Meditácia na 08.10.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Pondelok 27. týždňa v Cezročnom období | Lk 10, 25 - 37
Vystúpil ktorýsi znalec zákona a povedal, aby pokúšal Ježiša: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?"
Ježiš mu vravel: „Čo je napísané v Zákone? Ako tam čítaš?"
On odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!"
Povedal mu: „Správne si odpovedal. Toto rob a budeš žiť!"
Ale on sa chcel ospravedlniť, preto sa opýtal Ježiša: „A kto je môj blížny?"
Ježiš povedal: „Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. Náhodou šiel tou cestou istý kňaz a keď ho uvidel, obišiel ho. Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, išiel ďalej.
No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: ‚Staraj sa oň a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať.`
Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?"
On odpovedal: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo."
A Ježiš mu povedal: „Choď a rob aj ty podobne!"
Kto je môj blížny?
Príslovie hovorí: „Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie". Malé dieťa kladie znova a znova otázky svojim rodičom. Na všetko sa pýta. A my sa tešíme jeho zvedavosti. Žiak či študent tiež neraz dvíha ruku a pýta sa. Učiteľ sa teší, necíti únavu, keď vidí záujem svojich poslucháčov. Dospelý človek tiež si musí z času na čas položiť otázku sám pre seba. Aj to je správne. Hľadá, skúma, chce niečo dokázať.
V dnešnom evanjeliu sme boli svedkami dialógu znalca Zákona, ktorý však pokúšal Ježiša otázkou: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?" (Lk 10,25).
Aj my sa mnohokrát pýtame Pána: Čo máme robiť? Aká je vôľa Božia vzhľadom na nás? Bojíme sa však potom dočkať odpovede. Bojíme sa vypočuť Ježišovu odpoveď, lebo na tú otázku si vieme sami vo svojom vnútri dať odpoveď. Bojíme sa, že by nás zasiahol Kristov imperatív: Správne to robíš, tušíš, cítiš, poznávaš, vidíš, chápeš. Toto rob a budeš žiť!
Znalec Zákona túto otázku dáva Ježišovi, len aby ho podchytil v reči. Ježiš, ale tento problém uvedie na pravú koľaj praktického života. Nenastoľuje diskusiu, ale poukazuje na konkrétny príklad podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi. Takto prinúti zákonníka nešpekulovať, hádať sa v reči. Ježiš mu nehovorí: Toto ti odporúčam, prikazujem, toto si zapamätaj, ale jednoducho povie: „Choď a rob aj ty podobne!" (Lk 10,37).
Pre zákonníka to bola tvrdá reč, lebo Židia nenávideli Samaritánov. Považovali ich za pohanov, a tak sa vytvorila medzi nimi hradba závisti, nenávisti a predsudkov. A Pán Ježiš v tomto podobenstve vyzdvihuje práve Samaritána, ktorý má lepšie srdce než židovský kňaz a levita. Samaritán, dotknutý šľachetným srdcom, prichádza svojmu blížnemu na pomoc, aj keď to vyžaduje z jeho strany obetu.
Odpoveď zákonníka bola jednoduchá a správna, ale denná prax je ťažká.
Láska je jediná a jednoduchá, vždy a všade. Ale aj jej cesty sú rôzne. Začína sa od nášho malého „ja", ale musí viesť vždy z Jeruzalema do Jericha cez priateľstvá, našich príbuzných, cez rôzne prekážky a nástrahy. Musí ísť ďalej, od lámania chleba až po lámanie sa srdcom dobroty, žičlivosti, odpúšťania a obety života. V dnešnom modernom svete nás v tomto nezastúpia ani computery, ani atómová energia, lebo jej pohonná sila je jedine Kristus, Boh, ktorý je Láska. Nejde o heroické skutky lásky, ale o tie obyčajné, každodenné. Posúďme dnešné evanjelium na príklade a zamyslime sa, v ktorej postave vystupujeme my.
