Meditácia na 17.09.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Pondelok 24. týždňa v Cezročnom období | Lk 7, 1 - 10
Keď Ježiš skončil všetky svoje slová ľudu, ktorý ho počúval, vošiel do Kafarnauma. Tam mal istý stotník sluhu, ktorého si veľmi cenil, a ten bol na smrť chorý. Keď sa stotník dopočul o Ježišovi, poslal k nemu židovských starších s prosbou, aby prišiel a sluhu mu zachránil. Oni prišli k Ježišovi a naliehavo ho prosili: „Zaslúži si, aby si mu to urobil, lebo miluje náš národ; aj synagógu nám postavil." Ježiš teda išiel s nimi. A keď už nebol ďaleko od domu, stotník poslal k nemu priateľov s odkazom: „Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Preto som sa ani nepokladal za hodného ísť k tebe. Ale povedz slovo a môj sluha ozdravie! Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov. Ak daktorému poviem: ‚Choď!` ide; inému: ‚Poď sem!` tak príde; a svojmu sluhovi: ‚Urob toto!` on to urobí." Keď to Ježiš počul, zadivil sa mu, obrátil sa a zástupom, čo ho sprevádzali, povedal: „Hovorím vám: Takú vieru som nenašiel ani v Izraeli!" A keď sa poslovia vrátili domov, sluhu našli zdravého.
Viera - sila života i staroby
Život človeka sa často prirovnáva k ceste. Je cestou, ktorou každý musí ísť a privedie nás k starobe. Ja viem, dnešná doba veľmi nepraje starým ľuďom. Pred niekoľkými desaťročiami to snáď bolo trochu ináč. Starý človek bol hlavou rodu, ku ktorému sa obracali často o radu. Starý človek požíval vážnosť.
Dnes však starý človek sa dáva trochu viac do úzadia. Preto sú dnes zistené, viac ako kedykoľvek predtým, samovraždy starších ľudí. Prečo? Lebo už na jeho život nikto nemá čas a málokto vie ohodnotiť staršieho človeka. Títo ľudia však niekedy strácajú vo svojom živote to, čo by ich malo podržať. A to je dotyk s Kristom!
Príde čas, keď budeme v celom vesmíre vidieť a našimi zmyslami sa budeme môcť presvedčiť o nádhere Božej skutočnosti - aj tie časy prídu. Pán Ježiš o tom hovorí. Má to v programe, že všetko sa dovŕši v ňom ako skutočnosť veľkého, svetodejinného kráľovstva Božieho. Lenže dovtedy je človek odkázaný na jeden veľký zázrak, ktorého sme schopní, ktorý je v nás, ktorý mi dokáže priblížiť Boha do môjho života. Je to VIERA.
Pre túto cenu viery Pán Ježiš chváli stotníka, ktorý hovorí to známe vyznanie: „Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu" (Lk 7,6). A Pán Ježiš na to reaguje slovami: „Hovorím vám: Takú vieru som nenašiel ani v Izraeli!" (Lk 7,9).
Keď má človek vieru, nie je sám. Vo viere môže cítiť, že je ocenený a docenený Bohom. Cez ňu môže byť človek presvedčený o skutočnosti Boha viac, ako cez iné poznanie. Viera je aký dar v živote človeka, ktorý otvára pred nami nový svet, ktorý je celkom iný, ako dokážeme vnímať našimi zmyslami.
Keď človek má svoj život preteplený a zvrúcnený cez vieru v Boha, nemusí sa báť o svoj koniec. Nemusí sa strachovať, že jeho dni mladosti sa krátia a že sa pomaly stáva starcom alebo starenkou, ktorí už málo vládzu. Taký človek v spojení s Bohom prežíva peknú a hlbokú jednotu. Máme však možnosť: uveriť, alebo neveriť.
Túto možnosť mal aj maliar Vincent van Gogh. Keby sme teraz chceli kúpiť jeho obraz, nie je to možné. Nemáme toľko peňazí! Jeho diela sú dnes nepredajné, také sú vzácne.
Tento človek vo svojom živote veľa prestál. Začal predávať obrazy. to sa mu znepáčilo. Stal sa kazateľom Božieho slova. Prichádza k ľuďom a pomáha im. Pozná, že Boh chce celý svet premeniť a chce ho dosiahnuť až do veľkej nádhery svojho Božieho kráľovstva. Pozná, že tento svet, hoci v ťažkostiach a bolesti sa rodí, ale rodí sa v svet krajší a lepší.
On to vie, ale uniká mu jeden moment. Vincent van Gogh svoj život nepretepľuje vierou. Jeho život nedostáva dotyk s Kristom. Jeho život nie je zvrúcnený vierou a uniká mu dotyk s Bohom. a to poznačuje jeho život.
