Meditácia na 24.07.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Utorok 16. týždňa v Cezročnom období | Mt 12, 46 - 50
Kým Ježiš hovoril zástupom, vonku stála jeho matka a bratia a chceli sa s ním rozprávať. Ktosi mu povedal: „Vonku stojí tvoja matka a tvoji bratia a chcú sa s tebou rozprávať." On však odvetil tomu, čo mu to vravel: „Kto je moja matka a kto sú moji bratia?" Vystrel ruku nad svojich učeníkov a povedal: „Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestra i matka."
Opravdivá rodina
Iste sa už aj vám stalo, že ste niečo potrebovali, pýtali si a vedeli ste, že to majú, že je to v ich silách zohnať a zaobstarať, ale neboli ste ich známi, a tak ste odišli bez úspechu, pomoci. Hovorievame, že hneď ide všetko ináč, ak má človek hore na úrade strýca... inými slovami: Bez protekcie sa nikam nedostaneš. A dnes pridajme: Ani do neba!
V evanjeliu sme počuli, ako sa domáhala stretnutia s Ježišom jeho matka spolu s apoštolmi, bratrancami a sesternicami. Totiž v reči, ktorou hovoril Pán Ježiš a jeho súčasníci, nepoznal sa rozdiel v slovách medzi bratom a bratrancom. Tak by sa nám na prvý pohľad mohlo zdať, že Panna Mária mala viac detí a Pán Ježiš mohol mať i brata, i sestru. Takéto mylné chápanie tejto časti evanjelia majú ešte i dnes mnohé cirkvi a sekty, pretože nepoznajú alebo nechcú poznať pravý zmysel a obsah týchto slov. Ale to nie je podstatná vec tohto úryvku. Pán Ježiš nám tu veľmi vysoko vyzdvihuje duchovné príbuzenstvo nad telesným príbuzenstvom.
Tí, ktorí počúvajú Ježišove slová, sú s ním a s ostatnými členmi tejto rodiny v úžasnom vzťahu, a to ako s vlastnou matkou, otcom, bratom alebo sestrou. Že náš záväzok s týmto duchovným spoločenstvom je silnejší než s pokrvným, to nám dáva vedome aj svojím príkladom. Keď Ježiš na púti v Jeruzaleme, nechá svojich rodičov, neskoršie opustí matku a zdržuje sa v spoločnosti tých, ktorí ho chcú počúvať. Keď ho pri ohlasovaní Evanjelia vyrušia príbuzní, nechá ich čakať. Osobitne zdôrazňuje prednosť duchovného príbuzenstva týmito slovami: „Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestra i matka" (Mt 12,50).
My pokrstení sme na tom dobre. Máme v nebesiach Otca. Ježiš Kristus nám totiž získal tento rodinný vzťah, keď nás v Duchu Svätom prijal za svojich bratov. Škoda však, že si to hriechom tak rušíme. Hriechom sa totiž staviame proti a zbavujeme sa práva synovstva, prestávame byť deťmi, bratmi, sestrami i matkami. Čo však podniknúť vtedy, keď sa nám to z ľudskej slabosti stane? Máme urobiť hneď nápravu, len čo je to možné.
Spomeňte si na vojnu. Mnohí z vás ju zažili, iní to videli aspoň vo filme. Keď robili v dome prehliadku, prezreli celý dom; od strechy až po pivnicu, nazreli do skríň, pod posteľ i do postele. Nič neuniklo pozornému zraku hľadajúcich. Takúto dôkladnú prehliadku svojej duše by mal podniknúť každý jeden kresťan katolík. Áno, aj ten, ktorý každý mesiac pristupuje ku sviatosti zmierenia.
Prichádzate sem, drahí bratia a sestry, a často sa cítite viac chorí duševne ako telesne. Drží vás strach, cítite napätie, nespokojnosť so sebou a so svojím svedomím. Najradšej by ste to všetko vygumovali a začali odznova. Áno, začnite. Máte možnosť a dostatok voľného času, aby ste previedli dôkladnú revíziu svojho duchovného života. Veď chcete byť šťastní. Ale ako sa chcete cítiť príjemne, keď nie ste rodina s Ježišom?
