Meditácia na 25.10.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Štvrtok 29. týždňa v Cezročnom období | Lk 12, 49 - 53
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul! Ale krstom mám byť pokrstený a ako mi je úzko, kým sa to nestane! Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie. Lebo odteraz sa päť ľudí v jednom dome rozdelí: traja proti dvom a dvaja proti trom. Rozdelia sa otec proti synovi a syn proti otcovi, matka proti dcére a dcéra proti matke, svokra proti neveste a nevesta proti svokre."
Kristus je „oheň"
Na hlavnom oltári v jednom talianskom modernom kostole som videl Krista s otvorenou hruďou. Umelec ho znázornil v pohybe, akoby Kristus zostupoval z oltára. Pán Ježiš skutočne prišiel medzi nás. Kristus vykonal takúto návštevu začiatkom nášho letopočtu. Prišiel na návštevu na túto zem a priniesol nám aj dar: Nebeský Otec má rád každého človeka. Pán Ježiš prišiel za tento dar nielen zomrieť, ale prišiel nám ukázať, že sa dá aj v týchto ľudských podmienkach milovať Boha.
Pripodobňuje sa k ohňu. Cíti sa plný lásky voči nebeskému Otcovi. Je živou fakľou vo vzťahu k Otcovi. Preto môže povedať s hrdosťou: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!" (Lk 12,49). Chce vrhnúť oheň lásky na zem. Prečo? Aby zem horela láskou k Bohu, lebo nebo od stvorenia zeme má k ľudstvu oheň lásky.
Pán Ježiš nemôže s celým ľudstvom jednať nijako ináč, iba cez jeho jednotlivcov. Obracia sa teda aj na mňa, aby som prijal „oheň vzťahu" s Bohom. Keď prijmem tento vzťah, nie je už možné, aby som bol spokojným človekom, ktorý si hovie na svojom miestečku. Naopak, až prijmem Krista do svojho života, vtedy začne v mojom živote vládnuť svätý pokoj. Veď môže sa úplne uspokojiť chlapec, ktorý je na vojne a má svoje dievča doma? Môže sa uspokojiť dieťa, ktoré necíti náruč mamy? A ako sa môže uspokojiť veriaci človek, keď má svojho Otca v nebi?
Teda, ak prijmem do svojho života Krista, prestane môj nepokoj, ľahostajnosť. Prestanem sa na tejto zemi cítiť doma. Až prijmem Krista, môj život bude stálym dvorením Bohu, stálym stravovaním môjho vlastného života v láske po Bohu. v tom svätom nepokoji je prítomný Duch Svätý, ktorý chce zliať v jedno: mňa a Boha. Sv. Augustín hovorí: "Nespokojná je duša moja, pokým nespočinie v tebe, Bože." V týchto slovách môžeme cítiť v Augustínovi Kristov oheň po zjednotení v Bohu.
Pán Ježiš chce, aby sa tento oheň v nás rozpaľoval. Vieme, že ak nebudeme klásť na oheň polienka stále, tak sa môže stať, že nám oheň vyhasne. Ak si nebudeme klásť polienka na oheň lásky voči Bohu, tiež vyhasne. Ak nebudeme prijímať Krista do svojho života cez svoju úprimnú modlitbu, cez oslavovanie Boha pri liturgii sv. omše, do svojej ľútosti cez sviatosť pokánia, cez Sviatosť oltárnu, nebude sa rozrastať oheň lásky. Budem človekom, ktorý má v sebe udusenú lásku.
Najhroznejšie pre človeka je, keď mu zomrie láska. Vtedy sa totiž život stáva nezmyselným a je na ťarchu. Pán Ježiš hovorí: „Rozdelia sa otec proti synovi a syn proti otcovi, matka proti dcére a dcéra proti matke..." (Lk 12,53). To znamená, ak som stravovaná láskou voči svojmu Bohu a vidím, že moja dcéra nestojí o Boha, potom som rozdelená touto skutočnosťou s vlastným dieťaťom. Kristus oddeľuje muža od ženy. Lebo ak môj manžel, ktorý je svedkom mojej lásky a pomocníkom môjho života, a nie je preniknutý vzťahom k Bohu, v bolesti budem cítiť toto rozdelenie. Keď je ohrozená moja láska k Bohu, vtedy sa stávam človekom, ktorý stráži a bdie nad ňou. Ak ma nemrzí, že niekto pri mne „kristuje, bohuje", nadáva, uráža moju lásku a ja ho spokojne počúvam, to znamená, že v mojom živote je dosť slabý oheň, alebo už len čmudí.
