Meditácia na 07.08.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Utorok 18. týždňa v Cezročnom období | Mt 14, 22 - 36
Len čo Ježiš nasýtil zástupy, rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy. Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám. Loďka bola už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim. Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš. Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: „Mátoha!" A od strachu vykríkli. Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!" Peter mu povedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode." On povedal: „Poď!" Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi. Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!" Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?" A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn!" Preplavili sa na druhý breh a došli do kraja Genezaret. Len čo ho obyvatelia toho kraja spoznali, vyslali poslov do celého okolia. I prinášali k nemu všetkých chorých a prosili ho, aby sa smeli dotknúť aspoň obruby jeho odevu. A všetci, čo sa ho dotkli, ozdraveli.
Sila viery
Na svojich prechádzkach ste sa iste zastavili pred obchodom so starožitnosťami. Je módou zbierať starý nábytok, staré žehličky, taniere, lustre a iné predmety. Po oprave a vyčistení je človek na svoju zbierku hrdý a teší sa z nej.
A preto sa nedivte, keď pán Ježiš Petrovi vyčíta, že zapochyboval. Ktovie, ako to s ním bolo. Veď aj dnes mnohí ľudia pokladajú vieru za vlastníctvo starých, za prežitok doby.
Vieme, že Pán Ježiš nasycoval zástupy chlebom a rybami. Keď sa rozišli, Ježiš odišiel modliť sa na osamelé miesto. Apoštoli nasadli na loďku a podľa Ježišovho pokynu sa odplavili na druhý breh. Nevedeli, kde sa Ježiš utiahol. Tu sa zvečerilo, zotmelo a nastala búrka. Rozbúrené vlny sa dvíhali a malá loďka sa potápala.
Apoštoli sa báli. Boli smelí, ale teraz ostali sami na mori. Ich Majster tu nebol. Nevedeli si poradiť. Naraz zbadali, že ktosi sa k nim približuje a kráča po vlnách. Zľakli sa. Domnievali sa, že je to mátoha, morský prízrak. Báli sa ho viac ako vĺn, vetra, búrky, bleskov,,., ale spoznali Ježišov hlas: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!" (Mt 14,27). Peter sa chcel presvedčiť: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode" (Mt 14,28). Šiel a vlny sa poddávali, a utvorili bezpečný chodník. Keď však vietor silnejšie zavial, zľakol sa. Vlny sa opäť dvíhali a on sa začal topiť. Strácal vieru a zúfalo volal: „Pane, zachráň ma!" (Mt 14,30). „Maloverný, prečo si pochyboval?" (Mt 14,31). A Peter sa zachytil podávanej Ježišovej ruky.
Tak je to s každým, kto by chcel čo len na chvíľu zapochybovať, či naozaj všetka múdrosť, ktorú Ježiš hlása, je pravdivá a či nám pomôže. Viera má veľký vplyv na život. Cirkev hľadá a buduje vzťah medzi vierou v Boha a evanjeliom, medzi skutočným, plným a bohatým životom.
Francúzski biskupi prehlásili: "Najhlbšia príčina všetkých deformácií je v úbohosti viery."
Čo všetko sa dá skryť za slabosť našich úbohých slov! Koľko nevedomosti, strachu, dobrej vôle a nepriznanej úzkosti srdca je v nich utajená. Často sa o viere rozpráva ako o nejakej veci, ktorú máme celú alebo len tak napoly.
Pojem "mať vieru" je nesprávny. Viera nepatrí k tomu, čo máme, ale k tomu, čím sme. Vieru nemám, ale buď som veriacim, alebo neveriacim človekom.
Denne sa stretávame s ľuďmi, ktorí sú navonok krásni, smelí ako Peter apoštol, ale pri najmenšom náraze stávajú sa duševne chorí, strácajú vieru, pochybujú, a napokon predsa prídu k chybnému záveru: že viera je len pre ostatných. Prečo práve ja, ktorý som plný života, by som sa mal obmedzovať, dodržiavať príkazy a nežiť naplno to, čo mi dáva tento život?
Bratia a sestry, nejedna žena je silnejšia ako apoštol Peter. Na pokojnú loďku jej života neraz naráža oveľa silnejšia vlna, búrka. ...a ona sa nepoddá, lebo vie, že viera to je život!
Viera nie je chorobou, ktorú môžeme niekde „chytiť".
Vieru sme nedostali ani do kolísky, ani pri krstiteľnici.
Viera nie je určenou konštrukciou, stavbou, z ktorej keď odstrániš základný kameň, celá sa zrúti.
Viera je život!
Viera je to, čo ťa udrží, čomu patríš, čo ťa chráni.
Viera tebou disponuje.
Viere nemôžeme vymedziť hranice. Preto ju musíme chrániť, stále ju posilňovať, aby rástla, bola vždy živá.
Jedine viera nás oslobodzuje od otroctva, ktoré je často životným údelom neveriacich.
Sestry a bratia, búrky, vlny a blesky prichádzajú aj v našom živote. Často sme z nich nešťastní. Niekedy sa stáva, že i tá najmenšia vlna, ktorá prichádza, aby nás obmyla, aby naša viera ostala čistá, často táto vlna zachytí celého človeka, ktorý pod jej náporom stráca vieru.
Povedzme si úprimne, koľkých takáto búrka oddialila od kostola! Koľkí ostali doma namiesto toho, aby posilnili svoju vieru účasťou na svätej omši. Ale my sa nemusíme pri nich zastavovať. Stačí, ak sa spýtame sami seba: Aká je moja viera? Ako vieme reagovať na všetky nárazy, vlny blesky proti našej viere? Nezostaneme náhodou mlčať, ak sa nadáva na náboženstvo, Cirkev, Sv. Otca? Vieme si svoju vieru vyznať všade, kde sme, alebo ju zatajíme?
Keď nebudeme odolávať všetkým nátlakom, ktoré proti viere sú, náš život nikdy nebude pokojný. Loďka nášho života sa ponesie po rozbúrenom mori a tam sa už nikdy nezachránime. Ak sa odkloníme od Krista, sme stratení! Jedinou našou záchranou je Ježiš Kristus. Ak sa s ním dokážeme celkom spojiť, ak ho dokážeme nazvať svojím bratom a priateľom, podá nám svoju pomocnú ruku. Keby sme sa ale chceli od neho odvrátiť, stratíme sa. Ježiš nás do priateľstva nútiť nebude. Jedine Ježiš nás zachráni na rozbúrenom mori nášho života.
Nemôžeme súhlasiť s tým, že viera je len pre starých. Chceme predsa žiť moderne. A to, čo bolo niekedy staré - nábytok, žehlička, taniere, všetky starožitnosti - je predsa moderné. Tak isto ako aj viera je stále moderná a patrí nenahraditeľne do nášho moderného života. Amen.