Meditácia na 13.11.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Utorok 32. týždňa v Cezročnom období | Lk 17, 7 - 10
viac o viere sa dozviete v Herbári myšlienok Ľubomíra Stančeka
Pán povedal: „Kto z vás, čo máte sluhu, ktorý orie alebo pasie, povie mu, keď sa vráti z poľa: ‚Hneď si poď sadnúť k stolu`? Vari mu nepovie skôr: ‚Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa nenajem a nenapijem; ty budeš jesť a piť až potom`? Je azda povinný ďakovať sluhovi, že urobil, čo sa mu rozkázalo? Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: ‚Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.`"
Uvažujme o svojej viere
Zaiste viacerí z vás počuli, alebo ste čítali o založení kláštora sestier karmelitánok vedľa koncentračného tábora v Oswienčime v Poľsku. Ich náplňou a poslaním bolo prosiť Boha za všetkých, ktorí boli v tomto koncentračnom tábore počas druhej svetovej vojny zabití. Pre nás veriacich je to vec hlboká, významná, ale i potrebná. Nie však pre všetkých. Našli sa totiž takí, ktorých toto miesto, kde sa sestry karmelitánky modlia, rozčuľuje a sestrám robia rôzne nepríjemnosti. Hovoria: Veď nad Oswienčimom bolo nebo zatvorené! Boha tam vtedy nebolo! Mlčal! Dovolil to! Dopustil, a nepomohol! A preto teraz tam netreba ani tieto rehoľné sestry.
Evanjelista Lukáš poukazuje dnešným evanjeliom na prosbu apoštolov: „Daj nám väčšiu vieru!" (Lk 17,5). A rovnako zaujímavá je aj odpoveď Ježiša: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora, poslúchla by vás" (Lk 17,6). Evanjelium nám poukazuje na to, ako sa máme k tomu osobne postaviť, keď nám radí povedať: „Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť" (Lk 17,10). Existencia utrpenia a nespravodlivosti vo svete je taká istá, ako je isté, že ráno vyjde slnko. I Pán Ježiš trpel hroznú a hanebnú smrť na kríži. Apoštoli trpeli prenasledovanie. Výnimkou bol iba svätý Ján, ktorý nezomrel mučeníckou smrťou, ale i jeho mučili a bol aj vo vyhnanstve na ostrove Patmos. Smrť apoštolov bola hrozná. Spomeňme si na smrť Petra. Spisovateľ Henryk Sienkiewicz vo svojom románe Quo vadis, ktorý bol odmenený Nobelovou cenou, píše, ako Peter kráča na jeden z vatikánskych pahorkov. Nenesie si tento šedivý starec kríž, ale kráča vedľa neho. Ľudia okolo neho hovoria, že odchádza za Pánom. Peter posledný raz sa zadíva na Rím a v hodine svojej smrti dáva mestu i svetu svoje požehnanie. Kruté a ťažké prenasledovanie prežili prví veriaci až do Milánskeho ediktu v r. 313, kedy dostali slobodu.
Aj v ďalších rokoch trpela Cirkev, keď v r. 1054 dochádza k rozkolu medzi Východom a Západom, keď vzniká pravoslávna cirkev na Východe. Neprejde ani päť storočí, a ďalšia bolesť pre Cirkev! Rozkol na Západe. Reformačné hnutie prináša ďalší rozkol. Vzniká anglikánska cirkev na čele s kráľom Henrichom VIII., ale i hnutie Luthera, Cvingliho, Kalvína. Okrem toho sloboda viery sa zaručovala, zdôrazňovala. Sloboda Cirkvi nebola a nie je, veď na celom svete ďalej trpia a sú prenasledovaní kňazi i veriaci. Z histórie si spomeňme na Václava, Jána Nepomuckého, Košických mučeníkov, biskupa Metoda a jeho spoločníkov a ďalších. Ale tiež aj vo svete - Jana z Arku, Vojtech, Stanislav, Pavol Miki a jeho spoločníci, Karol Lwanda, Tomáš Morus, Maximilán Kolbe. Cirkev mnohých povýšila na oltár ako blahoslavených či svätých, ale je to i nespočitateľný počet neznámych, ktorí trpeli za vieru.
Čo povieme o tých miliónoch, ktorí zomreli v koncentračných táboroch za Hitlera a Stalina? Nečudujme sa, že tam prišiel človek až k zúfalým otázkam: Prečo to Boh dopustil? Prečo nepomôže svojim verným? Odpoveď na tieto základné otázky našej existencie zahrňme do čítaní zo Svätého písma, ktoré sme práve čítali. Keď sledujeme svet, ktorý nás obklopuje, vyslovíme nejednu poznámku, že Boh mlčí na krivdy, prenasledovanie a útlak: "Pane, prosíme ťa, a ty nás nepočuješ? Voláme ku tebe, deje sa nepravda, nespravodlivosť, a ty nepomáhaš? Prečo hľadíš nečinne? Hľa, násilie a nespravodlivosť je predo mnou, povstávajú spory, vášne."
