Meditácia na 14.11.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Streda 32. týždňa v Cezročnom období | Lk 17, 11 - 19
Kázeň P. Ľubomíra Stančeka o VĎAČNOSTI - pri príležitosti požehnania jeho jubilejnej 100-tej knihy!
Na ceste do Jeruzalema prechádzal Ježiš pomedzi Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemu desať malomocných mužov. Zďaleka zastali a hlasne kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!" Keď ich uvidel, povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!" A ako šli, boli očistení. Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Samaritán. Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohoto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?" A jemu povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila."
Potreba vďačnosti
Dnes sa často hovorí o nevďačnosti. Rodičia sa sťažujú na nevďačnosť svojich detí. Nejeden učiteľ a vychovávateľ si musí smutne povzdychnúť, že žiakom chýba vďačnosť. Človek si často vďačnosť začne uvedomovať až vtedy, keď sám pocíti nedostatok vďačnosti od iných. Príslovie hovorí, že múdry človek sa učí na nedostatkoch druhého.
Evanjelium hovorí o nedostatku vďačnosti deviatich uzdravených, ktorým Pán Ježiš vrátil zdravie a nenašli spôsob, ani cestu, aby sa mu poďakovali. Evanjelium nám predstavuje aj kladný postoj k vďačnosti, a to postavou Samaritána. Pán Ježiš povedal Samaritánovi: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila" (Lk 17,19). Vieme, že Pán Ježiš uzdravil desať ťažko chorých, ktorí ho prosia o zmilovanie. No poďakuje sa mu len jeden z nich. Pán Ježiš odmieňa jeho vieru mnohými špeciálnymi darmi. Bolo uzdravených desať ľudí, ale musíme podotknúť, že keď sa v Svätom písme hovorí číslami, nechápe sa vždy toto číslo matematicky, ale obrazne, a tak číslo desať môžeme chápať ako mnoho.
Čo znamená to skupinové uzdravenie malomocných? Prečo Pán Ježiš tak zdôrazňuje rozdiel medzi Samaritánom a zvyškom uzdravených? Pokúsme sa porozumieť jednému i druhému a prijmime veľmi cenné poučenie. Keby sme zamerali svoju úvahu na to, aby sme všetky zázraky Pána Ježiša pozorne takto prezreli, zistili by sme, že každé uzdravenie i vzkriesenie, ktoré vykonal Pán Ježiš, má svoje miesto v jeho kontexte učenia. Hoci každý skutok hovorí o moci Pána Ježiša, zároveň prináša aj špeciálnu náuku. V každom jeho skutku máme možnosť vidieť, čo nám chce tým Boh objasniť.
Dnes máme do činenia s väčším počtom malomocných, ktorí sa obracajú na Pána Ježiša prosiac o zmilovanie a sú vypočutí. Ako vieme, malomocenstvo je ťažká a nepríjemná choroba, ktorá bola v časoch Krista rozšírená. Chorých na malomocenstvo oddeľovali od zdravých, a to nielen z hygienických dôvodov, ale aj z náboženských. Malomocenstvo bolo strašnou telesnou chorobou, ale chápalo sa tiež aj ako znak trestu Pána Boha. Vládla mienka, že chorí na malomocenstvo si ju zaslúžili za svoje hriechy. Bol to trest od Boha, a preto chorí nemohli žiť v spoločenstve spravodlivých veriacich. Táto mienka vznikla pod vplyvom Písma, kde sa píše: „Ale ak nebudeš počúvať hlas Pána, svojho Boha, aby si zachovával a uskutočňoval všetky jeho príkazy... Budeš prekliaty... Pán ťa zraní egyptskými vredmi a morovými hľuzami, prašinou a svrabom tak, že sa z toho nevyliečiš" (Dt 28,15-27).
