Meditácia na 06.08.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Premenenie Pána | Mk 9, 2 - 10
Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána a len ich vyviedol na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil. Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil. A zjavil sa im Eliáš s Mojžišom a rozprávali sa s Ježišom. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Rabbi, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi." Lebo nevedel, čo povedať; takí boli preľaknutí. Tu sa utvoril oblak a zahalil ich. A z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho." A sotva sa rozhliadli, nevideli pri sebe nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, prikázal im, aby o tom, čo videli, nehovorili nikomu, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych. Oni si toto slovo zapamätali a jeden druhého sa vypytovali, čo znamená „vstať z mŕtvych".
Ježiš chce premeniť aj Teba
Kňaz na koncoročnom vyhodnotení vyčítal veriacim, že prestávajú žiť sviatostný život. Klesol počet pokrstených detí, počet kúpených hostí, sobášov, naopak stúpol počet rozvodov, alkoholikov, samovrážd. Kňaz po skončení hodnotenia dostal v rozhovoroch s veriacimi aj odpoveď typu: „...taká je predsa doba."
Aká je vlastne `tá doba`? Či doba tvorí človeka, alebo človek tvorí dobu? Je určite pravdou, že spoločnosť má veľký vplyv na rozvoj osobnosti človeka, ale určite človek je ten, kto tvorí túto spoločnosť, veď je jej stavebnou bunkou.
Dnešné Božie slovo sa nezaoberá riešením doby, ale poukazuje na to, čo Boh môže vykonať, keď mu to človek dovolí. Boh sa zjavuje ako ten, ktorý miluje. Hovorí z neba pred svedkami, ktorými sú apoštoli o Ježišovi: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho" (Mk 9,7).
Hovorí to preto, aby sme upriamili pozornosť na Ježiša v každej dobe, v akejkoľvek situácii a svoje slová už nikdy neodvolal. Počúvaj Ježiša a budeš sa mať dobre. Ježiš ťa chce voviesť do tohto slávneho spoločenstva s Otcom.
Po prisľúbení, že niektorí uvidia jeho slávu a Petrovom vyznaní, že Ježiš je očakávaný Mesiáš, berie trojicu milovaných učeníkov na horu, kde sa zvyčajne chodieva modliť. Hora je miestom modlitby, stretnutia s Bohom. V tomto spoločenstve odkryje svoju slávu, ktorú mu dal Otec a ktorý sám vydáva o ňom svedectvo.
Židia mu vyčítali, že nie je Mesiáš, lebo nemá aspoň dvoch svedkov, ktorí by to potvrdili . Na hore však apoštoli vidia aj týchto dvoch svedkov, ktorí to potvrdzujú. Sú nimi tí najväčší v židovskej histórii, Mojžiš a Eliáš, pretože sa dostali k Bohu najbližšie. Obidvaja uvideli Pánovu slávu, keď boli ponorení do jeho prítomnosti už za svojho života na zemi. Nestačilo im poznať len prejavy Božej moci, jeho existenciu, starostlivosť o ľud, oni chceli poznať podstatu Boha, chceli vidieť jeho slávu - vstúpiť do hlbšiemu vzťahu s ním.
Tu na hore sa rozprávajú s Ježišom; a apoštoli vidiac Slnko Spravodlivosti - svojho Pána, padnú tvárou na zem, čo bol typický úkon človeka pred Bohom, ktorý je svätý.
Peter neskôr vo svojom liste píše, že bol očitým svedkom tejto udalosti - svedkom atmosféry velebenia, v ktorej Otec prehovoril svedectvo o milovanom Synovi, podobne ako to urobil aj pri krste v Jordáne.
Ježiš bol zmenený pred očami apoštolov, aby ukázal, že je Pravdou, že všetko čo hovorí, je pravda. Teda aj slová o tom, že je Mesiáš - Syn Boha a zároveň Syn človeka, ktorý musí trpieť a zomrieť za hriechy celého sveta, sú pravdivé. A pravdivé sú aj slová o jeho zmŕtvychvstaní a príprave príbytku pre tých, ktorí ho príjmu do svojho života ako Pána a Spasiteľa. Zjavil im svoju slávu, aby bola posilnená ich viera v neho. Viera, ktorá je vzácnejšia ako zlato, dôležitejšia ako videnia a zázraky, dôležitejšia ako intelektuálne poznanie. Viera Abraháma, ktorý veril, že Boh má moc vzkriesiť milovaného syna Izáka, po ktorom sa malo volať jeho potomstvo. On bol ochotný ho obetovať napriek tomu, že nevidel a nerozumel, prečo to chce od neho Pán. Túto vieru, ktorá je odpoveďou na Božiu lásku, hľadá Boh v našich životoch.
