Meditácia na 22.10.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Pondelok 29. týždňa v Cezročnom období | Lk 12, 13 - 21
Ktosi zo zástupu povedal Ježišovi: „Učiteľ, povedz môjmu bratovi, aby sa so mnou podelil o dedičstvo." On mu odvetil: „Človeče, kto ma ustanovil za sudcu alebo rozdeľovača medzi vami?" A ostatným povedal: „Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti! Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má." A povedal im aj podobenstvo: „Istému boháčovi prinieslo pole veľkú úrodu. Premýšľal a hovoril si: ‚Čo budem robiť? Veď nemám kde uložiť svoju úrodu.` Potom si povedal: ‚Toto urobím: Zrúcam svoje sýpky a postavím väčšie a tam uložím všetko obilie i ostatný svoj majetok. Potom si poviem: Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!` Ale Boh mu povedal: ‚Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?` Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, a pred Bohom nie je bohatý."
Správny vzťah k hmotným veciam
Jednou z najväčších túžob človeka je hmota a mať čo najviac. Preto sa v živote často stretávame s tým, že sa človek nešetrí, pracuje nielen šesť dní v týždni, ale využíva i ten siedmy - Bohom daný na odpočinok, len aby mal čo najviac. Potrebujem, chcem dať rodine, aby jej niečo nechýbalo. A nejeden muž si takto podlomí svoje zdravie. Iný si smutne povzdychne: Som v rodine len na to, aby som prinášal peniaze. Deti sa mi odcudzili, vo všetkom sa obracajú len na matku, pretože ja som mal vždy len robotu, ba ani v nedeľu som sa im nevenoval.
Mať čo najviac. Zlozvyk, ktorý sa často končí predčasnou smrťou, po nej nasleduje nejeden spor, súdne konanie. Mať čo najviac, vlastniť čo najviac ničí nejedno priateľstvo, rozbíja nejeden kolektív a je príčinou nejedného rozchodu manželov. Je hmota skutočne taká hriešna? Je túžba po vlastníctve, majetku taká zlá? Môžeme povedať, že nie, ale iba v tom prípade, keď sa človek nestane jej otrokom, keď materiálne veci slúžia človeku, a nie on im.
Na toto nás upozorňuje i dnešné evanjelium: „Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti! Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má" (Lk 12,15).
Evanjelium sa začína opisom všednej udalosti. V zástupe je muž, ktorý sa cíti ukrivdený bratom po rozdelení dedičstva. A tento ukrivdený muž sa hlasno obracia na Ježiša s prosbou: „Učiteľ, povedz môjmu bratovi, aby sa so mnou podelil o dedičstvo" (Lk 12,13). Čo viedlo tohto muža, aby sa s takouto prosbou obrátil na Ježiša? Predsa Pán Ježiš nie je pre nich sudcom, ani sprostredkovateľom, ktorý má určitú moc riešiť spory medzi pokrvnými. Pravdepodobne ho k tomu viedla múdrosť, ktorú videl u Pána Ježiša, i to, ako riešil iné vážne veci a domnieval sa, že zaujme i k jeho problému pre neho priaznivé stanovisko. Zaiste musel byť tento muž sklamaný, keď namiesto pomoci dostáva takúto odpoveď: „Človeče, kto ma ustanovil za sudcu alebo rozdeľovača medzi vami?" (Lk 12,14ň.
Ježiš neintervenuje u brata poškodeného, pretože nemôže priznať pravdu jednému alebo druhému. On sa nechce miešať do vybavovania takýchto rodinných záležitostí. Pán Ježiš sa však pod vplyvom tejto udalosti obracia ku všetkým. Jednak preto, aby zdôraznil úctu, akou obdarúva každého človeka a tiež preto, aby poukázal na to, aké zmýšľanie je potrebné v takýchto prípadoch zachovať, aby sa zachoval aj duchovný pokrok. Preto sa obracia k mužovi a osloví ho: „Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti. Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má" (Lk 12,15).
Aby tento muž dobre pochopil zmysel týchto Ježišových slov, Pán Ježiš mu pripomína bohatého človeka, ktorému sa veľa urodilo. A tento človek premýšľa, aké bude musieť vybudovať sýpky, aby celú úrodu mohol ukryť i hovorí pritom svojej duši: „Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!" (Lk 12,19).
