Meditácia na 31.05.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Štvrtok 8. týždňa v Cezročnom období | Mk 10, 46 - 52
Keď Ježiš so svojimi učeníkmi a s veľkým zástupom odchádzal z Jericha, pri ceste sedel slepý Bartimej, Timejov syn, a žobral. Keď počul, že je to Ježiš Nazaretský, začal kričať: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!" Mnohí ho okríkali, aby mlčal; ale on ešte väčšmi kričal: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!" Ježiš zastal a povedal: „Zavolajte ho!" Zavolali slepca a vraveli mu: „Neboj sa! Vstaň, volá ťa!" On odhodil plášť, vyskočil a šiel k Ježišovi. Ježiš mu povedal: „Čo chceš, aby som ti urobil?" Slepec mu odpovedal: „Rabboni, aby som videl!" A Ježiš mu povedal: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila!" A hneď videl a šiel za ním po ceste.
Pane, otvor nám oči!
Plakal. Neboli to slzy bolesti, ako by sa na prvý pohľad zdalo, lebo veľa trpel. Plakal od radosti. Po chvíli povedal: "Som spokojný. Roky som nebol takto spokojný." Potom sa pomaly rozhovoril. Spomínal na dobrých rodičov. Na mladosť, keď bol miništrantom. Spomínal i na príchod zo základnej vojenskej služby, keď nastal zlom. Sám nevie prečo, čo ho k tomu skutočne viedlo. Vzdor dokázať, že je už dosť starý na to, aby si život zariadil podľa svojho. Časom, hriechy a prostredie, v ktorom žil, tlak proti Bohu a všetkému, čo bolo spojené s Bohom, Cirkvou, urobili svoje.
"Nikdy som neútočil proti Bohu," pokračoval, "ale som ani o neho nestál. Odsunul som ho na vedľajšiu koľaj. Prešli roky, prišla choroba. Zo začiatku prišli ma pozrieť z pracoviska priatelia, ale časom stratili o mňa záujem. Viem, majú svoje povinnosti, starosti, úlohy. Veľmi som uvažoval, premýšľal, mal som strach, až som nakoniec odkázal pre kňaza. Mal som hrozný pocit viny voči Bohu. Zradil som ho, roky nepotreboval - a teraz ho chcem? Cítil som, že on nie je taký ako ja. On nezabudol a dnes som šťastný, že som sa mohol s ním stretnúť."
Plakal. Chápal mnoho. Obaja sme sa presvedčili o slovách Pána Ježiša z evanjelia, že aj dnes platia jeho slová, ktoré povedal slepému Bartimejovi: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila!" (Mk 10,52).
Život každého z nás sa podobá ceste, na ktorú sme povolaní od večnosti samým Bohom. Keď kráčame svojou cestou života, môže sa stať, že si začneme namýšľať, že život je len našou vecou, záležitosťou nášho šťastia, preto odložíme Boha, preč s Cirkvou.
Toto evanjelium nám chce však čosi pripomenúť - Boh rešpektuje dar slobody, ktorý nám dal, nechá nás ísť aj proti nemu, alebo i bez neho. Ale z času na čas nám vstúpi do cesty. Rôznym spôsobom a vtedy, hoci sa tomu bránime, priečime, cítime jeho veľkosť a prítomnosť vo svojom živote. Tak ako to je aj v prípade slepca z dnešného evanjelia.
Sv. Marek majstrovským spôsobom opisuje zázraky Pána Ježiša. Vykresľuje ich tak zvláštne, a tak do detailov, akoby nás chcel upozorniť na to, že čo Ježiš povedal, je pravda, a nepodlieha žiadnej diskusii. Podľa Marka, zázrak nie je len akýmsi znakom, ale je to pravdivá prítomnosť milosrdného Boha v živote človeka. Pozrime sa na opis zázraku uzdravenia slepého pri bráne Jericha. Marek na jednej strane chce presvedčiť tvrdohlavých a falošných farizejov, že zbytočná je ich kritika, ktorú venujú učeniu Pána Ježiša, lebo on svoje učenie potvrdzuje svojimi zázrakmi, a na druhej strane chce všetkým dokázať, že Ježiš je očakávaným Mesiášom a skutočným Synom Božím. Vo svojich argumentoch je svätý Marek veľmi dôsledný a jednoznačný.