Priprav sa a zmier sa s Bohom! Často si ešte zadychčaný a kňaz musí čakať až sa vydýchaš a potom pokračuješ. Ale tu nejde o kňaza, ten počká, ale ide o tých, ktorí tiež čakajú, ale predovšetkým ide o teba... Keď nie si pripravený, hovoríš len akoby z platne, ktorá v spovedelnici znie tridsať či štyridsať rokov. Nie. Pred dobrou svätou spoveďou obohranú platňu rozlám, veď ťa to už ani samého nebaví počúvať a skús sa započúvať do inej, novej, ktorá ti bude hrať po dobrej a úprimnej modlitbe pred sviatosťou zmierenia. Potom sa zamysli. Zober si na pomoc duchovného zrkadlo, ktoré má každá modlitebná knižka a skúmaj svoje priateľstvo, tvoj rodinný, duchovný vzťah k Ježišovi. Pravdaže, nedá sa to rýchlo. Každá významná vec potrebuje na svoju realizáciu čas.
Spoveď je pre kresťana katolíka po upadnutí do hriechu najdôležitejšia. To znamená, že ten, čo si chce vykonať dobrú svätú spoveď, musí si nájsť čas a miesto, kde nebude nikým a ničím rušený. Podľa toho, odkedy nebol na spovedi, musí primerane venovať tomu aj čas. Keď si človek denne nespytuje svedomie, keď svojmu svedomiu nevenuje pozornosť, musí vynaložiť viac úsilia, pomaly si prebrať svoj život, priateľstvá, známosti a postoje. Takto sa môže pripraviť i ten, kto nebol dlhé roky na spovedi a dnes má možnosť.
Nikto sa nemôže vyhovárať pred spravodlivým Sudcom, že tu, kde sa nachádza, sa mu o tom nepovedalo. A možno Ježiš ťa posiela práve sem, aby si u nás dnes, teraz, začal nový život. Ten opravdivý, nadprirodzený. Doma sa hanbíš, máš strach, že ťa niekto uvidí, nemáš plnú dôveru ku kňazovi, je to tvoj priateľ a ty si hriešnik. Neváhaj! Ježiš čaká! Ale aj ty, brat a sestra, ktorí prichádzate aj každý týždeň na svätú spoveď, aj pre teba platia slová: „Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestra i matka" (Mt 12,50).
Aj ty musíš občas venovať svojej spovedi-sviatosti zmierenia viac času. Porovnaj obdobia, či sa zlepšuješ v jednotlivých hriechoch, či povoľuješ. Či u teba nastáva opravdivá náprava, alebo upadáš do samoľúbosti. Navonok sa zdáš lepší i sám si to hovoríš, ale v duši si horší, nenapreduješ, ale klesáš. Zastav sa! Škoda by bolo nechať to nádherné priateľstvo s Ježišom. Za túto sviatosť sa musíme oduševniť všetci. Neuspokojovať sa, že to s tebou vyzerá dobre, že chodíš pravidelne ku sviatosti zmierenia. Je to sviatosť, ktorá z mŕtvej duše robí živú dušu. Dušu, ktorá a páči tomu Ježišovi, ktorý žehnal maličké deti.
V istom talianskom meste žil mladý muž. Nepoznal zábranu hriechu. Všetko mu bolo dovolené. Ničoho sa nebál, ani Boha, ani svojho vlastného svedomia. Raz prechádzal okolo nového kostola. Napadlo ho, aby ta vošiel a pozrel si to umelecké dielo, ktoré tam prednedávnom inštalovali. Bol to obraz, ktorý predstavoval Dávida ponoreného do bolesti po spáchanom hriechu a prelieval horké slzy. Pri ňom stál anjel so zlatou čašou v ruke a zbieral tieto slzy ľútosti, aby to podal Najvyššiemu ako vzácny dar. Pod obrazom bol výrok sv. Augustína: „Dávid zhrešil raz, a plakal stále. Ty hrešíš stále, a neplačeš nikdy." Tento obraz, ale hlavne tento nápis sa hlboko dotkol mladého muža. "Je to pravda," vravel si. "Hreším stále. Kopím hriechy na hriechy a doposiaľ som nevylial ani slzu nad mojimi hriechmi a poblúdeniami. Či to môže ísť takto ďalej?" Padol na kolená a začal oplakávať minulé hriechy svojho života. Vzchopil sa a stal sa Ježišovým duchovným bratom.
Tento príbeh sa nemusí odohrať len v talianskom meste, ale Ježiš môže zaúčinkovať i tu, v tomto kostolíku. Protekciu potrebuješ a ja ti ju teraz ponúkam. A ponúkajú ti pomoc viacerí. Naša nebeská Matka je prvá. Tá prosí za každého jedného z nás. Ona chce, aby si bola, bol bratom a sestrou jej Syna. Veru, ani do neba, ak ty nechceš alebo nemieniš zanechať doterajší život, sa nedostaneš. Amen.