My možno v živote nikdy nezažijeme špeciálny prejav Božej moci, tak ako ho zažila trojica apoštolov na hore premenenia, ale môžeme prežívať to, k čomu sú pozvaní všetci apoštoli, všetci učeníci - všetci tí, ktorí uverili Pánovým slovám. Milovať Boha celou svojou bytosťou a zároveň žiť lásku samotného Boha. Čo viac by sme mali chcieť? Čo viac by sme mohli chcieť?
Úvahy typu: Čo by som dal za to, aby som ho uvidel sa premeniť... Ľahko sa im uverilo, keď videli Eliáša a Mojžiša...! ...sú ale tieto úvahy správne? Vieme, že Peter a Jakub aj keď mali tú možnosť, predsa nevystúpili na iný vrch, na ktorý je pozvaný každý učeník. Tým kopcom bol vrch umučenia. A v tejto situácii zlyhali. Boli vyvolení, aby boli s ním. Otázka, ktorú si máme položiť, je otázkou nášho života viery: je moja viera takou, ako bola viera Abraháma, Mojžiša, Eliáša? Verím v Boha za každých okolností, aj keď mu nerozumiem? A čo mám robiť, aby moja viera bola posilnená?
Samotný nebeský Otec nám hovorí, čo máme robiť. Jeho príkaz z neba znie: „Počúvaj Ježiša." To je jeho vôľa pre tvoj život. Otvor svoje ucho pre to, čo on hovorí a ži to! Nestačí len počuť, treba aj konať. Potom nastane iné premenenie, a to je premenenie nás samotných.
To je premena, ktorú môže uskutočniť len Boh, keď mu to dovolíme. On nám dá nové srdce, obnoví našu myseľ, ale len vtedy, keď budeme poslúchať, keď budeme žiť ako deti svojho dobrého Otca. Vtedy nastane skúsenosť premeny Mojžiša, ktorý keď schádzal zo stretnutí s Pánom, bol až tak prežiarený, že si musel zakrývať svoju tvár. Zrazu bol iný ako keď vystupoval na vrch, aby bol s ním.
My máme viac prostriedkov ako Mojžiš. Ježiš nám zanechal seba samého v Eucharistii a tu môžeme uplatniť svoju vieru. Zostáva nám len viera, že to, čo Ježiš povedal, je pravda. Povedal, že je to jeho telo a krv, inými slovami, že je to `on sám`. Aké náročné pre našu myseľ...?!
Ten najväčší zázrak jeho lásky k človeku je Eucharistia. Je to on sám, ktorý sa dáva za život sveta, dáva sa tebe, aby si ho prijal. Nedá sa to pochopiť obmedzeným ľudským rozumom a preto nám Pán ukazuje aj iné znamenia v súvislosti s Eucharistiou, aby upevnil našu vieru, že chlieb a víno sa stanú v rukách kňaza skutočným telom a krvou Mesiáša.
V Amsterdame roku 1345 kňaz udelil pomazanie nemocných tamojšiemu mužovi. Tento muž hneď po prijatí eucharistického Krista zvracal a obsluhujúca žena celý obsah toho, čo vyvrátil, hodila na pahrebu do ohňa. Nasledujúce ráno prišla, že znovu zapáli oheň, ale našla horiaci oheň a nad plameňmi sa vznášala hostia. Zavolala kňaza, ktorý v cibóriu hostiu preniesol späť do kostola. Nasledujúce ráno sa situácia zopakovala a kňaz pochopil, že Boh nechce, aby zázrak zostal ukrytý pred verejnosťou. Uskutočnila sa teda slávnostná procesia. Dodnes prichádzajú veriaci z celého Holandska, aby sa poklonili Ježišovi v Eucharistii do Amsterdamu, aby prešli tichou procesiou mestom a neskôr adorovali nášho Spasiteľa.
Čo na tom, kedy a kde sa udalosť udiala. Memento pre nás vo vzťahu k Eucharistii by malo zostať natrvalo uložené. Úcta, česť, oslava Boha...
Ak máme vieru v Eucharistiu, naše chrámy nemôžu zostať prázdne, ale naplnia sa ľuďmi, ktorí vedia, že môžu prijímať samotného Boha, ktorý ich tak miloval, že im dáva seba samého skrze vyvolených kňazov, aby mali život večný, aby prišli tam, kde je on. Nestačí nám dnes vedieť, že Ježiš sa môže premeniť - je nutné, aby sa uskutočnila premena vo mne. Ja mám byť ako Kristus, aby Otec vo mne videl svojho milovaného Syna.
Marta Robinová povedala, že každá duša má byť hostiou a náš život sv. omšou. Dovoľme, aby sa to stalo. Amen.