale všade: doma, v rodine, na pracovisku i v spoločnosti. Naše modlitby majú byť v tomto smere vedené bez ohľadu na to, kde sa modlíme, pretože nie je rozhodujúce, kde sa modlíme, ale ako sa modlíme. To znamená, že modlitba musí byť záležitosťou srdca, a nie zvykom, lebo len tak môže byť opravdivá. To však nič neuberá na význame modlitby v kostole. Spoločné modlitby v kostole sú veľmi dôležité pre vytvorenie dobrého vzťahu človeka k Bohu a k blížnemu. Jeruzalemský chrám bol Ježišovi blízky. Často v ňom strávil čas v modlitbe, ale modlil sa všade, kde nikým a ničím nebol vyrušovaný, kde sa mohol sústrediť, otvoriť svoje srdce v naprostej dôvere k Otcovi a vyjadriť mu svoje prosby i vďaky. V tejto súvislosti chápme slová: „Keď sa ty chceš modliť, vojdi do svojej komôrky, zatvor za sebou dvere..." (Mt 6,6). To pre nás znamená, že sa máme modliť všade, kdekoľvek a vo všetkých životných potrebách. Ježiš je nám v tom najkrajším príkladom. Jeho modlitba, rozhovor s Otcom predstavuje pre nás nesmierne bohatstvo, z ktorého môžeme neustále čerpať. Mnohí pred nami sa o tomto presvedčili vo vlastnom živote a nikdy to neoľutovali, práve naopak, modlitba ich dvíhala a priťahovala viac ku vzoru modlitby - Ježišovi Kristovi.
13.11. 1983 Svätý Otec Ján Pavol II. vyhlásil Máriu Bauardi za blahoslavenú. Liturgia sa konala v troch rečiach: arabskej, gréckej, latinskej. V homílii zameranej na život modlitby novej blahoslavenej Svätý Otec povedal: "Arabskú rodinu Bauardi z malej dedinky neďaleko Nazareta navštevovalo nešťastie za nešťastím. Narodilo sa dvanásť detí a všetkých dvanásť krátko po narodení zomrelo. Zúfalí rodičia - gréckokatolíci putujú do Betlehema s modlitbou: Aspoň jedno zdravé dieťa. Stalo sa. Dieťa dostane meno Mária a o dva roky umierajú obaja rodičia. Mária sa dostane ku príbuzným do Alexandrie. Ako 13-ročnú ju chcú podľa tamojšieho zvyku zasnúbiť. Stáva sa čosi neočakávané. Dievča nesúhlasí. Už v tomto veku sa chce zasvätiť Bohu. Keď nepomáhajú tresty, musí ísť na prevýchovu do moslimskej rodiny. Nasledujú ďalšie tresty, pretože nechce prijať vieru domácich. Po mnohých dobrodružstvách sa dostane ako slúžka do Francúzska a v krátkom čase sa stáva sestrou Máriou Od ukrižovaného Ježiša. Svoj život naplní láskou a hlavne modlitbou. Žije v Indii, Španielsku a nakoniec v Betleheme. Umiera v službe lásky, keď prináša robotníkom vodu na stavbu. Tam dôjde k úrazu a na jeho následky 26.8.1878 zomiera. Mala iba 33 rokov." Svoj príhovor Sv. Otec zakončil modlitbou ku nej, žene modlitby, Márii Od ukrižovaného Ježiša, podobne ako Ježiš vo večeradle: "Prosím za nich. Prosím a modlím sa za mier celého sveta, za jednotu, za pokoj ľudských sŕdc a vyznanie viery. "
Primitívna žena z rozprávania profesora nám hovorí: "Modlitbu chápme ako záležitosť srdca", to znamená, že nezáleží na vzdelaní, postavení, veku, ale na láske, ktorú opätujeme v každom čase nášmu Bohu. Amen.