Meditácia na 17.12.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Lazár | Mt 1,1-17
Svätý môže byť len človek
Od dnešného dňa sa začína bezprostredná príprava na sviatky Narodenia Pána Ježiša. Liturgické predpisy neumožňujú po tieto dni sláviť iné slávnosti, sväté omše votívne, za rozličné potreby, nedovoľujú sa ani každodenné sväté omše za zomrelých. Taktiež svätých si spomíname v tieto dni len úvodnou modlitbou.
A predsa môžeme využiť aj tento čas, aby sme vzrástli v duchovnom živote po príklade svätých, na ktorých si po tieto dni spomíname. Keď sa pripravujeme na chvíľu, keď si pripomenieme príchod Ježiša na svet tým, že si zobral podobu človeka a stal sa nám podobný vo všetkom okrem hriechu, pri našich úvahách o svätých môžeme si povedať, že svätými sa môžu stať len ľudia. A to tí ľudia, ktorí dostali dar užívania rozumu, nie deti alebo chorí, ktorí neužívali tento dar; ľudia slobodní, ktorí sa mohli prejaviť vo svojom konaní a neboli nijako obmedzení. Cirkev vyhlási za svätého len toho človeka, ktorý už nežije na tomto svete, ale je už vo večnosti.
Toto si spomíname preto, lebo v dnešnom evanjeliu - rodokmeni Pána Ježiša počujeme množstvo mien, ktoré v dejinách vyvoleného národa znamenali mnoho a o väčšine nepochybujeme, že obsiahli stav blaženosti, že sú svätí.
Rodokmeň nás vedie hlboko do dejín vyvoleného národa. Aj v čase pred narodením Krista žilo mnoho verných mužov a žien Bohu. Všetkých rodokmeň nespomína. Cirkev dnes mnohým nedáva titul „svätý", ale tiež nehovorí, že nie sú svätí, ako sa nik nevyjadruje o mnohých po Kristovej smrti, že sú svätí a oni sú v Božom kráľovstve. Svätí pred Kristom žili v očakávaní budúceho Mesiáša. Po smrti Pána Ježiša má každý človek nádej, že za svoj život, verne prežitý podľa učenia Krista, sa so svojím Spasiteľom a Vykupiteľom ešte raz stretne. Jedni i druhí však majú mnoho spoločného. Je to vernosť Bohu v ich živote.
V dnešnom rodokmeni nečítame meno dnešného svätca - Lazára. Čítame však o ňom ako o človekovi, ktorého Ježiš mal rád a často v jeho dome našiel miesto na odpočinok. Spolu so sestrami Martou a Máriou boli Ježišovi ako človeku nápomocní. Ježiš mal rád Lazára. Ján, ktorý bol často s Ježišom hosťom v dome Lazára, opisuje v II. hlave evanjelia vzkriesenie Lazára, ktorý bol už tri dni v hrobe. Prví kresťania si často uctili toto miesto, kde Ježiš v Betánii preukázal svoju lásku Lazárovi. Lazár však aj po svojom vzkriesení musel znova zomrieť.
Slová, ktoré Ježiš povedal Lazárovej sestre Marte, keď mu oznamovala smrť brata, patria aj nám a nestrácajú na význame a nemali by sme na ne zabúdať: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky" (Jn 11,25-26). Tento oznam Krista je aj v našej adventnej dobe živý. Kto chce prísť do Kristovho kráľovstva, ten musí byť svätý, ako je aj Ježiš svätý. Teda aj v čase radostného očakávania sviatkov nemôžeme zabúdať na svoj duchovný život a plnenie si svojich povinností. Zásluhy pred Bohom sa nezískavajú len v čase utrpenia a skúšok, ale aj vo chvíľach, keď prežívame radosť. Veď práve vtedy, keď je človek šťastný, často nezvládne situáciu a uráža Boha.
Nejedna oslava sa mení na semenište hriechov. Pomaly si nevieme predstaviť oslavu bez alkoholu a hluku, ktorý negatívne a agresívne pôsobí na činnosť človeka. Veď nejeden kríž v živote ľudí sa začal práve nezvládnutím veselej nálady, keď sa rozviazali putá neresti, keď pod vplyvom alkoholu, či ďalších omamných prostriedkov sa povravelo veľa a zbytočne, keď človek pochoval dušu za tónov rezkej hudby. Keď človek zomrie, ľudia smútia, aspoň tí najbližší, priatelia a tí, čo ho mali radi. No keď zomiera duša, keď je z nej vyháňaný Ježiš, často sa tomu iní, a to aj priatelia a drahí, smejú a tlieskajú. Hľa, a to je vážne memento. Svätý to má na jednej strane aj ťažké. Musí vedieť zvládnuť nielen chvíle bolesti a útrap tela, ale aj okamihy radosti tela.
A práve Ježiš, keď kriesi Lazára, chce nám tým dať poučenie. Niektorí ľudia vtedy povedali: „A nemohol ten, čo otvoril oči slepému urobiť, aby tento nezomrel?!" (Jn 11,37).
Ježiš to mohol urobiť. Veď ešte skôr povie apoštolom: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn" (Jn 11,4). Ježiš na príklade vzťahu k Lazárovi nám chce povedať, a my si to dnes aj chceme pripomenúť, že všetko je v náš prospech, čo sa zhoduje s vôľou Božou a čo my konáme na oslavu Boha, je krok ku našej svätosti. Človek dostal od Boha príkaz podmaniť si zem (por 1 Moj 1,29; 9,1). Dostal však aj príkaz: „Budete mi svätými ľuďmi" (2 Moj 22,31). Tento príkaz zaväzuje všetkých, ktorí chceli a chcú raz byť odmenení v Božom kráľovstve. Teda zaväzuje i nás.
Tradícia rozpráva, že Lazár odišiel z Betánie a stal sa biskupom. Jedni rozprávajú, že to bolo na Cypre a iní zasa v meste Marseill vo Francúzsku.
Nás dnes ani tak nezaujíma, čo bolo ďalej s Lazárom, ale zaujíma nás, čo nám chcel Ježiš vzkriesením Lazára povedať.
Ježišovi záleží na našej svätosti. Tak ako nás stvoril Boh Otec, tak nás Syn-Ježiš Kristus chce mať pri sebe. A náš život v spolupráci s Duchom Svätým sa má osvedčiť.
Finišujeme v našej adventnej dobe. Uvedomme si, že aj náš život je príliš krátky na to, aby sme odkladali so svojím posväcovaním na neskorší čas. Tento finiš adventu môžeme využiť aj pre svoj duchovný vzrast. Amen.