Meditácia na 19.12.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Urban V., pápež; Nemézius, mučeník | Lk 1,5-25
Za čias judejského kráľa Herodesa žil istý kňaz menom Zachariáš z Abiášovej kňazskej triedy. Jeho manželka pochádzala z Áronových dcér a volala sa Alžbeta. Obaja boli spravodliví pred Bohom a bezúhonne zachovávali všetky Pánove prikázania a ustanovenia. Nemali však deti, lebo Alžbeta bola neplodná a obaja boli v pokročilom veku. Keď raz prišiel rad na jeho triedu a on konal kňazskú službu pred Bohom, podľa zvyku kňazského úradu lósom mu pripadlo vojsť do Pánovho chrámu a priniesť kadidlovú obetu. V čase kadidlovej obety sa vonku modlilo množstvo ľudu. Tu sa mu zjavil Pánov anjel; stál na pravej strane kadidlového oltára. Keď ho Zachariáš zbadal, zľakol sa a zmocňovala sa ho hrôza. Ale anjel mu povedal: „Neboj sa, Zachariáš, lebo je vyslyšaná tvoja modlitba. Tvoja manželka Alžbeta ti porodí syna a dáš mu meno Ján. Budeš sa radovať a plesať a jeho narodenie poteší mnohých. Lebo on bude veľký pred Pánom. Víno a opojný nápoj piť nebude a už v matkinom lone ho naplní Duch Svätý. Mnohých synov Izraela obráti k Pánovi, ich Bohu. Sám pôjde pred ním s Eliášovým duchom a mocou, aby obrátil srdcia otcov k synom a neveriacich k múdrosti spravodlivých a pripravil Pánovi dokonalý ľud." Zachariáš povedal anjelovi: „Podľa čoho to poznám? Veď ja som starec a moja manželka je v pokročilom veku." Anjel mu odpovedal: „Ja som Gabriel. Stojím pred Bohom a som poslaný hovoriť s tebou a oznámiť ti túto radostnú zvesť. Ale onemieš a nebudeš môcť hovoriť až do dňa, keď sa toto stane, lebo si neuveril mojim slovám, ktoré sa splnia v svojom čase." Ľud čakal na Zachariáša a divil sa, že sa tak dlho zdržuje v chráme. Ale keď vyšiel, nemohol k nim prehovoriť; a oni pochopili, že mal v chráme videnie. Dával im znaky a zostal nemý. Len čo sa skončili dni jeho služby, vrátil sa domov. Po tých dňoch jeho manželka Alžbeta počala, ale skrývala sa päť mesiacov a hovorila: „Toto mi urobil Pán v čase, keď zhliadol na mňa, aby ma zbavil hanby pred ľuďmi."
Nebojme sa svätosti
Po tieto dni akejsi neistoty a napätia som viackrát počul otázku: Čo nás čaká v budúcnosti? Radi by sme vedeli, ako sa bude ďalej vyvíjať dianie na poli politickom, sociálnom i náboženskom. áno, vládne určitá skepsa, strach a neistota. Prognostici varujú i upozorňujú. a pri jednej takejto reči – rozhovore, povie mladý muž slová: - Sme všetci a všetko v rukách Božích. Dôverujme Bohu! Plňme to, čo od náš žiada Boh a neklesajme na duchu! – Poučenie môžeme nájsť aj v dnešnom evanjeliu. anjel oslovuje Zachariáša: „Neboj sa, Zachariáš, lebo je vyslyšaná tvoja modlitba" (Lk 1,13).
Udalosť z dnešného evanjelia je dobre známa. Udiala sa v chráme, keď starý Zachariáš prináša kadidlovú obetu. Celý život aj so svojou tiež už starou manželkou milujú Boha a zachovávajú jeho prikázania, a predsa nemajú dieťa. V národe je to chápané ako trest za nejaký skrytý hriech. V Božom pláne má to však celkom inú príčinu. Boh chce starým ľuďom – Alžbete a Zachariášovi – dať dieťa Jána, ktorý sa stane najväčším prorokom a predchodcom Pána Ježiša. Tým chce Boh poukázať na to, že všetko je v jeho moci. Máme si uvedomiť, že po Starom zákone nastane Nový. Zachariáš však o veciach premýšľa príliš prirodzene. Je starý a stará je aj jeho manželka. Pochybuje pri anjelovom zvestovaní. Nepozerá na posolstvo v duchu viery, hoci je židovský kňaz. I napriek tomu, že ho musí anjel potrestať mlčaním až do chvíle narodenia syna, neodníma mu Boh radosť. Dá mu v starobe syna, ktorý bude predchodcom Mesiáša. A chválospev, ktorý spieva pri narodení syna, keď sa mu vráti reč, je aj pre nás vec na zamyslenie.