Druhá kniha kroník rozpráva o kráľovi Oziášovi: „Oziáš sa rozhneval. Držal v ruke kadidelnicu a chcel páliť tymian. Ako sa rozhneval na kňazov, vyrazilo mu na čele malomocenstvo pred kňazmi v Pánovom dome pri kadidlovom oltári. Keď sa kňaz Azariáš a ostatní kňazi obrátili k nemu, už mal na čele malomocenstvo. Rýchlo ho odtiaľ vyhnali. Ale aj sám sa ponáhľal dostať sa von, lebo ho ranil Pán. Kráľ Oziáš ostal malomocný až do dňa svojej smrti. Býval v dome v ústraní, postihnutý malomocenstvom, lebo bol vylúčený z Pánovho domu" (2 Krn 26,19-21).
Preto pre Židov i Samaritánov malomocenstvo bolo znakom hriechu a trestu od Boha. Malomocenstvo oberalo človeka honosiť sa synovstvom Boha, a preto bol vylúčený z verejných zhromaždení. Keď Pán Ježiš uvidel túto skupinu úbožiakov, ktorí ho prosili o zmilovanie, odpovedal im veľmi stroho slovami, ktorým treba správne rozumieť: „Choďte, ukážte sa kňazom!" (LK 17,14). Podľa nášho spôsobu chápania Pán Ježiš postupuje celkom ináč. Pre uzdravených rozhodujúce bolo to, aby o tom podali dôkaz kňazi, ktorí potvrdia, že malomocenstvo zmizlo, to znamená i to, že Boh im odpustil a môžu byť prijatí do spoločenstva veriacich.
Pán Ježiš je stále pripravený nás uzdravovať a spasiť. Počíname si nezodpovedne, keď po akomsi upokojujúcom padnutí sa nechceme vrátiť k Bohu pod vplyvom akejsi hanby či nehodnosti. Pán Ježiš o nás vie. On nás neustále vyslobodzuje. On nás nielenže neustále zachraňuje, ale okrem neho nemáme iného záchrancu. On je jediným záchrancom. Mnohí ho dnes odmietajú a hľadajú ho kdesi inde pod zámienkou, že viera bola často zneužívaná, a preto chcú miesto nej prijať inú.
Vráťme sa k evanjeliu - k stretnutiu Ježiša so Samaritánom. Všetci, ktorí prosili, boli uzdravení. Obdržali veľké milosrdenstvo od Boha. Nikto z celého sveta nie je vylúčený z tohto Božieho milosrdenstva. Uvedomuje si to aspoň každý desiaty z nás? Poďakuje sa za to dnes Pánovi? Pán uzdravuje veľkodušne. Preto sa jedine Bohu má vzdávať úcta a poklona. Toto iste pochopil Samaritán, že cez Pána Ježiša pôsobí Boh, ktorého uznal za svojho Pána, čo dáva najavo svojím padnutím na tvár k Ježišovým nohám vzdávajúc mu vďaku. Vtedy Pán Ježiš hovorí zvláštne slová: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila" (Lk 17,19).
Po uzdravení sa Samaritán vracia k Pánu Ježišovi, ďakuje mu, vzdáva svoje chvály. Týmto svojím správaním si zaslúžil uzdravenie. Môžeme povedať, že Samaritán dostáva od Pána Ježiša živú vieru, ktorú sám prejavil. Pán Ježiš mu totiž vtedy nepovedal: Ja som ťa uzdravil, ale: Tvoja viera ťa uzdravila. Na druhej strane tí ostatní neboli celkom uzdravení, hoci ich Pán Ježiš tak isto mal rád ako Samaritána. Áno, prosili tiež o tú istú vec, prijali ju od Boha pre seba, ale len pre seba. Vedení egoizmom „zhrabli" pre seba tento dar - a nič viac.
Svätý František z Assisi hovorí: "Nič pre seba nepotrebujete, aby vás rád a ochotne prijal ten, ktorý sa vám celkom odovzdal."
Mnohí sa sťažujú na nevďak, ale sami spôsobujú nevďak. Preto učme sa tu dnes pravej vďačnosti, aby sme z nej mohli rozdávať iným. Naše srdce má byť naplnené vďakou. Tak si to praje Boh, tak je to správne, a tak sa to od nás aj žiada. Amen.