Meditácia na 05.06.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Utorok 9. týždňa v Cezročnom období | Mk 12, 13 - 17
K Ježišovi poslali niekoľko farizejov a herodiánov, aby ho podchytili v reči. Tí prišli a povedali mu: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a neberieš ohľad na nikoho, nehľadíš na osobu človeka, ale podľa pravdy učíš Božej ceste. Slobodno platiť cisárovi daň, či nie? Máme platiť, či nemáme?" Ale on poznal ich prefíkanosť a povedal im: „Čo ma pokúšate?! Prineste mi denár, nech sa naň pozriem!" A oni priniesli. Spýtal sa ich: „Čí je tento obraz a nápis?" Oni mu odpovedali: „Cisárov." A Ježiš im povedal: „Čo je cisárovo, dávajte cisárovi, a čo je Božie, Bohu." I obdivovali ho.
Vedieť rozlíšiť
V našej spoločnosti sa dnes môžeme stretnúť aj s takýmto dialógom: Muž sa vráti z kostola domov a vraví žene: "Vieš, koho som dnes videl v kostole? Tvojho šéfa. Bol s celou rodinou." Žena prekvapene odpovie: "To nie je možné. Veď sa správa horšie ako neveriaci človek. Mal by si počuť jeho slová..."
Keby to bol len zriedkavý prípad, mohli by sme ho považovať za akúsi iróniu. Ale žiaľ, takéto a podobné prípady sa stávajú v našich podmienkach často, a preto vrhajú nepekný tieň na všetkých veriacich. Mnoho ľudí sa v súkromí považuje za veriacich, ale na verejnosti vystupujú ako praktickí ateisti. A k tomu ich vedie zlý postup spoločnosti, ktorá sa ešte nenaučila hodnoť podľa toho, čo vieš, čo dokážeš a čo si schopný urobiť, ale často hodnotí falošným merítkom. Čo hovorí Ježiš v evanjeliu?
Slová Pána Ježiša: „Čo je cisárovo, dávajte cisárovi, a čo je Božie, Bohu" (Mk 12,17) treba správne pochopiť a vyhnúť sa prekrúcaniu hodnôt, uvedomiť si niečo viac, niečo hodnotnejšie a krajšie.
Liturgické čítania hovoria, že Boh je Pánom všetkého, teda i človeka. Preto človek je povinný dať Bohu to, čo mu patrí. Človek si musí uvedomiť: kto ho stvoril, prečo vlastne je tu na zemi a kde smeruje jeho život. V živej i neživej prírode po pozornom skúmaní môžeme vidieť, že všetko je orientované na čosi, čo dáva poriadok, harmóniu, zmysel a cieľ. A človek by si toto nemal všimnúť?
Preto v evanjeliu Pán Ježiš si vyslovene žiada, aby človek dal Bohu to, čo mu patrí. Vidíme to aj v ťažkej situácii, keď za Ježišom prichádzajú farizeji s nečestným postojom. Chceli Ježiša podchytiť v reči, a tak ho aj odstaviť. Nič nové pod slnkom, že sa o to pokúšajú nečestným spôsobom, keď ho naoko chvália: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a neberieš ohľad na nikoho, nehľadíš na osobu človeka, ale podľa pravdy učíš o Božej ceste. Slobodno platiť cisárovi daň, či nie? Máme platiť, či nemáme?" (Mk 12,14). Oni si povedali: Ak povie, že treba platiť, tak poštvú na neho ľudí, ktorí ťažko znášali rímsku nadvládu, a tak ho ľud odstaví. Ak by však povedal, že netreba platiť, v tom prípade ho obžalujú u cisára ako buriča proti vrchnosti.
Vieme, že plán im nevyšiel, pretože Ježiš je Boh a dáva im zvláštnu odpoveď. Pýta si peniaz. Keď mu ukážu daňový peniaz, pýta sa: „Čí je tento obraz a nápis?" (Mk 12,16). A keď mu odpovedia, že cisárov, tak im vyhlási: „Čo je cisárovo, dávajte cisárovi, a čo je Božie, Bohu" (Mk 12,17). Ježiš im takto dal patrične najavo, že sa nechce nijako politicky zaťažiť. Dostáva sa im poučenia, že človek žijúci na zemi, musí dať cisárovi, čo mu patrí, a to sa neprotiví vôli Božej.
Evanjelium nám hovorí o vážnej veci, ktorej sa nemôžeme nijako vyhnúť. Všetci si musíme uvedomiť, že Boh je skutočne Pánom neba i zeme, a preto podľa toho si máme zriadiť aj svoj život. Je pravdou, že dnes je veľa takých, ktorí by sa radi zbavili Boha, a preto každú myšlienku na Boha zamietajú. Toto však vidíme v celých dejinách vykúpenia. Všetci nepriatelia Boha sú ako poľný kvet. Odkvitli a niet ich. Boh však je tu dnes tak ako včera a bude i zajtra, aj keby sme ho zapreli. Boh je presa Pán vekov!
Pán Ježiš i Cirkev rešpektujú našu vôľu. Preto Cirkev vždy zastáva voči spravodlivej vrchnosti čestný postoj. Cirkev si však háji svoje princípy vyššieho duchovného významu. Musíme si však uvedomiť, že nesmieme sa dať na nesprávnu cestu za falošnou pravdou, egoizmom, pretože toto by hraničilo so zapretím viery.
Preto zvlášť si musíme uvedomiť Kristove slová pri výchove detí a vedení mládeže. Nesmieme zanedbávať jej správnu výchovu, pretože potom musíme očakávať tragické následky, o čom sa môžeme poučiť i z minulosti. Dvojtvárnosť mnohých kresťanov ospravedlňovaná dobou, okolnosťami a podobne, vedie deti do stavu, že už v detstve začínajú s neverou. Dieťa povie pred spolužiakmi, že ono už nepôjde na náboženstvo, lebo by sa nedostalo na školu - a to povedala mama. Alebo keď rodičia pred deťmi hovoria, že oni si sviatosti zadovážia tam a tam, aj bez toho, aby si museli plniť svoje náboženské povinnosti. Tým sa rodičia dostávajú do situácie, že si odrezávajú konár, na ktorom stoja. Rodičia svojím nesprávnym postojom najviac ateizujú svoje deti. Nerozumný postoj, prenáhlené konanie, hoci sa tým skrýva viac úspechu tu na zemi, ale zároveň sejú ten najväčší kúkoľ nevery. Preto nie internát, nie vojenská služba, nie priatelia, ale často my sami sme si príčinou, že niekto odskočí.
Pousilujme sa dať Bohu, čo je Božie, cisárovi cisárovo a zistíme, že môžeme nájsť radosť v živote tu na zemi a najmä spokojné svedomie, že sme si splnili aj svoje poslanie. Príslovie hovorí: „Každému len to, čo mu patrí", a nech to tak platí aj v oblasti viery.
Áno, doba je zlá, ale tá doba - to sme my! Keby bolo menej závisti, nenávisti, ohovárania, sledovania a bolo viacej lásky, hlbšie chápanej viery, nestretli by sme sa s dialógom z úvodu - "videl som tvojho šéfa v kostole", pretože to hovoria zákony, to dá zdravý rozum, že tam, kde sa čosi dobré bráni, zakazuje, tam sa nedá hovoriť o pravde a tam musíme počítať i s tragickými následkami. Amen.