V čom je toto evanjelium pre nás poučením? Predovšetkým chce nám doširoka otvoriť oči, aby sme sa objektívne pozerali na slepotu viery v živote človeka. Človek postihnutý slepotou veľmi trpí. Nevidí svet okolo seba, nevidí tváre tých, ktorých miluje a tých, čo milujú jeho, nemôže mať zážitok z krásnej jesennej prírody a stále je odkázaný na pomoc druhých. V takomto stave môže dôjsť k depresii a časom aj k psychickému zlomeniu.
V takejto situácii bol i Bartimej, syn Timejov, slepý žobrák od brány v Jerichu. Pohŕdavo na neho pozeral zástup ľudí, čo prechádzal okolo neho. Možno tí zbožnejší, čo boli pod vplyvom Starého zákona, povedali: "Zhrešil si, tak trp!" On sám vedel, že sa neprehrešil, vedel, že jeho slepota nie je trest, ale dopustenie Božie. On počul, že z jeho utrpenia mu môže pomôcť jedine Ježiš, Syn Dávidov, skutočný Mesiáš. Preto prosí tohto Mesiáša o pomoc. S veľkou vierou, ale rovnako s veľkou a neobyčajnou nádejou volá ku Kristovi: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!" (Mk 10,47)
Nevieme, odkiaľ tento slepec z Jericha vedel, že Ježiš je očakávaným Mesiášom. Možno, že poznal proroctvá Starého zákona, možno už počul o zázrakoch. Toto všetko by bolo málo. Najvážnejšie je to, že uveril v moc Ježiša Krista konať zázraky. A to stačilo, aby pán Ježiš zareagoval na jeho prosbu. Pán Ježiš mu vracia zrak a zároveň vysvetľuje prečo: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila!" (Mk 10,52).
Z toho vidíme, že Pán Ježiš od nás nechce veľa, vyžaduje iba to, aby sme mu uverili. Vidíme, že Pán Ježiš uzdravil slepca a pritom nebral na zreteľ to ľudské, nebral ohľad na ľudí. Pre neho dostačujúcou príčinou bola jeho viera. Ježišovi treba uveriť a zveriť seba samého. K Ježišovi sa máme stále obracať s modlitbou: Verím, Pane, pomôž mojej nevere!
Ježiš, keď uzdravil chorého, otvoril mu oči. V týchto slovách sa ukazuje veľmi dôležitá náuka. Predovšetkým otvoril mu oči - telesné uzdravenie od slepoty. A tak sa mohol vrátiť medzi zdravých ľudí. Dovtedy sedával pri ceste (por. Mk 10,46) a vlastne, akoby ani nebol živý. Bolo to čakanie na smrť. Aj nečinné sedenie môže byť hrozným utrpením. Ježiš ho pozbavil tohto utrpenia.
Často sa i my podobáme tomuto slepému. Naplnení melanchóliou, sklamaní životom „sedíme pri ceste" a vylučujeme sa zo života. A tu k nám prichádza Ježiš a hovorí: Vstaň, pozbieraj sa a znova začni žiť! Staň sa novonarodeným človekom! Uver vo mňa!
Sme pripravení k takému štartu? Dôverujme celkom Ježišovi a zaiste sa zmení hodnota nášho života. Ježiš i dnes otvára oči mnohým duchovne slepým ľuďom. Ozdravuje im duševný zrak a veci vidia po novom. Ak otvoril oči Šavlovi pri bráne Damasku, keď išiel prenasledovať kresťanov a urobil z neho veľkého Pavla, apoštola národov.
Tak otvoril oči Augustínovi, ktorý neskoršie napíše: "Neskoro som si ťa zamiloval, láska tak stará a stále nová."
Tak otvoril oči Ernestovi Psicharimu, vnukovi veľkého Renana, ktorý na pustatine v Sahare prežil pieskovú búrku. Keď prešla, zvolal svojich vojakov a povedal: "Verím, že je Boh, verím v neho!" - Potom pricestoval do Paríža a dal sa pokrstiť.
