Meditácia na 20.10.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Sobota 28. týždňa v Cezročnom období | Lk 12, 8 - 12
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Hovorím vám: Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj Syn človeka vyzná pred Božími anjelmi. Ale kto mňa zaprie pred ľuďmi, bude zaprený pred Božími anjelmi. Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to. Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpustí. Keď vás budú vodiť do synagóg, pred úrady a vrchnosti, nestarajte sa, ako a čím sa budete brániť alebo čo budete hovoriť, lebo Duch Svätý vás v tú hodinu poučí, čo treba hovoriť."
Vážnosť priznania
Žijeme v dobe prestavby. Priznania ku všetkému možnému sú dnes na dennom poriadku. Patrí to k takzvanému dobrému tónu priznávať sa k svornosti, mieru, rovnosti všetkých ľudí, zabezpečeniu hmotného blahobytu, či umožneniu vzdelania pre všetkých. Mnohí moderní vyznávači si ani neuvedomujú, ako komicky pôsobia s podobnými a stále opakujúcimi sa frázami vyjadrovanými na rozličných miestach. Veď tieto frázy nezaväzujú nikoho. Iní sú zase vyznávačmi filmových či športových hviezd a niekedy to robia úplne primitívne.
Len vo dvoch veciach robí človek svoje priznanie dosť triezvo, skoro zdržanlivo, a to vtedy, keď sa má priznať k určitej strane alebo politickému smeru - v tom majú už svoje skúsenosti. Ktovie ako sa veci v budúcnosti zvrtnú! A druhý raz, keď ide o priznanie sa k náboženstvu. Náboženstvo je zásadne súkromnou vecou. Žijeme predsa v pluralistickej spoločnosti, ktorej najvyšším zákonom je neubližovať druhému, k nikomu sa nepribližovať, nikomu neliezť na nervy so svojím presvedčením, a najmä s náboženským.
Niečo úplne iné čítame v dnešnom evanjeliu. Tu je verejné priznanie sa ku Kristovi bezpodmienečným predpokladom večného života. Stojí na tom istom stupni ako požiadavka lásky k blížnemu a milosrdenstva. „Hovorím vám: Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj Syn človeka vyzná pred Božími anjelmi. Ale kto mňa zaprie pred ľuďmi, bude zapretý pred Božími anjelmi" (Lk 12,8-9). Aká ostrosť!
Je to ten Kristus, ktorý je rovnako sympatický i rozhodný obhajca náboženstva v skrytosti. Ten, ktorý uvidí v náboženstve predovšetkým záležitosť srdca. Ten, ktorý nechce nič vedieť o prekrúcaní náboženstva pred verejnosťou, ktorý ho chcel vykázať do komôrky srdca. Keď sa modlíš, choď do svojej komôrky. Ten, ktorý bol s farizejmi naostro, pretože vystavovali na obdiv svoje modlenie, pôsty, almužny a celé náboženstvo. Nech ľudia nevidia, že sa postíš! A zrazu ten protiklad, striktný príkaz k prejaveniu svojej viery pred ľuďmi. Neukázať svoju vieru a nepriznať sa k nej - má znamenať vylúčenie zo spoločnosti s Bohom. Nuž, aj náboženstvo má dve stránky, a to je vnútornejšia, súkromná - rozhodnutie pre vieru v Boha, oddanosť Bohu, rozhovor s Bohom. Toto všetko neznáša publicitu, pretože sa má odohrať v hĺbke duše.
Na druhej strane má náboženstvo verejný charakter. Veď Boh je Pánom celého sveta! Je všetkým vo všetkom. Preto je postoj k Bohu, a teda aj náboženstvo verejnou vecou. Nemožno ho jednoducho uzavrieť do komôrky, prípadne do kostola a sakristie. Má právo na svoje miesto vo verejnom živote, právo, aby bolo uznávané a zastupované. Kristus sa nehanbil vydať verejne svoj život za ľudí na kríži. Preto ten, ktorý prijal milosť viery v Krista, nemôže to pokladať za súkromnú vec a uzatvárať sa. Kristus musí pre nás znamenať viac než to, čo si ľudia myslia a hovoria. Inými slovami - často sa dostaneme do situácie, kde musíme povedať svoju mienku, kde musíme dokázať stáť pri svojom kresťanskom presvedčení. Pán nás k tomu povzbudzuje slovami: Čo vám môžu urobiť ľudia? Čo môžete stratiť? Snáď len telesný život. ale Boh je schopný dať vám život večný.
To je všetko pekné. Ale niečo v našom vnútri sa vzpiera proti tomu, aby sme prejavili i navonok naše náboženské presvedčenie. V tom ohľade všetci trpíme na istú náboženskú hanblivosť a neraz hovoríme: Čo koho do toho, čím som a v čo verím? Prečo by som mal niekomu vešať na nos, že chodím do kostola a akú modlitebnú knižku používam? aký zmysel by malo to, aby som sa s niekým rozišiel práve kvôli náboženstvu? Veď to nemá nijaký zmysel! Tí druhí to i tak nepochopia, alebo nebudú chcieť pochopiť. A čo ešte tak sa prežehnať na verejnosti!
Keď sa v roku 1936 na olympijských hrách v Berlíne Jesse Owen - „čierna lokomotíva" prežehnal pred svojím behom, reportér to oznámil mikrofónom a všetky noviny o tom úžasne veľa písali, ale keď sa na olympiáde v Tokiu prežehnal Franco Menichelii, nikto si to už nevšimol. Súkromná vec.
Či sa i v katolíckom tábore neozývajú hlasy, ktoré sa zdržanlivo vyjadrujú o verejnom vyznaní procesie Božieho Tela? Veď Kristus povedal slová o perlách, ktoré sa nemajú hádzať pred svine. Alebo sme zarazení vyznaním jedného „kresťana", ktorý by mal radšej držať jazyk za zubami, pretože jeho súkromný život sa nezhoduje s jeho vyznaním. Možno Kristove slová o vyznaní pred ľuďmi znamenajú i niečo iné. Dnes sa nevyžaduje priznať sa k nemu nahlas pred panovníkmi a miestodržiteľmi ako pred rokmi. Nevyžaduje sa ani vyjadrením protestu, ani dialógom vo forme diskusie. Ale vyžaduje sa svedectvom prežívaného kresťanstva. Svet nechce od kresťanov počuť len veľké patetické slová, tým menej podobné gestá, ale život celkom odlišný od toho, ktorý vedie svet.
Kresťanstvo sa nám musí dostať celkom do krvi a má sa prejaviť v našom spôsobe vyjadrovania, vystupovania, v našom náhľade a názore na ľudí a veci. Má sa prejavovať v našej skromnosti a ochote pomáhať. Takéto vyznanie viery a priznanie sa ku Kristovi presviedča. Po takomto priznaní svet túži, aj keď si to nechce pripustiť! Tak ako sa mnohí zháňajú za všelijakými idolmi a vôbec to neskrývajú, tak ani my nesmieme skrývať a zatajovať smer, ktorým sa uberá naša túžba. Amen.