Meditácia na 23.12.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Ján Kentský, kňaz; Viktória; Judita | Lk 1,57-66
Svätí sa nerodíme, svätými sa stávame
Nie každý sa môže narodiť v rodine, kde má všetko zabezpečené. Dnešné štatistiky ukazujú, že polovica planéty hladuje. Denne zomierajú dva milióny ľudí od hladu. Rastie počet tých, ktorí nemajú strechu nad hlavou. Ani medzi nami nemáme pri všetkej dobrej vôli a snahe rovnaké sociálne zabezpečenie. A to je len polovička pravdy. Koľkým ľuďom sa dnes nedostáva prostriedkov ku svätosti. Vidíme, že sa zanedbáva náboženská výchova. Podceňuje sa duchovný život. Dokonca si mnohí robia právo ironizovať presvedčenie iných. Toto všetko je výzvou pre tých, ktorým nie je ľahostajná večnosť, začať ešte ráznejšie, zásadovejšie pracovať na svojom posväcovaní. Každý sme zodpovední za seba. Každý máme povinnosť pracovať na svojej svätosti.
Pri narodení Jána Krstiteľa si susedia vraveli: „Čím bude tento chlapec?" (Lk 1,66).
Aj keď udalosti okolo narodenia Jána Krstiteľa sú určitým spôsobom mimoriadne, ako je počatie u Alžbety, ktorá je už v pokročilom veku (por. Lk 1,7), alebo trest pre Zachariáša (por. Lk 1,20), predsa vidíme, že Ján dobrovoľne plní to, čo si prial Boh, ako to oznámil anjel, že bude viesť prísny život (por. Lk 1,15). Iba narodenie ho ešte neurobilo veľkým. Ján pracoval na splnení Božej vôle tým, že pripravoval cestu Pánovi, vyzýval ľud k pokániu, verejne pranieroval hriech a pomáhal zanechať cestu hriechu iným, pracoval na svojom posvätení. Právom si zaslúžil preto pochvalu z úst samého Ježiša: „Veru, hovorím vám: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ" (Mt 11,11).
O niekoľko hodín zasadneme k štedrovečernému stolu. Je namieste, aby sme si prípadne prikľakli ku kňazovi a urobili niečo viac aj pre svoju dušu. Narodenie Pána nie je len záležitosť idylky Vianoc, spevov, kolied, vianočného stromčeka, darčekov, štedrého stola, ale najmä uvedomenie si, aby sme radostne pracovali na svojom posvätení. Boh nám dáva prežiť radosť týchto dní, aby sme si uvedomili, aká radosť nás čaká, keď vytrváme verne pri plnení svojich povinností voči Bohu, sebe i blížnym. Nik z nás nech tento fakt nepodceňuje. Keď vieme si vážiť pominuteľné veci, ktoré dnes vlastníme a zajtra nám môžu byť zobrané, nemusia nič znamenať, tým viac si je potrebné uvedomiť cenu, ktorá nás len ešte čaká a čo nemôže moľa zožrať, hrdza zničiť a zlodej ukradnúť (por. Mt 6,20). Dostáva sa nám povzbudenia: „Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce" (Mt 6,21).
Nechceme patriť medzi tých, ktorí chcú získať všetko ľahšou cestou. Uvedomujeme si veľkosť i krásu svojho zdokonaľovania sa. Je to skutočné dobrodružstvo, keď sa dávame celí do dispozície Bohu. Zabudnúť na seba a plniť vôľu Božiu sa vypláca, má to zmysel a môžeme to dokumentovať aj na dnešných svätcoch.
Ján Kentský pochádza z Kentu. Vynikal učenosťou. Šesť rokov zastával úrad dekana Filozofickej fakulty na Krakowskej Univerzite. Zostáva skromný, jednoduchý pri všetkej svojej učenosti a postavení. Svojím životom a príkladom ukazuje v búrlivých rokoch cestu k obnove Cirkvi. Jeho správanie je tak čisté, že niekedy vyznieva až neskutočne.
Rozpráva sa z jeho života udalosť, že ho prepadli na ceste lupiči. Všetko mu zobrali a nakoniec sa spýtali: - Nemáš ešte niečo pri sebe? – Nie,- povedal vážne. Sotva od nich odišiel, spomenul si, že má v kabáte zašitých pár dukátov. Rýchlo bežal za nimi späť a poctivo vyhlásil: - Prepáčte, nechcem klamať. Spomenul som si, že mám ešte zašitých pár dukátov. – Toto tak ohromilo lúpežníkov, že padli na kolená a zvolali: - Zmiluj sa, Bože! Ozbíjali sme svätca! – Peniaze mu vrátili. Ján využil skrúšenosť lupičov k tomu, že ich priviedol k Bohu. Poukázal im na veľkú božiu lásku. Všetci sa vyspovedali. Olúpený im dal viac, ako čakali. Dal im lásku Boha. Ján aj iným spôsobom vedel prejaviť svoju vieru. To bola stála práca na svojom zdokonaľovaní.
Podobne to vidíme aj u svätej Viktórie. Latinské slovo „victória" – „víťazstvo". V čom bolo jej víťazstvo? Vedela sa zriecť pohodlia, keď sa jednalo o Krista. V čase prenasledovania kresťanov za čias cisára Diokleciána zvíťazila nad lákavou ponukou žiť. Odmietla ponuku, radšej volila smrť. Víťazstvo nad sebou je vždy považované za najväčšie víťazstvo.
Svätá Judita z Disibodenbergu pochádzala z grófskej rodiny von Spanheim. Nik ju nenúti k duchovnému životu. Ona cíti oslovenie Boha, odchádza do ticha a žije ako pustovníčka. Stane sa majsterkou duchovného života. Práca na sebe a milosť Božia ju urobili veľkou. Zomrela r. 1136.
Čo na tom, že od života dnešných svätcov uplynulo mnoho rokov. Boh je stále ten istý. Od každého svojho stvorenia v jeho dobe čaká svoju oslavu, a tak chce dať primeranú odmenu. Práca na sebe, svojom posväcovaní, je stále časová a aktuálna úloha. Nerozhoduje storočie, postavenie, vek, ale rozhoduje verné odpovedanie na oslovenie boha. Boh každému z nás dáva svoju úlohu tu na zemi. Jej splnenie je naša istá odmena. Nikto z nás to však nemôže mať ľahké. Každý sa musíme osvedčiť. To si uvedomujeme aj dnes.
Nikto sa nenarodil svätým. Svätými sa máme stať. A tieto sviatky nás majú posilniť a oduševniť. Amen.