Vieme si ho predstaviť, ako denne včas ráno vstáva a stále kreslí. Kreslí ceruzkou tváre. Pozerá, chodí po krčmách a stále kreslí. Chce čo najkrajšie kresliť. Potom prechádza na vodové farby. Maľuje krajinky. Neskoršie maľuje olejovými farbami. Zoberie si stojan a plátno pod pazuchu, a odchádza. Ide do prírody, či je slnečné počasie, alebo mráz. Maľuje a maľuje. Maľuje celých 15 rokov. Už má veľkú hŕbu obrazov.
Ale čo je pre neho veľmi skľučujúce? to, že mu nikto ani jeden obraz nekúpil. Prečo sa to stalo? Lebo maľoval iným štýlom, ako bolo dovtedy zvykom. Tento smer sa volá impresionizmus. Jeho farby sú živé, teplé, radostné. Ukazujú, čo sa deje vo vnútri človeka. Maľuje 15 rokov, a nepredá ani jeden obraz. Musí žiť z almužny. Hovorí: "Nikto nekupuje, nikto neoceňuje môj život. Nikoho nemám, kto by mi vedel spríjemniť, pretepliť a viac zvrúcniť môj život. Nemám prečo žiť."
Vo vážnych stresových situáciách mu prebieha živo ako vo filme. Rozmýšľa o tom, čo urobil. Spomína, ako kázal ľuďom o Božích pravdách. Videl, ktorých ľudí mal rád. Cítil, ako ho všetko v živote sklamalo, ako kreslil, a nikto nič nekúpil.
Čo všetko mu prebehlo mysľou, kým si natiahol kohútik a spustil ho! Bol to v krátkosti život jedného umelca - Vincenta van Gogha.
Mohli by sme rozprávať o ďalšom. Spisovateľ Hemingway končí svoj život samovraždou. Básnik Majakovskij tiež...
Ak si človek druhého človeka všíma a ocení ho, vtedy má i silu a odvahu žiť. Ale keď tento človek vidí, že nikto mu nejde v živote v ústrety, nikto si ho nevšíma, vtedy život pre neho nemá cenu.
Keby tak tento maliar vedel prežiť dobrotu z viery a v nej by si uvedomil, že Kristus každé jeho plátno kúpil, a to nielen peniazmi, ale svojou vlastnou krvou! Tak Vincent van Gogh by vedel, že jeho plátno má hodnotu. Vedel by, že Kristus o neho stojí a každá jeho čiarka, ktorá ide na plátno z palety, je záslužnejšia, ako keby niekto kúpil všetky jeho obrazy. Mal by život zvrúcnený a preteplený v radosti.
Ale tento maliar zabil v sebe hlboký zázrak viery. Nepestoval si ho. Zanedbal si to najhlavnejšie, že uveriť v Krista znamená žiť v Bohu! Preto jeho život stratil zmysel. Nedokázal sa tešiť z toho, že Kristus si všíma jeho prácu, život a že Kristovi záleží na tom, ako skončí. Svoj život si zaťažil celkom inými skutočnosťami, len nie vierou. Preto jeho život aj takto končí. Lenže, to sa jedná o maliara.
A čo my? Koľkí starci, starenky a mladí končia samovraždou?! Smrť ich nedokáže odradiť. Najväčšiu ťažkosť vidia v živote, a nie v smrti. Chcú utiecť pred životom.
Istý pán bol úplne ochrnutý. Všetci sa čudovali, ako mohol vyjsť na povalu, postaviť sa na bedňu, zavesiť si povraz a obesiť sa. Utekal pred niečím strašnejším, ako je smrť. Nemal život preteplený, zvrúcnený vierou a láskou, preto nemal v sebe ten veľký zázrak dotyku Boha.
Milí priatelia, Pán Ježiš chce vidieť v našom živote takú vieru, akú mal stotník. V takejto viere sa môžeme blížiť deň čo deň k starobe a smrti. V mojej viere v Ježiša sa blíži moja spása, bez nej zatratenie.
Dnes, keď toto viem, budem prosiť o vo svojom živote o prehĺbenie a rozmnoženie veľkého zázraku viery. Zvolám ku Kristovi:
"Ježišu Kriste, rozmnož v mojom živote vieru, v ktorej sa môžem dotknúť teba. Pomôž mi, Pane, zvrúcniť cez vieru svoj život. Prosím ťa, otepli môj život cez dotyk s tebou. Prosím ťa dnes ako človek, ktorému sa míňajú dni, daj mi viac viery. Daj mi viac toho zázraku, v ktorom by som sa vedel s tebou stretať, a tak získať silu, ktorá nemá páru na zemi." Amen.