Aj dnes Ježiš otvára oči mnohým ľuďom, ktorí trpeli duševnou slepotou a po oslnení Ježišovou pravdou vracajú sa k nemu.
Wilhelm Busch vo svojej knihe Jesus unser Schicksal píše o zaujímavej udalosti, ktorá sa stala na prednáške v Porúri.
Prednášateľ dokazoval, že Boh nejestvuje. Sála bola preplnená. Mnohí si v duchu opakovali:
- Výborne! Boh neexistuje! To je senzačné! Môžem si robiť, čo chcem!
Po prednáške predsedajúci vyhlásil:
- Teraz bude diskusia, kto chce niečo povedať, nech sa prihlási.
Ale nikto nemal odvahu. Mnohí si mysleli: Takému učenému človekovi sa nemôžem postaviť na odpor. Všetci prítomní tlieskali. A predsa, vzadu sa hlásila babička v čiernom čepčeku. Predsedajúci ju zbadal:
- Babička, chcete niečo povedať?
- áno, chcela by som.
- Tak to potom musíte prísť sem, na pódium.
- Ale áno, už idem.
Babička prišla pomaly k rečníckemu pultu a začala.
- Pán rečník, hovorili ste dve hodiny o svojej nevere. Dovoľte mi, aby som hovorila päť minút o svojej viere: Keď som bola mladá, môjho muža zastihlo v bani nešťastie. Priviezli ho mŕtveho. Zostala som sama s troma maličkými deťmi. Vtedy sociálna pomoc ešte nebola. V našom dome nastala veľmi zlá finančná situácia. Iste by som si bola zúfala, keby som nemala vieru v Boha. Modlila som sa: Otče môj nebeský, ty vidíš moju situáciu. Daj mi sily, aby som to vydržala. Buď ty otcom mojich detí.
Boh mi bol jedinou posilou. Lenže, to nie je to hlavné, čo som chcela povedať. Dôležitejšie je to, že Boh nás tak miluje, že keď zomrieme, dá nám večne žiť. Budeme žiť spolu s manželom a deťmi v láske večného Boha.
Pán rečník, taká som šťastná, že mám vieru v Boha. A pýtam sa vás? Čo vám prináša vaša nevera?
Tu rečník vstal, poklepal starej žene po pleci a povedal:
- Och, nie, takej starej žene predsa nechceme brať vieru. Pre starých ľudí je viera celkom dobrá.
Babička sa postavila na odpor:
- Nie, takto si na mňa neprídete! To, čo som vám vyrozprávala, stalo sa, keď som bola ešte mladá. V mojej mladosti ma zachránila viera v Boha. Ale vy mi odpovedzte na otázku, ktorú som vám položila!
Rečník sa dostal do rozpakov... Bolo mu zaiste tak, ako známemu filozofovi Nietszechovi, ktorý po odmietnutí Boha zvolal: "Mám ešte dajaký cieľ? Mám ešte prístav, do ktorého by mohla smerovať moja lodička? Mám ešte priaznivý vietor do plachiet? Kde je môj domov? Hľadám ho, a nenachádzam ho. Ó, večná prázdnota!"
Ak chcem prežiť návrat ako slepý pri bráne Jericha, musím sa priblížiť k Ježišovi. Treba si nájsť čas a vedieť sa k nemu postaviť, nakontaktovať sa na neho.
Dnes by sme to mohli najlepšie spraviť v modlitbe: "Pane, pri dnešnej svätej omši ťa prosím ako slepý Bartimej. Osvieť ma svojím svetlom milostí, svojou láskou. Uzdrav moju ľahostajnosť a povrchnosť vo viere. Odpusť moje previnenia, hriechy, aby som pocítil to, čo mi najviac chýba, a to: tvoje priateľstvo, istotu, že môj život tu na zemi má zmysel, ba čo viac, že Ty si jediná istota, že za všetko dobré dostanem odmenu vo večnosti v tvojej prítomnosti. Amen."