Meditácia na 07.09.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Piatok 22. týždňa v Cezročnom období | Lk 5, 33 - 39
Farizeji a zákonníci povedali Ježišovi: „Jánovi učeníci sa často postia a modlia, aj učeníci farizejov, a tvoji jedia a pijú." Ježiš im povedal: „Vari môžete žiadať od svadobných hostí, aby sa postili, kým je ženích s nimi? No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom, v tých dňoch, sa budú postiť." Rozpovedal im aj podobenstvo: „Nik neodtrhne na záplatu z nového odevu a neprišije ju na starý odev, lebo nový by si roztrhal a na starý sa nehodí záplata z nového. A nik nevlieva nové víno do starých mechov, lebo nové víno mechy roztrhne a aj ono vytečie, aj mechy sa zničia. Ale nové víno treba naliať do nových mechov. A nik, kto pije staré, nechce nové, lebo si povie: ‚Staré je lepšie.`"
Vždy verní Bohu
V knihe Svätého písma, ktorú voláme aj Knihou kníh, každý deň môžeme nájsť myšlienku, ktorá je vždy časová. Tak je to i dnes. V dejinách spasenia sa vzťah medzi človekom a Bohom zvykol prirovnať ku vzťahu medzi vzornými manželmi. Bolo to iste preto, lebo u Izraelitov sa kládol na manželský život veľký dôraz. Ich manželstvá sa preto uzatvárali vždy s veľkou slávnosťou. Žiaľ, v prípade vernosti voči Pánu Bohu neraz sa ťažko prehrešili, a preto ich Pán neraz za to prísne karhal. Prorok Ozeáš hovorí o jednom takom spreneverení sa Izraela proti Pánu Bohu. Bolo to vtedy, keď sa v čase kráľa Šalamúna severné kmene odtrhli od Jeruzalema. Preto na Pána Boha postupne zabúdali a klaňali sa rozličným bôžikom, ktorým ďakovali, že ich žehnajú. Prorok Ozeáš prísne napomína národ. A keď sa napokon od modiel odvrátili, Pán ich prijal späť s takou láskou, akou len dobrý manžel prijme svoju manželku. Pán im sľúbil spásu a človek bol za čias Vykupiteľa zasa zjednotený s nebeským Otcom.
V evanjeliu farizeji Ježišovi vyčítali, že jeho učeníci sa nepostia: "Jánovi učeníci sa často postia a modlia, aj učeníci farizejov, a tvoji jedia a pijú" (Lk 5,33).
Mojžiš predpísal Izraelitom postiť sa raz do roka. Farizeji ale nariaďovali časté pôsty. Nerobili to však z lásky k Pánu Bohu, ale len preto, aby ich ľudia obdivovali. Preto im Pán Ježiš odpovedal: „Vari môžete žiadať od svadobných hostí, aby sa postili, kým je ženích s nimi?" (Lk 5,34). Inými slovami: Starý zákon sa teraz končí aj so všetkými našimi falošnými predpismi. S mojou Cirkvou teraz začínam Nový zákon, ktorého základom bude spojenie duše a srdca s nebeským Otcom, a to natoľko, akoby bol s ním zosobášený. Pri takejto vážnej chvíli sa nepostíme a nezarmucujeme, lebo toto zasnúbenie je čas pre veselenie. Prídu však dni, keď im vezmú ženícha a potom v tých dňoch sa budú postiť. Kristus je teda Boží ženích a Cirkev je jeho nevesta.
V skutočnosti však Cirkev - to sme my všetci, a preto svojmu nebeskému ženíchovi dlhujeme akoby manželskú vernosť.
Pri svätom krste sme sa dostali do tak úzkeho spojenia s Pánom Ježišom, akoby sa naša duša bola s Pánom naveky zosobášila. Tým sa vyplnili prorocké slová, v ktorom Pán o svojom ľude predpovedal: „Vtedy si ťa navždy zasnúbim, za pravdu a právo si ťa zasnúbim, za lásku a zľutovanie, zasnúbim si ťa za vernosť, takže poznáš Pána" (Oz 2,21-22).
Ježiš sa v evanjeliu nazýva snúbencom našej duše. A ako snúbenec našej duše chce sa s nami deliť o svoju lásku, so svojím šťastím a pokojom. Od nás, ktorí sme mu zasnúbení, očakáva to isté. Svätý Pavol nalieha, aby sme si živo uvedomili, že medzi Kristom a jeho snúbenicou - Cirkvou je omnoho hlbšie zjednotenie, ako je napríklad medzi manželmi. Toto zjednotenie nie je napísané atramentom, ale je napísané samým Bohom, nie na kamenných tabuliach, ale na telesných tabuliach ľudských sŕdc.
Keď sme boli hriešni, sám Pán sa nad nami zmiloval a vstúpil s nami do tak úzkeho spojenia, čo by nás malo zaväzovať, aby sme žili v pokore hlbokého uznania, v radosti, šťastí a mali by sme sa s nimi deliť aj s našimi blízkymi, s ktorými tvoríme Kristovu nevestu, svätú Cirkev. V tomto ohľade by sme sa mali poučiť z dejín vyvoleného národa. Keď sa Pánu Bohu spreneverili a svoje zásnubné zväzky s ním roztrhli, vždy na to ťažko doplatili. Preto by sme mali žiť vždy tak, aby sme svoju jednotu zasnúbenia s Pánom nikdy neporušili, aby sme teda boli vždy len jeho.
O čom nám ale hovorí náš praktický život? Musíme si priznať, že máme v tomto ohľade mnoho slabostí. Možno navonok sa aj tvárime, že sme svojho Boha a Pána neopustili, ale vo svojom srdci sa klaniame falošným bôžikom. Vo svojej sebaláske sa klaniame sebe, svojim rozkošiam, bohatstvu. V nedeľu ako tak si uctíme Pána, aby sa nepovedalo, ale celý týždeň sa klaniame všetkému, len nie jemu. Nemáme právo odsudzovať ľudí Starého zákona. A to najmä preto, lebo Pán nám dal omnoho viac ako im. Dal nám zjavenia v plnej miere, po ktorom oni len túžili. Pán nám dal svojho Ducha, aby nás viedol, aby nás posväcoval a aby nám dal vzrast v Božej milosti. Dal nám sviatosti, aby nás v nich jeho vzkriesený Syn duševne nasycoval, aby sme na ceste života nehladovali.
Nečudujme sa preto, že za toto všetko Pán od nás očakáva oveľa viac. Očakáva našu neochvejnú vieru, vernosť a úprimnú lásku, aby naše zasnúbenie s ním bolo čo najužšie a naše šťastie najúplnejšie. Pri každej svätej omši chce si náš Pán upevniť svoje zväzky zasnúbenia s nami, so svojou snúbenicou - Cirkvou. Žiada si preto našu plnú oddanosť a vernosť.
Preto si nás sám povolal sem, aby sme sa mu úplne oddali, a to ešte dnes, lebo zajtra už môže byť neskoro. Ak sa teda Pánovi úplne oddáme, aj o nás môže povedať slová evanjelia: „Vari môžete žiadať od svadobných hostí, aby sa postili kým je ženích s nimi?" (Lk 5,34). Zarmucovať sa ale musia, ak ho svojou neverou stratili. Nech je vzkriesené Telo Ježišovo dnes naším slávnostným záväzkom, že sme len jeho - v starostiach i radostiach, aby sme tak boli pripravení na jeho večnú svadobnú hostinu, ktorá sa v nebi s ním nikdy neskončí.
Siahnime preto častejšie po Svätom písme pre naše poučenie! Amen.