Po týchto výčitkách Bohu prorok Habakuk podáva jednoznačnú odpoveď: Pán mi povedal: „Napíš videnie, a to jasne na tabuľu, aby sa dalo plynne čítať. Lebo videnie je ešte na určitý čas, no náhli sa ku koncu a nesklame; ak sa oddiali, čakaj naň, veď určite príde a nezmešká. Hľa, nadúva sa, v kom nie je duša priama, spravodlivý však bude žiť pre svoju vernosť" (Hab 2,2-4). Keď čítame List Pavla apoštola Timotejovi, zistíme, že apoštol ešte jasnejšie podáva odpoveď na naše otázky: „Preto sa nehanbi za svedectvo o našom Pánovi ani za mňa, jeho väzňa, ale trp spolu so mnou za evanjelium, posilňovaný mocou Boha" ( 2 Tim 1,8). Pán Ježiš si praje, aby sme o ňom vydávali svedectvo a brali podiel na ťažkostiach a nepríjemnostiach, ktoré znášame pre evanjelium. Svätý Otec Ján Pavol II. napísal apoštolský list O zmysle kresťanského utrpenia. Píše, že keď naše utrpenie spájame s Kristovým, tak toto utrpenie dostáva nový ráz, hodnotu, význam i cenu.
Áno, kto trpí v spojení s Kristom, práve viera mu dáva nádej a silu;
že jeho utrpenie nie je bláznovstvo,
že má zmysel,
že s Kristom sa oplatí trpieť,
a to je potrebné pre našu spásu.
Pre neveriaceho je utrpenie nezmyslom a často si aj zúfa. Pre veriaceho je každé utrpenie veľkou hodnotou a milosťou, ak trpí v spojení s Kristom. Pán Ježiš trpel pre človeka a za človeka. Každý človek má preto účasť na jeho vykúpení. Pán Ježiš preto každého povoláva k účasti na utrpení, ktoré on znáša, pretože cez toto utrpenie sa zrodilo naše vykúpenie. Počas celého života máme prosiť Boha o hlbokú vieru a plniť úlohy, ktoré nám dáva Pán. Zaiste časom pochopíme múdrosť jeho plánov s nami, že nám nechcel zle, keď na nás dopúšťal utrpenie, bolesť, prenasledovanie a možno i smrť. Uvedomujeme si, že bez viery nie sme schopní pochopiť tento hlboký zmysel nášho utrpenia a spoluvykúpenia s Kristom. A práve o túto vieru prosili apoštoli, a o túto vieru máme prosiť aj my.
Sv. Cyril Jeruzalemský hovorí, že sú dva druhy viery. Jeden druh viery sa vzťahuje na prijatie cirkevných právd a druhý druh viery je dar lásky Pána Ježiša.
Cyril píše takto: "Tá viera, ktorú Duch Svätý udeľuje ako dar lásky, netýka sa iba právd Cirkvi, ale dotýka sa vecí nadľudských. Kto vlastní vieru toho druhého druhu a povie tejto moruši: Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora, poslúchla by vás. Kto hovorí naplnený vierou s presvedčením, že sa to stane a nezapochybuje vo svojom srdci, dostane túto lásku." Na takúto vieru sa vzťahujú slová Pána Ježiša: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko..." (Lk 17,6). Ako vieme, horčičné zrnko je veľmi maličké, ale má v sebe úžasnú silu, lebo z neho vyrastie veľký košatý strom. Tak isto aj viera v duši v krátkom čase dokáže urobiť veľmi veľké veci. Duša prežiarená vierou v Boha ešte tu na zemi pocíti a zažije nekonečnosť Božej lásky. Aby sme mali túto vieru - vieru v Boha, ktorú dáva Boh a ktorá robí nadľudské veci, musíme sa o to snažiť.
Táto viera, o ktorej píše sv. Lukáš i Cyril Jeruzalemský, spôsobuje, že nebudeme strácať vieru z príčiny ana nás dopustených utrpení, či šíriacej sa nespravodlivosti. Prosme preto: Pane, posilni nám vieru! Kto má vieru, ten sa na celosvetové utrpenie a bolesť vie dívať tak, že ho to obohatí a nezlomí. Nečudujme sa preto, že niektorí nepochopili modlitby a rozjímavý život sestier karmelitánok pri koncentračnom tábore. Bez viery si život nevieme predstaviť. Žiak musí veriť učiteľovi, že dva a dva sú štyri. Pacient musí veriť lekárovi, syn otcovi, kuchárka receptu. Zamyslime sa aj nad svojou vierou a spoznáme jej klady, úžasný prínos pre osobný i spoločenský život. Amen.