Meditácia na 27.11.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Utorok 34. týždňa v Cezročnom období | Lk 21, 5 - 11
Herbár myšlienok Ľubomíra Stančeka 2.
Keď niektorí hovorili o chráme, že je vyzdobený krásnymi kameňmi a pamätnými darmi, Ježiš povedal: „Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni; všetko bude zborené." Oni sa ho opýtali: „Učiteľ, kedy to bude a aké bude znamenie, keď sa to začne diať?" On odpovedal: „Dajte si pozor, aby vás nezviedli. Lebo prídu mnohí a v mojom mene budú hovoriť: ‚To som ja` a: ‚Ten čas je už blízko.` Nechoďte za nimi! A keď budete počuť o vojnách a nepokojoch, neľakajte sa! Toto musí prísť predtým, ale koniec nebude hneď." Potom im povedal: „Národ povstane proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu. Budú veľké zemetrasenia a miestami hlad a mor, budú hrôzy a veľké znamenia na nebi."
Zachránime si život, ak vytrváme s Kristom
Veľa ľudí začalo svoje plány vo všetkých oblastiach života s nadšením, zapálili sa za vec, boli oduševnení, a predsa do konca k úspešnému cieľu neprišli. Možno to poznáme aj z vlastného života. Prečo sa to stáva? Nestačí len začať, ale je potrebné aj vytrvať. Nedať sa znechutiť, odradiť, zviesť. Tým viac, keď sa jedná o niečo tak významné a dôležité pre náš život, ako je náš večný život, spása našej duše, večné stretnutie s Ježišom.
Pretože sme ľudia slabí, sám Pán Ježiš nás chce poučiť, aby sme v započatej ceste vytrvali, keď nám v dnešnom evanjeliu radí: „Dajte si pozor, aby vás nezviedli. Lebo prídu mnohí a v mojom mene budú hovoriť: To som ja - a: Ten čas je už blízko. Nechoďte za nimi!" (Lk 21,8).
Pozrime si text evanjelia podrobnejšie. Okolo Pána Ježiša sa zhromaždila skupina ľudí, ktorá obdivovala krásu Jeruzalemského chrámu. Architektúra chrámu a obety, ktoré sa v chráme konali, ich napĺňali akousi spokojnosťou. Jeruzalemský chrám je dielom celého národa, pripomína im ich vernosť, ako aj ochranu Najvyššieho Boha. Toto dodáva Židom sebavedomie. A tu k nám prehovorí Pán Ježiš: „Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni; všetko bude zborené" (Lk 21,5). Môžeme si predstaviť znepokojenie, ktoré po týchto slovách medzi prítomnými nasledovalo. Chrám má byť zničený a čo ochrana Najvyššieho Boha? Čo sľuby vernosti prorokom? Vzhľadom na to zvedavosť a strach rastú na intenzite, a preto sa pýtajú: „Učiteľ, kedy to bude a aké bude znamenie, keď sa to začne diať?" (Lk 21,7). Ide tu o vážnu zvedavosť. Treba sa na toto pripraviť, katastrofe zabrániť, prípadne sa nedať ňou prekvapiť. Vidíme však, že Židia veria viac v chrám, ako na prítomnosť Boha. Strachujú sa o svoj chrám, boja sa, že bude zničený.
Zamyslime sa, či aj dnes nepočúvame takéto podobné poplašné správy. Cirkev bude zničená! Vidíme, že vznikajú rôzne akcie v skupinkách, ktoré sa chcú poponáhľať pomôcť Cirkvi. Niečo podobné vidíme aj u Židov, ktorí chcú zachrániť chrám. Aj dnes chcú niektorí veriaci ratovať Cirkev a jej tradíciu. Pritom si neuvedomujú, že nie oni zachránia Cirkev, ale že Cirkev zachraňuje ich a môžu sa v nej spasiť. Keby bol Pán Ježiš povedal nám, že Cirkev zanikne, zaiste niektorí by sa z toho veľmi tešili, ďalší by zostali ľahostajní, ale bolo by veľa aj takých, ktorí by sa znepokojovali ako dali by sa ovplyvniť rôznymi pravdami.
