Meditácia na 10.08.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Piatok 18. týždňa v Cezročnom období | Jn 10, 22 - 30
V Jeruzaleme boli práve sviatky Posvätenia chrámu. Bola zima. Ježiš sa prechádzal v chráme v Šalamúnovom stĺporadí. Obstúpili ho Židia a hovorili mu: „Dokedy nás chceš držať v neistote?! Ak si Mesiáš, povedz nám to otvorene" Ježiš im odvetil: „Už som vám povedal, a neveríte. Svedčia o mne skutky, ktoré konám v mene svojho Otca, ale vy neveríte, lebo nie ste z mojich oviec. Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou. Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky. Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých a nik ich nemôže Otcovi vytrhnúť z ruky. Ja a Otec sme jedno."
Ježiš je naša istota
Dnes by som sa na úvod opýtal: „Čo vám hovorí slovo istota?“ Ste si istí sami sebou, svojím životným partnerom, životom?.... O tejto otázke by sme mohli pokojne povedať, že je pre mnohých rozhodujúca. Je málo vecí na tejto Zemi, ktoré sú pre nás vedome alebo aj podvedome tak dôležité, ako práve pocit istoty. Je pre nás ľudí veľmi nepríjemné, ak si nie sme istí a to kýmkoľvek alebo čímkoľvek. Dnešné evanjelium nás slovami Židov z chrámového stĺporadia provokuje: „Ak si Mesiáš....“ (Jn 10,24).
Je pre nás Ježiš Mesiáš? Sú jeho skutky pre nás dostatočným svedectvom? Veríme? Naše dni sú plné obrázkov typu – skupina žurnalistov náhlivo nasleduje určitú persónu a kladie jej spýtavé, provokačné, a všelijaké iné otázky. Aj Ježiš v evanjeliu asi v polovici decembra prichádza v stĺporadí chrámu - je sviatok očistenia chrámu a obklopí ho skupina Židov, ktorí mu kladú zásadnú otázku.
Otázku, ktorá je až príliš osobná a provokačná: „Ak si Mesiáš, povedz nám to otvorene.“ Škoda, že v tejto otázke, v tomto zdanlivom hľadaní istoty, bolo až príliš provokácie a tak málo hľadania pravdy.
Ten, ktorého čakal národ storočia, ktorý sa prejavil mnohými skutkami - rečou a mocou, je v chráme svojho Otca takto provokovaný. Ježiš však pokojne odpovedá: „Už som vám povedal a neveríte,... lebo vy nie ste z mojich oviec“ (Jn 10,25). Takže páni z evanjelia nehľadali istotu o Ježišovi, oni hľadali seba. Hlas pastiera nepočuli....
No táto otázka z chrámu už iste prepadla aj nás v našom osobnom živote. Veď pochybnosť je človeku snáď tak blízka, ako túžba po istote. „Miluje ma vôbec Boh? Môže ma spasiť? Vie on vôbec, že ja existujem?“
Nebolo by vôbec dobré, ak by sme tieto otázky nemali, ak by sme o nich hlbšie neuvažovali. Patria k výbave nášho srdca a my ich nesmieme ignorovať. Lebo až naše srdce - až my sami pochopíme a osobne prežijeme skutočnosť Ježišovho mesiášstva, začneme nachádzať tú pravú životnú istotu - Ježiša samého.
Horšie by to bolo, ak by sa na nás vzťahovali slová: „Ale vy neveríte, lebo nie ste z mojich oviec“ (Jn 10,25). Ak by sme sa sami vlastnou slobodou a vôľou chceli postaviť mimo Božiu hru. Každý, kto bol zaľúbený vie, čo je to byť aspoň chvíľu v náručí milovanej osoby. Opustiť túto náruč je ťažké až bolestné. Matka nevie pustiť dieťa zo srdca len tak. Otec vie držať syna zo všetkých síl. A Ježiš so všetkou rozhodnosťou a istotou hovorí: „Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky.“
Áno, Otec nás dal do rúk svojho Syna. Dal nás do rúk najväčšieho odborníka na človeka a ľudské srdce. Nik z nás by nezveril najcennejšieho človeka do rúk, ktorým by nedôveroval. Ježiš a Otec sú jedno. Máme istotu, že Boh si nás v ruke nepohadzuje ako nepríjemný horúci zemiak, ale drží nás s láskou. To je ten bod, na ktorý môžeme pokojne zavesiť svoj život a máme istotu, že sa nikdy neskončí.
Lenže aby sme to dokázali, musíme skrotiť svoju falošnú sebaistotu - musíme nájsť vo svojom živote pokoru povedať: „Môj Pán a môj Boh.“
Prajem Vám, aj sebe v tomto živote, istotu viery v Ježiša, ktorá nás prenesie do večnej istoty spoločenstva s ním. Amen.