Meditácia na 04.08.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Sobota 17. týždňa v Cezročnom období | Mt 14, 1 - 12
V tom čase tetrarcha Herodes počul o Ježišovi a hovoril svojim dvoranom: „To je Ján Krstiteľ. Vstal z mŕtvych, a preto v ňom pôsobí zázračná moc." Herodes totiž Jána chytil, sputnal ho a vrhol do väzenia pre Herodiadu, manželku svojho brata Filipa, lebo mu Ján hovoril: „Nesmieš s ňou žiť!" A chcel ho zabiť, bál sa však ľudu, lebo ho pokladali za proroka. No v deň Herodesových narodenín tancovala dcéra Herodiady v kruhu hostí a Herodesovi sa tak zapáčila, že jej pod prísahou sľúbil dať všetko, čo si bude žiadať. Ona na návod svojej matky povedala: „Daj mi tu na mise hlavu Jána Krstiteľa." Kráľ sa zarmútil, ale pre prísahu a kvôli spolustolujúcim rozkázal, aby jej ju dali. A tak dal Jána vo väzení sťať. I priniesli na mise jeho hlavu, odovzdali ju dievčaťu a ono ju zanieslo svojej matke.
Tu prišli jeho učeníci, vzali jeho telo a pochovali ho; potom išli a oznámili to Ježišovi.
Výčitky svedomia
Reči, reči, reči... Toľko sa ich napočúvame! Niekedy sme z nich doslova znechutení. Prechádzame sa po ulici a vidíme samé lákadla do obchodov. Nápis za nápisom, obraz za obrazom... Mieša sa nám v mysli hudba, lebo všade hrá iný štýl. Sadneme do auta s úmyslom konečne odísť domov, do kľudu a pokoja. A len čo si sadneme do auta, pustíme si rádio. Prídeme domov a hneď si sadáme pred televízor. Všade reč..., stále máme potrebu niečo resp. niekoho počúvať. Ale ako počúvať? Len čo sa viac nad tými rečami zamýšľame, zisťujeme, že sú prázdne. Samé sľuby, krásne vízie, reklamy... ale realita tej podávanej, sľubovanej krásy chýba.
„No v deň Herodesových narodenín tancovala dcéra Herodiady v kruhu hostí a Herodesovi sa tak zapáčila, že jej pod prísahou sľúbil dať všetko, čo si bude žiadať" (Mt 14,6). Aj Herodes začína rečniť práve vtedy, keď by mal byť radšej ticho. Dáva svoje slovo, dáva sľub a to dokonca pod prísahou, aj keď nevie, na akú vec sa vôbec využije. Keď sa so slovami zahrávame, najčastejšie to nedopadne dobre. Herodes keď počul o Kristovi, hneď mal na pamäti Jána Krstiteľa. Tu sa nám ukazuje, ako je silno spätá naša minulosť s prítomnosťou. Naše minulé, možno už aj dávno zabudnuté udalosti zo života, sa nám ukážu pri pohľade na Ježiša Krista a jeho lásku.
Dávajme si veľký pozor na to, čo púšťame z našich úst. Každé vyslovené slovo má svoju váhu a silu. Buďme v reči opatrní, aby sme neboli usvedčení zo svojich vlastných slov! A to nie niekým iným, ale sebou samým.
Keď sa nám niekedy stane, že sa pozabudneme a narozprávame toho viac ako bolo treba, aj vtedy buďme ľuďmi na mieste. Nič neodkladajme, a ak sme niekoho urazili, ohovorili, osočili, alebo ak sme si z niekoho robili posmech, ospravedlňme sa. Očistime si svoje prostredie, v ktorom žijeme tým, že si očistime svoje vlastné reči. Vždy prehodnoťme to, čo ideme povedať, ale rovnako aj spätne to, čo sme povedali. Lebo náš úmysel môže vyznieť niekedy rovnako ako Herodesov - `chcel odmeniť a zabil`.
Žime tak, aby sme mohli spolu so žalmistom povedať: „Moje ústa hovoria múdrosť a moje srdce uvažuje o tom, čo je rozumné. K prísloviam ucho nakláňam..." (Ž 49,4-5). Amen.