Po otázkach, ktorým sme dobre rozumeli, Ježiš sa ujíma slova. Nehovorí o čase, kedy dôjde k zničeniu svätyne a aké udalosti budú tomu predchádzať. Pripomeňme si, že Pán Ježiš nikdy neodpovedal na otázky len preto, aby uspokojil ľudskú zvedavosť, či utíšil nepokoj. Pán Ježiš pomáha tým, ktorí venujú tomuto pozornosť, aby zostali spokojní, zobrali tento fakt na vedomie a tým vlastne ich vystríha pred nebezpečenstvami, prípadne pred ťažkosťami. Hneď vzápätí však poukazuje na to, ako správne žiť. Predovšetkým varuje pred nebezpečenstvom, ktoré hrozí zo strany falošných prorokov. Ľudia totiž v tom čase z toho nepokoja začnú okolo seba hľadať kohosi, kto by ich uspokojil. Pán Ježiš ich varuje pred „zázračnými vysvetľovateľmi" tej doby. Varuje ich pred tými, ktorí budú prekrúcať fakty a ktorí budú stotožňovať vieru s ekonomickými, alebo aj s politickými záležitosťami.
Nepočujeme aj my často znepokojujúce slová? Veriaci majú patriť povinne k ľavičiarom! Čo sa má pod týmto rozumieť? Pán Ježiš hovorí: Nechoďte za nimi! Nikoho neoslovujte Otcom, Učiteľom alebo Pánom. Ťažko je totiž zveriť sa komusi druhému, aby rozhodoval o tom, čo od nás chce Boh. Pán Ježiš verí, že všetko, čo hovorí, stane sa pre nás jasné a zrozumiteľné. Hneď na to Pán Ježiš varuje pred falošnými poplachmi o konci sveta, pretože takýmto rečiam sa rýchlo uverí. Zmienka o veľkých zemetraseniach, hlade, rôznych hrôzach a o veľkých znameniach na nebi je prevenciou, aby sa ten, ktorý uveril Kristovým slovám, neznepokojoval, keď niečo z týchto slov sa bude diať. Pri týchto udalostiach ešte sa nesmie myslieť, že už nastáva koniec sveta. Rôzne falošné správy zle pôsobia na správanie sa človeka. Často pod ich tlakom sa človek dopúšťa nerozumností a nedôstojností. Takéto poplašné správy privádzajú svet k rôznym zmenám, ale nemali by sa dotýkať nášho vnútra. Správy o konci sveta spôsobujú, že človek upadá, akoby prestal byť sebou samým.
Spomeňme si na sektu Svedkov Jehovových. Táto sekta už viackrát presne „vedela", kedy bude koniec sveta. V určený deň čakali pripravení v bielych plachtách. Zdá sa to byť smiešne, ale keď si to človek uváži, je to bolestné, ako dokážu niektoré kruhy ľudí svojimi proroctvami pozbavovať iných ľudí ľudskosti. Musíme si uvedomiť, že všetky tieto falošné proroctvá o konci sveta, ktoré šíria rôzni sektári, škodia. Takéto proroctvá vedú k ľahostajnosti a pomaly, ale isto aj k odpadu od Boha. Toto všetko má teda nedobrý vplyv na vnútro veriaceho človeka. Títo falošní proroci teda útočia na to najcennejšie, na to, čo je v nás od Boha.
A o tom hovorí Pán Ježiš v ďalšej časti, keď zdôrazňuje, že skutočný konflikt je v nás, v našom vnútornom zápase so zlými reakciami, ako aj s inými ľuďmi. Každý je predmetom neprávosti, agresivity zo strany iných, najmä tých, ktorí zastávajú rôzne hodnosti a funkcie. „Ale pred tým všetkým položia na vás ruky a budú vás prenasledovať, vydajú vás synagógam a uväznia vás, budú vás vláčiť pred kráľov a vladárov pre moje meno. Toto sa vám stane, aby ste vydali svedectvo" (Lk 21,12).
