Meditácia na 12.07.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Štvrtok 14. týždňa v Cezročnom období | Mt 10, 7 - 15
Ježiš povedal svojim apoštolom: „Choďte a hlásajte: ‚Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.` Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte. Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte. Neberte si do opaskov ani zlato ani striebro ani peniaze; ani kapsu na cestu si neberte ani dvoje šiat ani obuv ani palicu, lebo robotník si zaslúži svoj pokrm. Keď prídete do niektorého mesta alebo dediny, vypytujte sa, kto je vás tam hoden. Tam potom ostaňte, kým nepôjdete ďalej. Keď vojdete do domu, pozdravte ho! Ak ten dom bude toho hoden, nech naň zostúpi váš pokoj; ale ak toho hoden nebude, nech sa váš pokoj vráti k vám. A keby vás niekto neprijal, ani vaše slová nevypočul, z takého domu alebo aj mesta odíďte a straste si prach z nôh. Veru, hovorím vám: Krajine Sodomčanov a Gomorčanov bude v deň súdu ľahšie ako takému mestu."
Ohlasujme Božiu pravdu
Zmysel toho, čo sme počuli v dnešnom evanjeliu, je aj pre nás asi toto: Aj nás posiela Pán hlásať jeho pravdu. Aj pre nás platia slová, že k tomu nič zvláštneho nepotrebujeme.
To platí pre všetkých, nielen pre kňazov. Vieru, ktorú sme dostali, sme povinní odovzdávať ďalej. Nič by nám nepomohlo, keby sme sa chceli vyhovárať ako Amos v Starom zákone, on je pastier, a nie prorok, ani syn proroka. Odpoveď na volanie Boha; žiť a hlásať Evanjelium, nebolo vždy bez váhania. Niektorí sa vyhovárali, alebo utekali pred ťarchou poslania. A odpoveď tých, ku ktorým boli proroci poslaní? Bol to výsmech, nepochopenie. Takto to skúsili apoštoli s Ježišovým posolstvom, tak to skusujú kňazi, kresťanskí rodičia a laici. Jeden z vás namieta: Nebolo by lepšie, keby sám Boh zjavil každému bezprostredne, keby neposielal ako svojich poslov ľudí s chybami a nedostatkami? Veď tí iba zatieňujú jeho posolstvo.
Veľkou ťarchou v živote proroka, kňaza i apoštola je vedomie vlastnej nedokonalosti a stála obava, či ľudia neodmietnu Božie posolstvo pre ľudské nedostatky a chyby. Aj kňaz je len človek, padne z ľudskej slabosti, ale aká je odozva u tých, ktorým chcel len dobro? Veriaci sa z neho smejú, hádžu mu polená pod nohy, roznášajú jeho chyby, ale nájde sa aj malé percento dobrých, verných, ktorí sa ho zastanú a modlitbou pomôžu mu povstať. Na tento strach z pádu je Božia odpoveď stále tá istá: „Choďte a hlásajte: Priblížilo sa nebeské kráľovstvo..." (Mt 10,7).
Boh chce zachrániť ľud, ale chce ho zachrániť spoločne ako jedno spoločenstvo. Boh nám ponúka spoluprácu na diele spásy, spoluprácu s jeho milosťou a spoluprácu medzi nami navzájom. Veľká radosť vykúpenia je v tom, že sme vykúpení spoločne. A všetkých nás posiela, aby sme hlásali svetu jeho posolstvo. Všetci veriaci sú poslaní Kristom hlásať Evanjelium, každý svojím spôsobom.
Osobitnou črtou poslania je spoločenstvo. Pán posiela svojich po dvoch a posiela ich do domov, aby tam prinášali pokoj. Rodinný apoštolát je prvotriednou cestou Cirkvi. Vás, rodičia, Pán posiela po dvoch do vašich rodín, aby ste roznášali jeho pokoj, pozdrav a požehnanie: "Pokoj tomuto domu!" Toto hovorte najprv pre svoj dom a pre svoju rodinu. Takto by ste mali pozdraviť svoj nový byt, svoj nový dom, svoju domácnosť dnes po sv. omši i každý deň. A tento dar pokoja roznášajte aj susedom a známym rodinám. Pri návšteve nečakajú od vás veľké dary. Najkrajším darom pri návšteve sú milé slová prežiarené pokojom, ktorý svet dať nemôže.
Nielen veľkí kazatelia sa zaslúžili o rozšírenie viery, ale všetci tí, ktorí uverili a žili podľa nej. Úspech kazateľa nespočíva v tom, ako nádherne povie svoju kázeň, ale v tom, čo si odnesieš, čo necháš vniknúť do svojho srdca.
Abrahám Sancta Clára píše v jednej svojej knihe o žene, ktorá slúžila svojmu mužovi ako spovedné zrkadlo. On namiesto spytovania svedomia dal žene zaucho a tá mu okamžite vypočítala všetky jeho hriechy a nedostatky.