Zobudilo nás zvonenie telefónu. Manželka, ktorá ho zdvihla, mi hovorí:
- Pani Lattenbergová má srdcový záchvat. Máš tam hneď ísť.
- Vieš predsa dobre, že auto je v servise. Nech prídu pre mňa.
- Manžel nie je doma, zdržal sa v robote, - ozve sa na druhej strane.
Chorá bývala na samotke ďaleko za dedinou. Cez leto je to prechádzka, ale cez zimu, teraz... Začal som sa obliekať. I ja som cítil svoje choré srdce.
- Zavolaj suseda, nech ma tam zavezie.
Suseda odvetí:
- Teraz, o polnoci? Veď máme právo odpočívať!
- Majú právo a čo ja? Veď aj oni budú raz potrebovať pomoc, na to by nemali zabúdať. Veď ide o život človeka! Tá pani už mala raz infarkt!
- Máš pravdu, možno to uznajú, - odvetí manželka.
Zatiaľ, čo som si šiel vziať kufrík, manželka vytáčala číslo. Nikto však nebral. I Hauserovci sedeli pri televízore, a odmietli. Vraj, chcú si odpočinúť.
Manželka hovorí:
- Čo urobíš? Choď peši na križovatku, snáď ťa niekto zoberie.
Nedôverčivo som si obliekol kabát, baranicu a teplé rukavice a vyšiel som do chumelice.
- Je to moja povinnosť, - posmeľoval som sa.
Od mesta prichádzalo auto. Postavil som sa na okraj cesty a mával som baranicou. Auto prešlo tesne vedľa, šofér pridal a pokračoval smerom, kde som mal namierené aj ja.
- Lotor! – vyšlo mi z úst a ruky mi oťažievali.
Pán Lattenberg si otrepal sneh z klobúka, obúchal čižmy a vytiahol z tašky kľúč. Skôr ako chcel odomknúť, dvere sa otvorili. Uvidel bledú matku. Za ňou sa krčili jeho dvaja chlapci.
- Myslela som si, že je to lekár, - povedala sklamane.
- Lekár, prečo?
- Albíne je zle. Asi zase srdiečko. Telefonovala som mu, ale nepríde hneď, lebo má auto v servise. Jeho žena hovorila, že ide pešo, že niekoho stopne na križovatke.
Pán Lattenberg sa zarazil. Predstavil si v duchu zavalitú postavu s kufríkom, ako máva baranicou. Ale prečo by si mal dať zašpiniť auto?
Tak to bol on? Hovoríte, že čaká na križovatke?
- Ty si ho videl? Prečo si ho nezobral do auta? Prečo?!
Tvár matky sa zmenila:
- Ty sebec! Dobre vieš, že aj on má choré srdce a musí ísť pomaly. Nepríde! A tvoja žena zomrie! Bože môj!
- Neplač, idem pre neho. Už bežím...
Otočil sa, ale zarazil ho bratov hlas:
- Nemusíš, Karol. Albína práve zomrela...
Ktorá postava z príbehu je mi podobná? Kto sa zachoval ako blízky človek? Kto môže povedať: Mám právo?!
Aj tu môžeme vidieť, čo dokáže láska. Opravdivá láska. Opravdivý kresťan nepozerá len na svoje výhody, ale i na potreby blížneho.
Teraz je nám sympatický milosrdný Samaritán. a kto si nedal ešte odpoveď na otázku - čo robiť?, nech ide a robí podobne ako Samaritán.
Choď, nestoj, pohni sa! Otvor oči, pozri sa okolo seba! Nepotrebuje niekto v tvojej blízkosti pomoc? Možno je to priamo v tvojej rodine. Možno je to tvoj otec, matka, deti. Nečakaj na tvoj veľký deň, na chvíľu, keď ťa niekto udrie do očí. Buď Samaritán a nešetri vínom lásky a olejom útechy! Rob to s tým vedomím, že ide o tvoj večný život.
Dieťa sa pýta a keď dorastie, aj koná. Študent keď pochopí, rozšíri rady učencov. Kresťan dnes odpovedá skutkom lásky. Amen.