Meditácia na 19.11.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Pondelok 33. týždňa v Cezročnom období | Lk 18, 35 - 43
Herbár myšlienok Ľubomíra Stančeka 2.
Keď sa Ježiš približoval k Jerichu, pri ceste sedel akýsi slepec a žobral. Keď počul, že tadiaľ prechádza zástup, pýtal sa, čo sa deje. Povedali mu: „Ježiš Nazaretský ide tadiaľto." Tu vykríkol: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!" Tí, čo išli popredku, ho okríkali, aby mlčal. Ale on ešte väčšmi kričal: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!" Ježiš zastal a kázal, aby ho priviedli k nemu. Keď sa priblížil, opýtal sa ho: „Čo chceš, aby som ti urobil?" On odpovedal: „Pane, aby som videl." A Ježiš mu povedal: „Pozeraj! Tvoja viera ťa uzdravila." A hneď videl, šiel za ním a velebil Boha. Aj všetok ľud, keď to videl, vzdával Bohu chválu.
Pokora ako znak veľkosti
Často sme svedkami kritiky na adresu druhého. Medzi mnohými výčitkami padnú i takéto: Načo sa na to hrabe, keď na to nemá. Načo si niečo začína, keď nemá na to nijaké schopnosti. Ja sa mu, veru, čudujem, že sa na to dal, veď nemá na to žiadne predpoklady... Denne sa s takými a podobnými skúsenosťami stretávame. Ako dopadne ten, kto si namýšľa a pritom nie je dosť sebakritický, to si vieme dopredu predstaviť.
Pripomeňme si dve udalosti z evanjelia. A síce o kráľovi, ktorý predtým, než začne vojnu, sadá si k stolu so svojimi radcami, aby zvážil a prepočítal, či sú vlastne súci a dosť silní pustiť sa do tej vojny. Ak zbadajú, že proti nim stojí presila, pokoria sa, vyšlú poslov s prosbou o podmienky mieru. V druhom prípade sa hovorí o staviteľovi veže, ktorý skôr ako začne stavať, sadne si a zráta svoje úspory, a porovná s výdavkami, ktoré ho čakajú. Keď zistí, že by mu nevystačili na dokončenie stavby, nezačne, aby sa mu potom nesmiali: Tento začal stavať, ale nevládal dokončiť. Čo to má spoločné s pokorou? Predsa to, aby si človek dokázal priznať svoju bezmocnosť, neschopnosť tam, kde na to nestačí so svojimi silami a schopnosťami. V evanjeliu sme mohli postrehnúť, že aj niektorí apoštoli neobľubovali pokoru. Vidíme to z ich správania, keď bránia slepcovi, aby sa stretol s Ježišom.
Rýchly spád udalostí v evanjeliu Pán Ježiš využíva na to, aby doviedol apoštolov ku vlastnej sebakritike, aby si príliš nenamýšľali, lebo môžu na to ľahko doplatiť. Nechce ich priamo zosmiešniť, ale privádza ich k tomu otázkami, ktoré im kladie. Sú príliš nekritickí, a preto ich Pán Ježiš zatiaľ necháva v ich predstavách, pokiaľ nedozrejú na to, aby aj takéto veci dokázali chápať ináč. Apoštoli na všetko odpovedali, a to bez ohľadu na to, či sú na to súci, či majú k tomu schopnosti. Kde sa vlastne nabrala v nich toľká trúfalosť? Také sebavedomie nebýva dobrou vizitkou človeka. Preto bolo potrebné, aby sa aj oni toho zbavili. Zaiste po tom všetkom obanovali svoje nezdravé počínanie. Vytriezveli a zrazu im bolo všetko jasné.
Celá výchova Pána Ježiša spočívala v tom, že pred poslucháčov stavia obraz ideálu. Aj v tejto chvíli ukazuje obraz svojho života. Prišiel, uponížil sa, prijal na seba prirodzenosť sluhu, zriekol sa svojej rovnosti s Bohom a bol pokladaný za obyčajného človeka. Neprišiel, aby mu človek slúžil, ale aby on sám poslúžil každému. Vieme, že on to nielen povedal, ale to aj na každom kroku robil. Za to ho Boh povýšil a dal mu meno nad všetky iné mená, aby...
Aj anjeli vo svojej nerozumnej pýche odmietli vzdávať hold Bohu a vieme, kam to dotiahli. Snáď si o sebe mysleli, že to nie je pre nich dôstojné, že oni sú schopnejší na iné veci. Náuka Pána Ježiša smeruje k tomu, aby sa človek naučil poznávať čistú pravdu o sebe, aby prenikol do svojej podstaty a tam objavil, kto vlastne som a čo som. Aby poznal stav svojej duše, jej schopnosti, aby sa naučil sebakriticky všetko posúdiť. Vtedy jeho život vyplní pravda, a to je vlastne obraz skutočnej pokory. Pokora je vlastne pravda. Myslím pritom na to, kto som a čo som, čo dokážem a priznám si, na čo nie som súci. Teda nemyslím ani viac, ani menej, iba toľko, čo mi hovorí zdravý rozum. Žijeme v čase, kedy si myslím, že už pominuli a skončili všetky tie umelo vyvolané rozdiely medzi ľuďmi. Nedávna minulosť ich výrazne dávala pocítiť tým, ktorí boli na tom najhoršie. Myslím, že kto by si dnes zakladal na tom, že jeho rodina má lepší pôvod než toho druhého, alebo že on snáď žije v lepších pomeroch a má vyššie školy než ostatní, takýmto správaním by sa staval do smiešneho svetla pred všetkými.
Zamyslime sa preto sami nad sebou: Nepatrím náhodou aj ja medzi tých ľudí? Možno, že si to ani dobre neuvedomujeme, ale pritom dáme cítiť, ako vysoko o sebe zmýšľame. Chceme mať všade pravdu. Nie sme kritickí, aby sme si dokázali priznať svoje chyby. Musíme mať hlavné slovo a pritom stále hovoríme, že nás ostatní zaznávajú a my im často v skutočnosti nedoprajeme ani spokojne dýchať. Nám musí patriť i posledné slovo a v duchu si povieme, že niet tu súcejšieho ako sme my... Nečudujme sa, že nás potom ľudia nemajú radi, budú sa nás báť, vyhýbať sa nám, a aj keď nie priamo, ako to dnes urobili apoštoli, ale určite nás budú za chrbtom odsudzovať, a to celkom správne, pretože si nepočíname dobre.
Nenamýšľajme si o sebe, o svojich prednostiach, nezakladajme si na ničom. Pán Ježiš nám dáva za vzor dieťa, ktoré nepozná takéto rozdiely. Ono sa na každého pozerá očami priateľa. Pre neho robiť rozdiely je niečo cudzie a hlavne tam, kde sa vôbec robiť nemusia, pretože niet na to vážneho dôvodu. Aj my, kresťania, ako deti jedných prarodičov, mali by sme takto zmýšľať a cítiť. V Bohu sme sa stali Božími deťmi a v Ježišovi Kristovi bratia a sestry navzájom.
Žime preto skromne, jednoducho a nenápadne s jedinou túžbou po Bohu. Pozri si život svätej Terezky Ježiškovej a spoznáš, čo ti ešte chýba! Amen.