Nespomínam to preto, aby to niekto takto robil, ale niečo na tom je. Naše chyby vidia najlepšie tí, čo sú proti nám. Iste sa stalo, že ste počúvali od človeka, ktorý je proti náboženstvu, čím to odôvodňuje. Obvykle tým, že nežijeme podľa toho, čo vyznávame.
Či môže niekto z nášho chovania vybadať, že naše náboženstvo je náboženstvom lásky a odpúšťania, keď držíme hnevy celé generácie, keď sme schopní obrátiť sa biede chrbtom bez toho, aby sme pomohli radou, pomocou, dobrým slovom, útechou alebo otvorením peňaženky? Ako má svet uveriť, že kresťanstvo hlása lásku k nepriateľom, keď mnohokrát nemáme lásku ani k najbližším? Ako má neveriaci poznať veľkosť a vznešenosť i moc nášho Boha, keď máme takú malú úctu k nemu? Veď kedy nás počujú vyslovovať jeho meno? Nie je to najčastejšie v hneve a v rozčúlení?
V knihe Chuť žiť autor prirovnáva ľudstvo dnešného sveta ku skupinke turistov na ceste do hôr. Po istej dobe výstupu sa začnú prejavovať tri skupinky ľudí. Tí prví ľutujú, že sa vôbec vybrali na túto vychádzku. Hovoria, že to nestojí za námahu, riziko. Vracajú sa späť. Tá druhá skupina ničoho neľutuje. Naopak, sú radi, že je pekné počasie, že príroda je prežiarená slnkom. Ale po čase si kladú aj oni otázku. Prečo ísť ešte vyššie? Načo až atam na tie končiare? Tu je práve pekný trávnik, pekný výhľad, ľahnime si, rozbaľme si zásoby a budeme vychutnávať celú tú krásu okolia a prírody. Tretia skupinka - opravdiví alpinisti! Sú to ľudia, ktorých neodradia prekážky, únava, páľava, smäd. Sú zapálení, chcú zdolať vrchol, chcú sa sami prekonať.
Tieto tri skupinky môžeme vidieť všade na svete. Najsmutnejšia je tá prvá. V nej sú ľudia znechutení, otrávení životom - pesimisti. Sú unavení a bez iskry nadšenia, bez motívu žiť. Hovoria si: Stojí život za toľko námah?
Do druhej skupinky patria ľudia, ktorí sa majú k životu. Dokážu pracovať, namáhať sa, idú vpred, ale len po určitý obzor, ktorý nesiaha ďalej ako život tu na zemi. Usadia sa na zemi, len aby mali pohodlie, od každého pokoj, žijú sami pre seba.
Do tej tretej skupiny by mal patriť každý kresťan. Ak patrí niekam inam, len nie do tejto skupiny, je pre Cirkev bremenom.
Ježiš Kristus nám zažiaril najvyšším vrcholom ľudskej lásky, krásy i dokonalosti. Na tento vrchol chce pritiahnuť všetkých ľudí. Cesta je však strmá a namáhavá, ale i náročná. Horolezci si na obtiažny výstup berú so sebou len to najpotrebnejšie. Minimum vecí, žiadne kilo navyše. Všetko zbytočné je len prekážkou. Ťahá to potom dole. A tu je tá hlavná myšlienka evanjelia. Ježiš posiela svojich apoštolov do sveta a hovorí im, čo si majú brať na cestu. Nič, len palicu. Majú si zobrať so sebou len to najpotrebnejšie. Je isté, že keď sa človek vydá na cestu s ťažkým vakom na chrbte, musí sa rozhodnúť: Buď vrchol dosiahne a vzdá sa vaku, alebo sa ho nevzdá a nedosiahne vrchol. Tak je to aj v živote kresťana katolíka.
Na jednej univerzite v Indii sa raz pýtal profesor, či nie je niekto z prítomných katolíkom. Keď sa prihlásil jeden poslucháč, pýtal sa ho, či je to naozaj pravda, že katolíci veria v prítomnosť Boha v kúsku chleba. Keď to poslucháč potvrdil, profesor sa ho ďalej spýtal, či to verí aj on. Poslucháč čakal výsmech, ale potvrdil to. Hrdinsky povedal, že verí. A bol veľmi prekvapený, keď dostal otázku, ako často prijíma svojho Boha. Odpovedal: "Raz do roka." Profesor pokýval nechápavo hlavou a hovorí: "Ale keby som to ja dokázal veriť, iste by som takú úžasnú výsadu používal ako často by sa mi len dalo."
Keby tu stál teraz medzi nami ten profesor, aká by bola jeho reakcia po dnešnej sv. omši? Začal by strácať aj to málo viery, čo si ťažko nadobudol, keby videl, aký malý záujem majú kresťania o stretnutie sa s Bohom v Eucharistii.
Či môže byť vyznávačom a hlásateľom radostnej zvesti človek večne zachmúrený, podráždený, nervózny? Svet potrebuje vidieť kresťanov so žiarivým pohľadom. Najlepšími hlásateľmi nie sú ani tak učení kazatelia, ako tí, ktorých slová a pohľady sú ako žiarivé a teplé slnečné lúče. Amen.