Ježiš ho nazýva nerozumným. Veď čo ti bude osožiť majetok, keď zomrieš? Ako sa postavíš pred Boha? Hľa, aké mrhanie síl! Či nevystihuje to isté, čo môžeme čítať z Knihy Kazateľ: „Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť" (Kaz 1,2).
Snáď nám chce Pán Ježiš povedať, že všetko naše snaženie je neužitočné? Alebo snáď nás chce znechutiť v budovaní spravodlivej spoločnosti, rozkvitajúceho sveta? Nesmieme mať dojem, že Pán Ježiš nás chce znechutiť v živote, ale práve naopak, chce nás priviesť k uvažovaniu, aby sme sa nestali otrokmi hmoty, túžby mať čo najviac, ale aby náš rozum zvíťazil nad túžbou len mať a mať za každú cenu. Pretože môže sa stať, môže prísť okamih, že budeme toto všetko mať a budeme sa pýtať? Načo mi to je? Prečo som tomu venoval takú pozornosť? Prečo som toto všetko chcel? A zmysel života je zrazu preč....
Nie, Pán Ježiš nechce, aby sme boli ako skupiny mladých ľudí, ktorí lenivosťou a svojimi názormi bojujú proti akémukoľvek vlastníctvu. Je to nesprávny postoj k životu. Aby človek nestratil zmysel života pri všetkých svojich prácach, snahách a námahách, pretože v takomto prípade bola by to skutočne len márnosť nad márnosť.
Kniha Kazateľ, ale i Pán Ježiš nás upozorňujú na to, aby človek neprestal správne rozmýšľať, usudzovať pri snahách svojho životného zápalu. Nesmieme vkladať zmysel života len do materiálnych vecí. Mať všetko „naj", prípadne viac ako druhý, či najlepšie, a to aj za cenu zdravia, rodinnej pohody, ale i za cenu zanedbávania povinnosti voči Bohu. Je to veľmi smutné, ale dnes aj potrebné si uvedomiť a dať si odpoveď na otázky: Musím pracovať cez nedele? Musím konať také práce, ktoré môžu byť odložené na iný čas? Uvedomujem si, že svätiť nedeľu je vážny príkaz? Viem, že nedeľa nie je len na spánok, bohatší nedeľný obed, ale i na stretnutie sa s Bohom pri svätej omši, ako i prehĺbenie rodinného spoločenstva?
Pripomeňme si slová sv. Augustína: "Nespokojné je moje srdce ó, Bože, kým nespočinie v tebe." Tieto slová povedal nám na poučenie po smutnom konštatovaní, keď pozeral na svoj dovtedy prežitý život. Na všetko mal čas, len nie na Boha. A sám spoznal vo svojom živote slová Knihy Kazateľ: „Márnosť, len márnosť..." (Kaz 1,2).
Poznáme príslovie: „Rozumný človek sa učí na chybách druhých, a nie na svojich". Sami môžeme zo svojho života posúdiť, či azda tí, ktorí pošliapavajú Božie zákony, majú i viac ako ten druhý - sú šťastnejší, snáď. Ale len navonok. a čo ich duše? Koľko sa utráca v takých prípadoch na súdnych poplatkoch a často niet nikoho, kto by zložil ruky k modlitbe za otca, matku, ktorí sa zodrali len preto, aby im zanechali čo najviac. Pritom sa nešetrili, pracovali často pod falošným pohľadom na život: Aby naše deti mali viac, ako sme mali my. Cítime, že Pán Ježiš nás nechce znechutiť? Práve naopak, máme pracovať, ale nesmieme zabúdať, že je tu potrebné vedieť si nájsť čas aj na svoju dušu.
Sťažuje sa starší muž kňazovi, že sa cíti v rodine ako piate koleso u voza. Cíti sa nepotrebný. Sám smutne konštatuje, že vo svojom živote nemal čas nielen na Boha, ale ani na svoje deti. Dal sa zviesť dobou: mať, mať, mať čo najviac a teraz je sám. Iná žena, ktorá sa chce vrátiť späť k mužovi, pretože ho opustila, konštatuje: "Mali sme všetko. Nič nám nechýbalo. Muž však pracoval ďaleko. Potrebovala som chlapa. A to ma zviedlo. Mohla som si dovoliť, mala som peniaze. Boha som však dávno predtým odmietla, pretože mi svedomie mnohé veci vyčítalo."
Áno, nadmerné bohatstvo je často príčinou vzdialenia sa od Boha a samozrejme, i ďalších pádov. Amen.