Meditácia na 12.06.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Utorok 10. týždňa v Cezročnom období | Mt 5,13 -16
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali. Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach."
Vážne upozornenie
Prednedávnom som sa rozprával s jedným mojím známym. Je to veľmi dobrý a znášanlivý veriaci. Sťažoval sa, že pracuje v kolektíve, ktorý sa riadi pochybnou morálkou, ale on by chcel pre tento kolektív čosi urobiť. Chcel by kolegom ukázať svetlo, chcel by ozdraviť ich zmýšľanie, názory a skutky. Jedným slovom, chcel by vniesť ducha Evanjelia do prostredia, v ktorom pracuje. Veľa nad tým rozmýšľal, ale bojí sa začať, aby sa ostatní od neho neodvrátili a aby nepovedali, že je príliš múdry a moralizuje. Náš brat pozná aj slová evanjelia, ktorými sa nám Ježiš prihovára: „Vy ste svetlo sveta... Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach" (Mt 5,14-16). Ale tu sa mu zasa vynára ďalšia ťažkosť. Pýta sa: Ja mám byť svetlom sveta? Ja mám svietiť iným? Veď som len obyčajný človek. Nebolo by domýšľavosťou, že ja svietim druhým? Neviedlo by to k pýche? K čomu vlastne nás tu Ježiš navádza?
Odpoveď na tento problém nám pomôže dať jeden celkom bežný úkaz z prírody. Predstavme si, že niekedy večer kráčame s deťmi po ulici. Odrazu sa spomedzi mrakov vynorí žiarivý svit mesiaca. Deti vykríknu: "Ocko, mama, pozrite, ako mesiac svieti!" My dospelí im s celkom čistým svedomím prikývneme a ideme ďalej. Ale je to pravda? Naozaj mesiac svieti? Všetci vieme, že mesiac vôbec nesvieti. On len odráža slnečné lúče a my ich prijímame ako vlastné svetlo mesiaca. Podobne je to aj s nami, kresťanmi. Ak máme svietiť iným, nesvietime svojím svetlom, ale tým, ktoré prijímame od Krista. Teda Kristovým svetlom svietime. Toto vedomie nás uchráni od pýchy a namyslenosti. Ľudia, ktorí uvidia svetlo nášho jednania a našich skutkov, po čase pochopia, že to nie je naše vlastné svetlo, ale svetlo Božie, v lúčoch ktorého kráčame. Myslím, že každému človeku je svit mesiaca v jeho skromnosti sympatický a nikto mu nezazlieva, že nesvieti vlastným svetlom.
Podobne je to aj s nami. Aj nás si ľudia obľúbia ešte väčšmi, keď zistia, že máme také isté slabosti ako ostatní, ale dokážeme ich prekonávať Kristovou silou a silou jeho svetla. Teda to, čo nás drží nad hladinou, nie sú naše schopnosti, ale priazeň Božia, ktorú používame a o ktorú sa svojím životom usilujeme. Všimnime si ešte raz Ježišovo odporúčanie. Ježiš nám nehovorí: Hovorte o svojom svetle, odkiaľ ho máte, ale doporučuje nám predovšetkým konať a svojimi skutkami svedčiť o svetle, ktorého sa nám dostáva. Kto takto bude postupovať, pre toho sa stanú bezprostrednými obavy, že by ho iní obvinili z moralizovania, alebo vyvyšovania. Svetlo evanjelia nám ukazuje aj to, ako začať. Všimnime si Ježiša, koľkokrát vo svojom živote začína rozhovor s neznámym človekom slovami: „Odpúšťajú sa ti hriechy" (Lk 5,23). On - Boh odpúšťa. A odpúšťa aj v poslednej hodine svojho pozemského života tým, ktorí sa ho chcú zbaviť a vysmievajú sa mu ešte aj pod krížom. A pozrime sa aj na Ježišovho námestníka, pápeža Jána Pavla II. On ako najvyšší reprezentant Kristovej Cirkvi a verný nositeľ Kristovho svetla zostupuje do väzenia k človekovi, ktorý sa pokúsil o jeho smrť a odpúšťa mu. My tiež najviac a najhlbšie môžeme zapôsobiť na iných vo svojom okolí tým, že budeme odpúšťať bez ohľadu na to, aké krivdy alebo poníženia, sme museli zniesť.
Niekto však povie: "Ale odkiaľ brať silu? Ja by som sa rád pomeril so svojím hnevníkom, ale bojím sa s ním stretnúť, aby som mu znova niečo nepovedal. Preto ho radšej obídem." Svätý Otec Ján Pavol II. vo Frossardovej knihe Rozhovory s Jánom Pavlom II. odpovedal na to asi takto: "Silu pre každodenné povinnosti máme čerpať predovšetkým z modlitby. Nedá sa povedať, koľko sa máme modliť, no všetky naše záujmy musia vyrastať z modlitby, akoby zo svojej duchovnej pôdy. Vrstva tejto pôdy nemôže byť príliš tenká a plytká. Vnútorná skúsenosť nám umožní rozoznať, ako utvárať túto pôdu zo dňa na deň, aby jej bolo dosť, aby sme mohli dokázať previesť všetky svoje rozhodnutia."
Bratia a sestry, ak aj my cítime, že by sme mohli niečo pozitívne urobiť pre svojich blízkych a pre svoj kolektív, v ktorom dennodenne pracujeme, nebojme sa stať svetlom Kristovým. Na usmernenie života iných nepotrebujeme učené teologické debaty, ale jednoduché skutky. Skutky živené modlitbou a vychádzajúce z úprimného srdca. Amen.