Nebojme sa svätosti. Možno aj my ešte patríme medzi tých, ktorí si pod slovom svätý predstavujú človeka, ktorý žije mimo zemských starostí, ťažkostí a problémov. Svätý nie je ten, ktorý robí len zázraky, to je zvláštna milosť, ktorú dáva Boh, a to len niekoľkým vyvoleným. Je predsa oveľa viac tých, čo sú v stave blaženosti ako tých, čo na zemi mali zvláštnu moc. Boh nás pozýva žiť svoj život tu na zemi plnšie a zodpovednejšie. Nemáme mať strach pred zodpovednosťou, výkonom svojich povinností a poslania, ale všetko naše správanie, počínanie sa má niesť v tom duchu, že chceme Boha tu na zemi milovať, zachovávať jeho prikázania, a tak túžiť po stave odmeny v jeho kráľovstve.
Veď koniec koncov to aj robíme. Prečo sme tu denne? Prečo sa vieme mnohých vecí zriecť? Prečo sa dáme osloviť? Prečo si dáme poradiť? Pretože chceme čo najlepšie plniť vôľu Božiu. A vtedy vlastne kráčame ku svätosti, kde nás chce mať Boh a akých nás chce mať Boh.
Poučením nám je svätý Urban. Historik o ňom napísal: - Chcel len dobro a pokoj, preto všade všetko vyrovnával. Preto mu bolo treba veľa trpieť. –
Žil v časoch, keď sa aj do cirkevných kruhov dostalo mnoho zla. Najmä mamona, nezdravé národné trenice, politika... On sa všetkého vzdáva. Neuvedomuje si, že takto si ho Pán pripravuje na vážne dielo v Cirkvi. ako mladý muž vstupuje do benediktínskeho kláštora v Chirac. Mladý 32-ročný získava doktorát teológie. Zapálený pre cirkevné právo vyučuje v meste Montpellier, Toulous i Avignon, kde sídlia pápeži. Jeho vedomosti využíva aj pápež Inocent VI. Roku 1362 je zvolený za pápeža. Dištancuje sa od toho, čomu prepadla hierarchia Cirkvi. Tu sa ukazuje, čomu sa pripravil. Dištancuje sa od rodinkárstva, podporuje vzdelanosť duchovných, s majetkom Cirkvi nakladá zodpovedne. Čo je však najväčšie? Z prepychu mesta Avignon sa rozhodne vrátiť do sídla nástupcu sv. Petra - pápeža - Ríma. Pohodlie a prepych tohto mesta má vystriedať chudoba Ríma. Je to pre Rím ťažká doba. Historici píšu, že na námestí sv. Petra a v bazilike sa pasie dobytok. V Ríme sa sv. Urban zdrží veľmi krátko. Sú tam skutočne ťažkosti. Chce odísť. Sv. Brigita ho odhovára. Predpovedá mu smrť, ak opustí Rím. Opustil a skutočne, krátko na to zomiera.
A predsa je svätý! Prečo? Lebo robil všetko preto, aby splnil vôľu Božiu. Nebojí sa ťažkostí, pracuje tam, kde ho Boh postaví a pracuje tak, ako mu to najlepšie hovorí svedomie.
Dnes máme ešte svätého Nemézia. Cirkev mu dala titul „lúpežník". spomeňme si na lotra, ktorému Ježiš na kríži prisľúbil: „Ešte dnes budeš so mnou v raji" (Lk 23,43).
Nemézius, keď sa stretol s kresťanmi a po prijatí krstu, mal len jedno na srdci – získať si nebo. Všetko, čo podniká vo svojom živote, má len tento nádych. Často si pripomína slová Ježiša: „Od dní Jána Krstiteľa podnes trpí nebeské kráľovstvo násilie a len násilníci sa ho zmocňujú" (Mt 11,12). Nebojí sa ničoho, len hriechu. Nič si nepraje, len získať nebo. Biskup Dionýz, keď píše o svätých z Alexandrie, ktorí zomreli za Krista, píše, že bývajú so zločincami. On však bol šťastný, aj keď bol medzi zločincami, lebo bol kresťan.
Na jednej strane Urban robil všetko pre obnovu ducha v Cirkvi, výslovne nechcel byť svätý, ale plnil si svoje povinnosti tak, že sa ním stal a na druhej strane Nemézius chcel byť svätý za každú cenu po svojom krste. Cesty ku svätosti sú rôzne. Jedno je však isté, aby sme sa svätosti nebáli. Aké je to krásne, ako sa to páči Bohu, keď žijeme v jeho priateľstve, keď v našej duši nieto hriechu!
Nemajme strach pred tým, čo bude. Všetko je v rukách božích a to nielen náš dočasný život, ale aj večný. My však urobme všetko preto, aby sme splnili svoje poslanie tak verne, aby nás mohol Boh odmeniť večným životom.
Amen.