Meditácia na 18.07.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Streda 15. týždňa v Cezročnom období | Mt 11, 25 - 27
Ježiš povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo.
Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť."
Pochopme povzbudenie Pána Ježiša
Ak by sme mali ľudí rozdeliť na dve skupiny, tak by sme mohli hovoriť o veriacich a neveriacich. Jedni verejne útočia, majú moc, všetko môžu a druhí zasa i napriek rôznym ťažkostiam veria. Možno ste si aj vy položili otázku: Prečo niekto verí, a niekto nie?
Po správnom pohľade na tento problém môžeme konštatovať, že učenie Pána Ježiša prijímajú a zachovávajú „maličkí", o ktorých hovorí v evanjeliu sám Pán Ježiš: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým" (Mt 12,25).
„Maličkými" v tejto terminológii sú tí, ktorí sa dokážu skloniť pred Bohom a dokážu zároveň natiahnuť svoje prázdne ruky, zatiaľ čo „múdri a rozumní", čiže ľudia, ktorí si zakladajú len na svojej šikovnosti, nedokážu sa dopracovať ku viere, pretože sú zamilovaní sami do seba. Jednému bráni kariéra, inému sláva, moc, postavenie, pretože sú zamilovaní do svojej vedeckej pravdy, metódy, systému. Nesmieme sa však domnievať, že Pán Boh dáva možnosť poznať jeho zjavenie len neučeným, jednoduchým ľuďom, prípadne duševne zaostalým. Musíme si uvedomiť, že viera nie je závislá na inteligenčnom kvociente, ale na prístupe k pravde.
Skutočná inteligencia, na rozdiel od zdanlivej, čím viac vie, tým viac uznáva nedostatočnosť svojho poznania. Vieme, že nejeden vedec, ktorého meno vyslovujeme dnes s úctou, ktorý niečo priniesol pre svet, bol nielen vedcom, odborníkom, špecialistom, ale bol aj hlboko veriacim človekom. Spomeňme si na Louisa Pasteura, ktorý povedal: "Pretože som mnoho študoval a premýšľal, mám vieru ako bretonský sedliak. Keby som bol premýšľal a študoval ešte viac, mal by som vieru ako bretonská sedliačka." Boli časy, keď učitelia odhovárali rodičov, aby svoje deti neprihlasovali na náboženstvo. Môžeme povedať, že k nevere neprivádza štúdium, inteligencia, veda, ale naopak, je to pýcha. Chodil do kostola. Spravil si popri zamestnaní školu - a už mu stúpla pýcha do hlavy, dostal strach o miesto, a zaprel Boha.
Veda ešte nikoho nepriviedla ku skutočnej nevere, ale naopak. Ten, kto veľa poznal, skláňa svoju hlavu pred Bohom, ktorý toto všetko nielen stvoril, ale aj riadi. Opakom pýchy je pokora. K viere prichádza len pokorný človek so svojou prostotou, jednoduchosťou, ale i vedec so svojou láskou k vede cez svoje vedomosti. Pre vzrast svojej viery môžeme urobiť veľa, a to tým, že budeme nielen seriózne študovať, ale predovšetkým milovať Pána Boha. Preto dobrý kresťan sa má snažiť nielen o to, aby bol svätý, aby sa chránil hriechu, ale aby čo najviac poznal, naučil sa, rozvinul svoje nadanie, schopnosti, zručnosť.
Príslovie hovorí: „Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva svoju milosť". Poznám profesora, ktorý sa teší úcte tak u veriacich, ako aj u neveriacich a nebojí sa vyznať svoju vieru. Poznám tiež človeka, ktorý za miesto majstra v podniku zapredal Boha a bráni i svojej rodine a pritom vyhlasuje, že verí. Aká je to viera? Modlime sa často a pravidelne k Duchu Svätému o jeho dary. Prosme často Boha o posilu a vytrvalosť vo viere.
Otázka viery a nevery je v našom prostredí často nesprávne chápaná, vysvetľovaná a uskutočňovaná. Ako to priznáva i náš štát, že aj keď hovoríme, že je u nás náboženská sloboda, máme ešte veľa nedostatkov, a to práve tam, kde by vôbec nemuseli byť. Amen.