Tu si človek uvedomuje, že môže sa stať objektom, že mu budú chcieť ublížiť tí druhí, často najdrahší: „Budú vás zrádzať aj rodičia, bratia, príbuzní a priatelia a niektorých z vás pripravia o život" (Lk 21,16). Preto sa každý môže stretnúť s opozíciou, a to často dokonca priam zlomyseľnosťou. Každý sa môže preto cítiť osamotený dokonca v kruhu svojej vlastnej rodiny a pritom cíti v sebe presvedčenie, že nemôže nikomu veriť. Je presvedčený, že mu siahajú na slobodu, že robia na neho silný tlak, a preto sa tým viac bude usilovať od nich oslobodiť. Ten vnútorný boj vyvolalo vlastne stanovisko iných ľudí, ktoré skrýva v sebe istú vec, že sa totiž rúca svätyňa a buduje príbytok Boží. Je potrebné si uvedomiť, že človek sa nesmie utiekať k sebaobrane, ani hľadať víťazné zbrane, pretože to by bola osobná pomsta. Odpovedať agresivitou na agresivitu je predstava, ktorá sa nezhoduje s duchom Evanjelia. Veriaci človek nebráni sám seba, ale iným spôsobom vydáva svedectvo, to znamená, že svojím správaním a slovami poukazuje na prítomnosť živého Boha. V opačnom prípade si človek pomáha Bohom pre svoje vlastné ciele. Keď človek prestáva myslieť na seba, vtedy sa Boh zjednocuje so svojou obetou a dáva mu „výrečnosť i múdrosť", ktorej vaši protivníci nebudú môcť odolať, ani protirečiť.
Teraz si môžeme položiť niekoľko otázok: Ako budeme reagovať na nátlak, ktorý bude pochádzať od iných? Aké stanovisko zaujmeme pri nátlaku na iných? Inými slovami: oslobodiť sa, povzniesť sa nad múdrosťou iných, nad ich autoritou, uvoľniť sa spod ich jarma a uznávať len múdrosť, autoritu a jarmo Krista. Toto si musíme dobre uvedomiť, že iní s nami budú tak zaobchádzať, ako my sa správame ku nim. Môžeme tu hovoriť o skutočnej revolúcii, ktorá chce múdrosťou Evanjelia zvíťaziť nad inými. Ak budeme stále takto postupovať, tak potom ako hovorí Pán Ježiš: „ale ani vlas sa vám z hlavy nestratí" (Lk 21,18).
V druhom čítaní Listu Pavla apoštola Solúnčanom cítime, ako toto učenie apoštol dôkladne vysvetľuje. Zdanlivo sa tu jedná o maličkú skutočnosť z oblasti disciplíny, a predsa vidíme tu istú životnú múdrosť. Pracuje vo dne, v noci, aby nikomu nebol na ťarchu. Tento postup v tomto prípade je spojený s materiálnou oblasťou, ale dá sa použiť aj v iných oblastiach. Cítime, že apoštol Pavol nechce nikoho ničím zaväzovať, ani obmedzovať, ako to poznáme napríklad zo zoológie, keď jeden druh zvierat núti svoju obeť svojimi tykadlami. Apoštol žije medzi Solúnčanmi, ktorí si často počínajú ako zvieratko. Nepracujú, ale čas tratia zbytočnosťami a žijú z výdavkov iných: „Takýmto prikazujeme a vyzývame ich v Pánu Ježišovi Kristovi, aby pokojne pracovali, a tak jedli svoj chlieb" ( 2 Sol 3,12). Toto jeho počínanie vyviera z náuky evanjelia. Každý si musí uvedomiť, že nesmie byť príťažou pre spoločnosť.
Dnešné liturgické texty chápeme ako istú snahu zničiť nezdravé formy vzťahov, ktoré sa vyskytujú medzi nami, aby sme si neboli súčasne katmi a obeťami. Máme teda plne praktizovať učenie lásky, pozbaviť sa uzavretosti a spoločne všetci budovať spoločenstvo Božích detí. To je vlastne aj ten oheň, o ktorom hovorí prorok Malachiáš: „Lebo, hľa, deň prichádza ako pec a všetci namyslenci a všetci, čo páchajú bezprávie, budú plevou" (Mal 3,19).
Sme si vedomí, že máme byť vždy pripravení na stretnutie s Ježišom ako naším Sudcom. Keď žijeme podľa Ježišovho evanjelia, nemusíme sa báť tohto dňa, nemusíme sa obzerať po falošných prorokoch, práve naopak, svojím verným plnením si svojich povinností staviame svoju nádej na pravom mieste. Boh svojich verných nikdy nesklame! Kto vytrvá do konca, bude spasený.
Nedajme sa znechutiť, nedajme sa zviesť zo správnej cesty, pretože veríme v správny cieľ, ktorým je Kristus. Amen.