Ak by som nadával na tvoju mamu, že je taká a taká, ako by si sa na to díval ako dobrý syn a dcéra, Čo by si mi povedal, keby som nadával na tvoju ženu, ktorú miluješ? Preto, ak mi niekto ohrozuje to, čo horí vo mne, čo mi je veľkou radosťou lásky k Bohu, mám sa oddeliť v tomto od človeka, a nesúhlasiť s ním, pretože vo mne je urážaný Kristus, ktorého som prijal do svojho života ako lásku. Milujem Boha a Boh v mojom živote to je niečo najsvätejšie a najmohutnejšie. Nemôže sa nám v živote nič horšieho stať ako to, keď v nás vyhasne láska voči Bohu.
Kráľ hovorí synovi:
- Ľudská priepasť je vtedy najväčšou a najhroznejšou, keď v človeku zomrie to, čo ho môže priviesť k druhému.
A zobral syna na jedno priestranstvo, kde v chatrči žije jeden malomocný.
- Pozri, on tu býva. Rany mu tečú, hnisajú, telo odpadáva. Na tvári je vidieť, že je to človek, ktorý už nemá o nič záujem. Vidíš to na jeho zívaní. Je zasiahnutý v tom najhlbšom. Zomrela v ňom láska... Ľudia síce k nemu prichádzajú, ale len na to, aby sa na neho pozreli. Človek nikdy nemôže byť obohatený tým, keď ho niekto obdivuje. Prichádzajú tiež preto, aby mu hodili jedlo a pitie. On týchto ľudí potrebuje, ale najhroznejšie pre neho je to, že ho nik nepotrebuje. Nepotrebuje ho ani jedno dievča. Nepodá mu ruku, aby v živote s ním spolu kráčal. Nepotrebuje ho ani jeden muž, lebo si neprisadne k nemu bojac sa nákazy, a ani jedno dieťa, lebo ich nemôže pohladiť. Odsúdili ho k tomu, aby bol v tomto priestranstve, kŕmia ho, ľutujú. Ale že zomiera v ňom láska preto, že ho nik nepotrebuje, to je strašnejšie ako malomocenstvo.
Takéto malomocenstvo nášho duchovného života môže zasiahnuť aj nás. To, že neprijmeme Krista, že vo svojich modlitbách mi zomiera láska, je smutné. Ale tragické to začne byť vtedy, keď Boh neprijme mňa. Stanem sa malomocným, zmrzačeným, pretože o mňa nebude stáť Kristus, a to nielen na jeden deň či rok, ale na celú večnosť! Boh mi nedá život radosti a šťastia, lebo som sa chcel sám zmrzačiť, ožobráčiť tým, že som neprijal živý oheň, ktorý priniesol Kristus, a to Ducha Svätého. Kto z nás by si zobral zhnité jablko, aby ho začal s chuťou jesť? My ho odhodíme, veď nemá cenu. Kto z nás by si myslel, že o neho bude stáť Boh, keď neprijme do svojho života živý oheň, ktorý priniesol Ježiš Kristus?
Viac už Boh pre nás nemohol spraviť. Poslal nám svojho Syna na našu zem, musel trpieť a ako sám hovorí: „Ale krstom mám byť pokrstený a ako mi je úzko, kým sa to nestane!" (Lk 12,50). Úzkosť zvierala Ježiša nad tým, ako má priviesť do rodiny živého Boha.
Privedie ma vtedy, keď prijmem oheň vzťahu s Bohom aj za cenu, že budem oddelený od druhých. Vlastne, je to celkom normálne. Tam, kde je oheň, niet tmy. A tam, kde je tma, niet ohňa, niet svetla. Ak prijmem Ducha Svätého, ktorého poslal Ježiš, tak v mojom živote bude svetlo prítomnosti Božej. Naopak, keď neprijmem Kristov dar do svojho života, nebude v ňom prítomnosť Boha - svetlo obapolnej lásky. Nečudujme sa, že niektorí nestoja o Boha, lebo si udusili Kristov dar. Nečudujme sa, ale pestujme si priateľstvo s Bohom ako veľké svetlo vzťahu medzi mojím a jeho životom. Ináč som mrzák. Pribime si transparent do svojej mysle: Nesmiem sa zmrzačiť pre večnosť! Amen.