Meditácia na 28.07.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Sobota 16. týždňa v Cezročnom období | Mt 13, 24 - 30
Ježiš predniesol zástupom aj iné podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá človekovi, ktorý zasial na svojej roli dobré semeno. Ale kým ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ, prisial medzi pšenicu kúkoľ a odišiel. Keď vyrástlo steblo a vyháňalo do klasu, ukázal sa aj kúkoľ. K hospodárovi prišli sluhovia a povedali mu: ‚Pane, nezasial si na svojej roli dobré semeno? Kde sa teda vzal kúkoľ?` On im vravel: ‚To urobil nepriateľ.` Sluhovia mu povedali: ‚Chceš, aby sme šli a vyzbierali ho?` On odpovedal: ‚Nie, lebo pri zbieraní kúkoľa by ste mohli vytrhnúť aj pšenicu. Nechajte oboje rásť až do žatvy. V čase žatvy poviem žencom: pozbierajte najprv kúkoľ a poviažte ho do snopov na spálenie, ale pšenicu zhromaždite do mojej stodoly.`"
Osobný príklad je vážna vec
Je sobota ráno. Nasadáme do auta. Pred nami je skoro sto kilometrov dlhá cesta cez hory a doliny. Ideme hľadať opustených, ktorí žijú bez viery. Ako nás prijmú? Spoznajú nás? Je tomu už niekoľko desiatok rokov, čo odišli ďaleko od veriacich. Ako žijú? Bývajú naproti sebe. Len štyri kroky sú dvere od dverí. Muž má ešte manželku. Deti už dávno odišli z domu. Klopeme, ale nik neodpovedá. Za dverami počuť slabý lomoz. Otvárame dvere. Nastalo ticho. Otvárame druhé. Je to spálňa. Dve postele, na stene obraz s nápisom: Keď pôjdeš cez vodu, budem s tebou. Ideme ďalej. Kuchyňa a v nej stojí prihrbená, vycivená postava ženy. Je obrátená chrbtom, nevidí nás, nepočuje, na pozdrav neodpovedá. Dotknem sa jej pleca, pootočí sa. Má doširoka roztvorené oči a jedinú otázku:
- Čo tu chcete?
- Hľadáme vás.
- Ja vás nepoznám, - odpovie.
- Ale ja vás poznám z fotografie.
Je veľmi zostarnutá na tele i duchu. Je tu bolesť, stonanie. Je tu blízke iba stonanie a zúfalstvo. Všetka dôvera v Boha sa vysypala z mysle ako zrno z deravého vreca. Tie dve myslia iba na to, ktorá z nich skôr zomrie. Chcelo sa nám plakať nad takým bohatstvom biedy. Odchádzame smutní s jednou prosbou: "Pane, nedaj, aby sme sa odlúčili od teba." (Prameň, Živé slová 1/1987, str. 4).
Celý týždeň sme počúvali podobenstvo o rozsievačovi. Hoci rozsieval všade a v hojnom počte, nie všetko sa ujalo, a nie všetko prinieslo rovnakú úrodu. Mnohokrát to dopadne ak ako s tými, ktorých sme si pred chvíľou predstavili. Boli plní energie, plní viery, plní lásky, ale aj plní nádeje. Nestarali sa o vieru a dovolili, aby bola pošliapaná vlastným nezáujmom. Možno, že im vieru vytrhli aj iní. Možno. Podobenstvo o kúkoli je akoby pokračovaním evanjelia z tohto týždňa.
Veľkým lánom poľa posiatym dobrou pšenicou je Kristova Cirkev. Od samého začiatku to bola Cirkev hriešnikov a svätcov. Do mora pohanstva zasievali Kristovi učeníci Božie slovo. Vzklíčilo a rástlo, ale nevyničilo kúkoľ. Naopak, vždy hrozí, že kúkoľ udusí dobrú siatinu. Preto v dobách, keď kresťanstvo malo moc, povstali horlivci, ktorí sa rozhodli, že kúkoľ vyničia, ale výsledok nebol najlepší. Zničené pole.
Preto Ježiš múdro hovorí: "Počkajte! Boh je Pánom času."
Kráľovstvo Božie je niečo celkom iné ako pšeničné pole. Ježiš hovorí o trpezlivosti a o veľkej dobrote Boha voči ľuďom. Vždy nová a nová šanca, príležitosť. A preto mali by sme sa lepšie pozrieť každý sám do seba. Lebo tým lánom, poľom s dobrou pšenicou je i každá ľudská duša. Hoci veľmi radi a veľmi rýchlo zbadáme kúkoľ u toho druhého, chceme byť úprimní ku sebe a pozrieť sa na pole vlastnej duše. Koľko dobrých slov a dobre mienených rád sme už počuli, koľko upozornení a výstrah na našu adresu. A to znamená, že nerastie na poli našej vlastnej duši len čistá, tá najlepšia pšenica. To znamená i to, že človek sa môže polepšiť. Má možnosť sám odstrániť kúkoľ z duše a nahradiť ho dobrými klasmi. Preto Ježiš doporučuje trpezlivosť. Každému necháva čas. Náš čas - to je náš celý život. Keď príde žatva, vtedy príde definitívny koniec a tam sa už nič nebude môcť opraviť, zmeniť. Tam sa už bude len triediť do stodoly Božej, alebo do ohňa.
Ak cítime, že naša duša je dobrou roľou, mali by to pocítiť aj naši spolublížni. Mali by sme byť dobrou čítankou pre toho druhého, aby sa podľa nej mohol bezpečne riadiť. Ak sa cítime, že sme dobrou pšenicou v Cirkvi na veľkej Božej roli, potom máme cítiť aj povinnosť, aby sa na nás povzbudzovali iní, možno aj tí najbližší a boli tiež plnými a dobrými klasmi.
Pred rokmi mnohé dievčatá sa rozhodli pre rehoľný život. Mnohé z nich úprimne berú svoje povolanie, hoci dnes žijú mimo kláštorov. Jedna z nich má starého dedka, ktorý ako on tvrdil, pre pohoršenie nejakého kňaza, od svadby nebol na spovedi ani v kostole. Ani staroba, ani choroba ho nepritiahla k Bohu. Svoje svedomie si vždy ospravedlňoval spomínaným kňazom. Ale tento dedko mal aj iný obraz - život svojej neterky, ktorá ho sem-tam navštívila. A tak sa dedko pomaly, ale isto menil, a nakoniec mal iba jednu podmienku. "Dám sa do poriadku, ale nie u svojho domáceho kňaza, lebo sa hanbím." Keď mu zavolali kňaza, ktorého videl prvýkrát, jeho prvé slová boli asi tieto: "Nikto ma nestrašil, ale vyprovokoval ma život mojej neterky. Prečo by som i ja nemohol patriť Pánu Bohu, keď ona - mladá a vzdelaná, mu patrí."
Tu sa krásne ukazuje Božia trpezlivosť, ktorá dáva človeku každý nový deň ako novú šancu a príležitosť byť dobrou pšenicou na veľkej roli Cirkvi.
Pokúsme sa toto evanjelium aplikovať nie na toho druhého, ale na seba samého, lebo hoci nechceme byť egoistami, že chceme spásu len pre seba, ale predsa by nám malo záležať najprv na svojom spasení a až potom, určite svojím príkladom, svojím životom pomôžeme aj druhým, ktorí možno čakajú na náš príklad a pomoc. Amen.